Nestabilnosť Paktu stability
Pakt stability a rastu udáva členským krajinám EÚ jednoznačný limit deficitu štátneho rozpočtu. Pokiaľ ho niektorá krajina prekročí, je povinná platiť vysoké sankcie. Alebo aj nie. Pred Európskym súdnym dvorom v Luxemburgu koncom apríla sedeli oproti sebe po prvýkrát nezvyčajní oponenti - dve inštitúcie EÚ: na lavici obžalovaných Rada ministrov, na strane žalobcu Európska komisia. V novembri 2003 pozastavili a následne zrušili ministri financií členských krajín konanie, na konci ktorého mali byť sankcie uvalené voči Nemecku a Francúzsku. Dôvodom bolo opakované prekročenie 3-percentnej hranice deficitu štátneho rozpočtu, ktorú od roku 1997 určuje Pakt stability a rastu. Komisia sa súdi pre zosmiešnenie pravidiel spoločného trhu, ako aj proti uplatňovaniu dvojitých štandardov. Nakoľko bola uplatnená zrýchlená procedúra, rozhodnutie súdu sa očakáva ešte toto leto. Z dažďa pod odkvap? Nemecká ekonomika zjavne nie je v najlepších rukách. Zvyšujúca sa nezamestnanosť a budúci rok už štvrté porušenie hranice zadĺženia Paktu stability po sebe neveštia nič dobré. V politike i hospodárstve je horúco. Z donútenia šetriaci minister hospodárstva Hans Eichel si svojimi úspornými plánmi znepriatelil celý zvyšok kabinetu a ostatní ministri pri zostavovaní rozpočtu vlastných rezortov radšej ako s ním hovoria priamo s kancelárom. Veľké firmy budú alebo už investujú v nových členských krajinách, výsledky čoho sa v Nemecku neprejavia okamžite - aspoň nie tie pozitívne. Krátkodobo preto nikto nečaká zlepšenie. Rovnako, ako v prípade Nemecka, sa deficit vyšší, ako je povolený limit očakáva aj v Taliansku. Jeho výška nemá konkurenciu v celej EÚ a očakávaných 3,2 percenta primälo komisára pre hospodársku a menovú politiku k tomu, aby vyzval EK k zaslaniu „modrého listu“. Ten slúži ako hrozba sankcií a od Talianska budú vyžadované úsporné opatrenia. Aj keď nakoniec Taliansko napomenutiu o chlp uniklo, dostalo len dva mesiace na to, aby predložilo plán, ako dostane deficit pod kontrolu. Iné sú obyčaje u najvplyvnejšieho štátu únie. Niekoľkonásobné porušenie paktu, ktorého bolo Nemecko iniciátorom, nespôsobuje ministrovi Eichelovi zbytočné vrásky. V novembri sa mu podarilo presvedčiť kolegov v Rade o tom, že nie je správne Nemecko potrestať a Komisiou žiadané úspory vo výške šiestich miliárd eúr rovnako neakceptoval. Komisia vtedy varovala pred následkami a pred niekoľkými týždňami dodržala svoje slovo. Vtedajší zodpovedný komisár Pedro Solbes sa pred grémiom svojich devätnástich kolegov dokázal presadiť - s podporou nemeckej komisárky (patriacej politicky medzi nemeckých Zelených) Michaele Schreyerovej a napriek námietkam sociálneho demokrata Güntera Verheugena (ktorý chcel problém riešiť politickou, nie právnou cestou). Na Solbesovej strane bol nakoniec i sám prezident komisie Romano Prodi. Ruka ruku myje Verheugen pokladá proces iniciovaný Solbesom, ktorý konanie Rady už začiatkom januára označil za ilegálne, za zbytočnú konfrontáciu, ktorú možno vyriešiť politickým dialógom. Nie každý v únii sa však nechá upokojiť týmto spôsobom. Hoci Verheugen nevidí žiaden praktický zmysel v konaní kolegu z Komisie, otázka o tom, kto princíp spoločného hospodárstva a spoločncýh pravidiel nepochopil, ostáva visieť vo vzduchu. Pri pohľade na argumenty oboch strán je ťažko vybrať si, kto má pravdu. Na jednej strane sú pravidlá jasné a musia platiť pre všetkých rovnako. Ich ignorácia podkopáva zmysel a fungovanie dohody krajín eura a bolo to práve Nemecko, ktoré sa zasadilo o prísne štandardy. Že ostatní ministri nechceli sťažiť situáciu kolegovi Eichelovi, ktorý bol (a je) tak či tak v úzkych, je nanajvýš pekné gesto. A tak im na zablokovanie sankcií stačil právne nezáväzný sľub Nemecka a Francúzska, že do roku 2005 dostanú deficity pod kontrolu. Nemecko i Francúzsko museli vypracovať takzvané „programy stability“, ktoré majú viesť k odstráneniu deficitu. Rovnako ako Eichel bude mať však i Francúz Francis Mer s rýchlym riešením ťažkosti. Časy Eichelovho predchodcu, známeho zásadou „3,0 sú 3,0“, sú minulosťou a každý členský štát sa v budúcnosti bude môcť ohradiť prípadom nemecko-francúzskeho postupu. Leda že by Európsky súd rozhodol v prospech Komisie. Na druhej strane je Nemecko jednou z najdôležitejších ekonomík eurozóny a jeho ďalšie oslabenie by vyústilo do oslabenia spoločnej meny. Krátkodobé nadštandardné zadĺženie by podľa expertov vplyv na postavenie eura mať nemalo. Naviac, s dnešnými 29,3 miliardami euro v mínuse sa neľahko šetrí, veď práve investície stimulujú hospodársky rast. Miliardové pokuty posunú sankcionovaný štát o krok dozadu, ak však únia ostane pri hrozbách bez činov, za stabilitou Paktu stability a rastu sa objaví veľký otáznik. Nové obsadenie Komisia sa iniciovaným súdnym sporom chce poistiť pre budúce prípady. Rozhodnutie Európskeho súdu dá odpoveď na otázku, kto je pánom v únii - jednotné nariadenia, alebo vo vlastnom záujme konajúce členské štáty. Solbes dúfal v reformu, ktorá by skvalitnila fungovanie, kontrolu a tým celkovú efektivitu jednotnej finančnej a rozpočtovej politiky únie. Záver svojho procesu však z postu komisára už nezažije. Uprednostnil - ako je, zdá sa, v najvyššej politike EÚ zvykom - výhodný post vo vlastnom štáte pred ukončením svojho poslania ako komisár únie. Ako nový španielsky minister financií pod premiérom Zapaterom prenechal Solbes svoje miesto Joaquinovi Almunia. Ten si robí ambície na zotrvanie na poste i v novej Komisii, ktorá tú dnešnú vystrieda na jeseň tohto roku. 55-ročný ekonóm neprevzal generálny direktorát pre hospodárstvo a menu v najjednoduchšej situácii a bude musieť dokončiť to, čo predchodca Solbes začal. Zlepšiť vzťahy medzi súdiacou sa Európskou komisiou a členskými štátmi, bez znehodnotenia Paktu stability, nebude jednoduché. Zatiaľ je ťažké predpovedať, akú taktiku nový komisár zvolí. Jedno je však isté - a Hans Eichel tomu bude rád - Almunia vidí budúcnosť eurozóny v neustále stimulovanom hospodárskom raste. Že bývalý (a neúspešný) volebný rival José Maria Aznara privrie oko nad Nemeckom a Francúzskom, ktoré svoje ekonomiky len sťažka znova rozbiehajú, je o to pravdepodobnejšie. Kto sa pridá do klubu? Konanie nového komisára bude podmienené i tým, ako vážne budú členské krajiny brať limity Paktu stability. Jeho vážnosť bola jednoznačne spochybnená a závisí len od rozhodnutia luxemburského súdu, či si nariadenia paktu budú môcť ponechať svoju vážnosť. Nemecku a Francúzsku potrvá v každom prípade aspoň do roku 2005, kým sa štátne deficity dostanú pod želanú 3-percentnú hranicu a v Nemecku sa mnohí i na tento cieľ pozerajú skepticky. Francúzsko, s dnešným deficitom vo výške 4 percent, taktiež neplánuje skonsolidovať rozpočet pred rokom 2005. Nasledujú však aj ďalší - Taliansko je rovnako horúcim tohtoročným kandidátom na prekročenie 3-percentného limitu a s vyrovnaným rozpočtom ráta o dva, najneskôr o tri roky. Percentá varujú aj v Holandsku, Komisia však zatiaľ proti tomuto - už sporiacemu - členskému štátu nezasiahla, hoci sa v tomto roku prekročenie 3 percent takmer s istotou očakáva. Srdce verzus kráľ V spore EK a Rady ide o viac ako len o potrestanie previnilcov. Ide o konflikt dvoch logík, ktoré vedú európsku politiku. Komisia bojuje za právne hodnoty a nariadenia a nedokáže sa zmieriť so svojvoľným zaobchádzaním Rady s právnými základmi fungovania únie. Rada vidí všetko trochu inak a vôbec sa necíti ako porušovateľ spoločných pravidiel. Na úrovni Rady je totiž všetko trochu inak ako v Komisii, zvanej tiež „srdce európskej politiky“. Európski ministri radi a často rozhodujú na základe konzultácií medzi sebou a nevidia nič nelegitímne v tom, že tak spravili i v tomto prípade. Všetko komplikuje i fakt, že dnešný štatút Nemecka a Francúzska nie je celkom jasný, preto bude zložité rozhodnúť, či rozhodnutie o ňom bolo legálne alebo nie. Konzekvencie sa ukazujú už dnes - Taliansko dalo únii na vedomie, že pri porušení pravidiel paktu ráta s rovnako jemným zaobchádzaním, ako nemeckí a francúzski kolegovia. Autorka je spolupracovníčka týždenníka Slovo
