Estetika bulvárneho
S výnimkou niekoľkých autorov ťažko presadzovanej a v súčasnosti už samozrejmej existencie duálneho televízneho vysielania si azda málokto dnes ešte spomenie, čo táto, svojho času aktuálna, politicko-kultúrna požiadavka na duálnosť pôvodne znamenala. Komerčná televízia mala stvoriť alternatívny priestor pre názorovú pluralitu, aký chýbal vo voľbách menej úspešným politickým zoskupeniam na jednofarebne svojstojnej verejnoprávnej obrazovke. V tejto súvislosti zdala sa pôsobnosť komerčnej televízie takmer patentom na mediálnu rovnosť a spravodlivosť. Dnes je všetko inak. V STV sa zbulvárnieva a komerčné stanice jej vyfúkli solídne spravodajstvo, kde tu aj publicistiku či dokonca kultúru. Verejnoprávnici verzus komerčníci – jedni druhým si môžu navzájom vyčítať vypaľovanie rybníka. Bulvár sa udomácňuje vo všetkých zábavných programoch tzv. nového začiatku. Menovite vo Vadkerti talkshow, Pošte pre Teba, a vystrkuje rožky aj v akoby kultúrnej relácii Literárne oko. Vadkerti show trikrát denne, na raňajky, olovrant a na dobrú noc, pripomína obchod s použitými námetmi. Blondínky, deti významných rodičov, ufológovia, pekní mladí ľudia žijúci bez partnerov, nerovné manželské zväzky, nezdravé i múdre odtučňovačky, otázka zobrazovania nahoty, detské hviezdy po rokoch. Témy-trvalky omieľané dlhé roky v bulvárnych obrázkových časopisoch. A prerozprávané vo všetkých holičských sieňach a predsieňach, lebo radšej nazeráme do cudzích životov, než by sme hľadali odvahu pozrieť do vlastných. Bulvárna záľuba nazerať je nezničiteľná, bezbolestná, veď od nás žiada iba rozprávať a počúvať, ale nie konať. Má vypracované presné postupy, vlastnú estetiku, typické prostredie a stálu klientelu, a preto obchod s ňou nemôže byť stratový. To, čo robí aj z prípadnej vážnej témy – akou boli napríklad otázky adopcie a náhradných rodín – úpadkový bulvár, je povrchný prístup k problému. Trikrát týždenne predsa nie je možné solídne spracovať diametrálne odlišné okruhy poznatkov bez štúdia literatúry a konzultácie s patričnými odborníkmi. Alebo sa seká podobný program do foroty? Tým horšie pre jeho dôveryhodnosť. Neúnosné je aj množstvo pozvaných hostí (ku každej téme šesť), ktorým moderátorka skáče do reči, samozrejme, vo chvíli, keď máme šancu konečne sa dozvedieť niečo úprimné. Pod tlakom času sa otázky iba nahryznú a odhodia. Súcitnú masku moderátorky, plnú porozumenia pre všetko dobré a slušné, občas prekryje nepozornosť, v pozadí ktorej sa skrýva nedostatok taktu alebo nešetrné vyhľadávanie zaujímavosti za každú cenu. Malý Tomáško si práve vo Vadkerti talkshow na inak záslužnú tému adopcií a osvojovania detí musel, možno po prvý raz v nedlhom živote, vypočuť otázku, prečo si náhradná rodina vybrala práve jeho, Róma, a nie „biele dieťa“. Po tejto otázke moderátorky si môže lámať hlavu, aký je ten rozdiel medzi niekým „bielym“ a ním samotným, keď mohol rozhodnúť o tom, či zostane navždy v decáku, alebo ho niekto bude chcieť. Alebo príbeh, ako si rodičia na obrazovke vystupujúceho dievčaťa vybavili papier na potratenie jej samej, keď bola zárodkom v matkinom tele. Takýto existenciálny zážitok konkrétnej osoby o vlastnom možnom bytí a nebytí by mal byť pre citlivého moderátora tabu. Psychológ by k tomu mohol azda povedať, že aj oveľa menšia trauma môže človeka poznamenať na celý život. A že by to bola skôr téma pre Sofokla alebo Tennessee Wiliamsa. Aj sebaoslavná tohtoročná šou okolo výsledkov diváckej ankety o Osobnosť televíznej obrazovky iba dosť chabo zakrývala tichú konkurenčnú vojnu medzi televíziami. Verejnoprávna STV ju prenechala JOJ-ke a ocenení z Markízy ju bojkotovali. Možno to bola z núdze cnosť, ale pre STV je asi dobre, že nafúknutú šou nevysielala. Až taká veľká sláva, ba možno ani zisk, to asi nebude, keď divákov bolo treba dve hodiny v opakovanom podtexte upozorňovať, aby neprepínali a vydržali do konca, lebo môžu vyhrať auto.
