Aj Západ potrebuje politiku glasnosti

Český filozof Václav Bělohradský, ktorého hádam nikto nebude označovať za ľavičiara, pred niekoľkými rokmi poznamenal, že kapitalizmus na svoju glasnosť a perestrojku ešte len čaká, pretože problémy, pred ktorými stojíme (dôsledky globalizácie, rastúca nezamestnanosť, diktatúra finančných trhov, ozónová diera atď.), nie je možné vyriešiť v rámci „hodnôt západnej civilizácie“. Uvedené hodnoty sú totiž príčinou spomínaných problémov. Túto stratu sebareflexie na Západe kritizoval svojho času aj Václav Havel. Ešte v osemdesiatych rokoch varoval, že zo všetkých chýb, ktorých sa môže západná Európa dopustiť, by najväčšou bolo, že totalitárne systémy pochopí ako čosi cudzie a nie ako to, čím v skutočnosti sú, teda ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdá (možno posledná) výzva na jej generálnu revíziu. Falošná víťazná póza západnej civilizácie je hlavným koreňom nemorálnosti tejto doby. Najmä v posledných rokoch sme svedkami až šokujúco primitívnej mytologizácie dejín studenej vojny, na ktorú si netrúfli pred rokom 1989 ani ideológovia ortodoxnej pravice. Akoby všetko na západ od železnej opony bolo odrazu zabudnuté. Historik vie, aké nebezpečné je domýšľať zmysel našich minulých činov až po odstránení nepriateľa. Interpretovať rozpad sovietskeho bloku ako víťazstvo západnej demokracie nad komunistickým režimom je arogantným ignorovaním historickej skutočnosti, že základom povojnového usporiadania sveta bola pevná dohoda veľmocí o rozdelení sfér vplyvu. Západ tak stráca morálne právo považovať sa za víťaza dejín. Ešte stále nemá dosť odvahy a otvorenosti vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Je totiž dôležité, či odsudzujeme zločin ako princíp alebo iba jeho ideologickú, napríklad komunistickú podobu. Tajomník Matice slovenskej Ján Bobák v polovici deväťdesiatych rokov verejne vyhlasoval, že fašizmus bol lepší ako komunizmus. Predseda KSS Jozef Ševc stojí v predných radoch odporcov vojny v Iraku, ale jedným dychom obhajuje zákerný vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968. Podpredseda KDH Vladimír Palko pripomína hrôzy Gottwaldovej éry, ale o senátorovi Josephovi McCarthym hovorí, že to bol dobrý a čestný človek. Bagatelizovať ľudské utrpenie hoci aj porovnávaním počtu mŕtvol na oboch stranách považujem za ten najcynickejší spôsob, ako zahmlievať vlastnú vinu. Ak chce západná civilizácia obhájiť pred svetom vlastné hodnoty, musí na základe nich principiálne posudzovať aj vlastnú minulosť. Práve tu má však sklony idealizovať pohnútky vlastných historických rozhodnutí. Západ je vždy pripravený odsúdiť inváziu Sovietskeho zväzu do Maďarska, Československa či Afganistanu. Ale je nepochopiteľne zhovievavý k vojenským intervenciám Spojených štátov do Guatemaly, Dominikánskej republiky, Grenady či Vietnamu a cudne mlčí o podpore USA fašistickému puču v Pinochetovom Chile (ktorého režim umučil tisíce ľudí) alebo o podiele Washingtonu na Suhartovom prevrate v Indonézii (po ktorom dali popraviť 80 000 osôb). Inými slovami, Západ prestal rešpektovať fakt, že studenú vojnu sprevádzala séria zločinov na oboch stranách, že bojiská tejto vojny v Kongu, Angole, Nikarague, Mozambiku či Kórei vonkoncom neboli „studené“, že vzájomné súperenie oboch mocností nebolo sprevádzané ušľachtilými ideálmi, ale prostou snahou o zvýšenie mocenského vplyvu. Vykresľovať studenú vojnu ako boj „ríše dobra“ s „ríšou zla“ patrí do sféry rozprávok, nie serióznych analýz. Z tohto pohľadu mohol byť výrok barónky Thatcherovej na pohrebe Ronalda Reagana nominovaný na Andersenovu cenu. Veď len počúvajte: „A tak prezident bránil sovietskej rozpínavosti a tlačil na sovietsku slabosť v každom okamihu, až kým neprišiel deň, keď sa komunizmus začal rúcať pod spojeným bremenom týchto tlakov. A keď sa muž dobrej vôle vynoril z týchto ruín, prezident Reagan vykročil, aby mu potriasol ruku a ponúkol svoju úprimnú spoluprácu...“ Globálna paranoja Ak chceme komplexnejšie a objektívnejšie posúdiť napríklad to, čo sa stalo v päťdesiatych rokoch, musíme sa vedieť rozpamätať nielen na stalinistické „monsterprocesy“, ale aj na rovnako obludné praktiky, ktoré sa v tom istom čase odohrávali na druhej strane železnej opony. Len málokto si dnes uvedomuje šokujúcu štatistiku obdobia mccarthizmu traumatizujúceho americkú spoločnosť v rokoch 1947 – 1957: dve popravy, dve vraždy vo väzení, tri politické vraždy, pätnásť samovrážd, šesť náhlych úmrtí po falošnom obvinení, 145 uväznených, 163 deportovaných z územia USA, stovky emigrantov (medzi nimi špičkoví umelci ako Charlie Chaplin, Larry Adler, Abraham Polonsky a ďalší), vyše 11 500 ľudí prepustených z práce, vyše 12 000 odvolaných zo štátnych funkcií, 40 000 vyšetrovaných a 2,5 milióna preverovaných osôb. Z verejných knižníc museli vtedy zmiznúť mnohé významné knihy a noviny. Je výsmechom doby, že v máji 1950, keď prezident USA Dwight Eisenhower kritizoval útoky na slobodu slova v komunistickom tábore, boli v Spojených štátoch zakázané diela Ernesta Hemingwaya, Uptona Sinclaira či dokonca jedného z duchovných otcov americkej demokracie Thomasa Paina, ktorý zomrel roku 1809! Na čiernu listinu sa však dostal aj britský časopis Economist a publikácie, ktoré vydalo UNESCO. V roku 1952 začala pošta na žiadosť CIA kontrolovať korešpondenciu odosielanú zo Spojených štátov do cudziny. Táto kontrola trvala až do roku 1973. Podozrivým z podvracania štátu ste sa mohli stať už tak, že ste čítali New York Times alebo vlastnili reprodukciu Picassa. Väčšina Američanov v tom období mala strach – strach podpísať nejakú petíciu, byť členom nejakého spolku, venovať peniaze na nejaký účel, byť videný s určitými ľuďmi, vlastniť nejaké knihy, vyjadriť svoju mienku tak, aby si ju niekto zle nevysvetlil, neobvinil ho, neudal. Keď významné osobnosti z celého sveta (medzi nimi pápež Pius XII., Albert Einstein a iní) žiadali Dwighta Eisenhowera o milosť pre manželov Rosenbergovcov, prezident USA to odmietol so slovami: „Tieto osoby zradili vec slobody.“ Americké úrady sa však predsa len necítili vo svojej koži, pretože minister spravodlivosti ponúkol odsúdeným obchod: milosť za priznanie. Manželia Rosenbergovci hrdo odpovedali: „Tým, že od nás chcete, aby sme sa zriekli pravdy o svojej nevine, priznávate svoje vlastné pochybnosti o našej vine... Sme zmierení s tým, že musíme zomrieť, lebo nechceme klamať.“ Nič vám tieto obrazy z amerických dejín nepripomínajú? Mytologizácia dejín Pripomínať Spojeným štátom ich temnú minulosť z päťdesiatych rokov alebo rasistické zákonodarstvo (ktoré vyvolalo v šesťdesiatych rokoch hnutie za občianske práva) sa dnes považuje takmer za neslušné. Namiesto toho sa už aj školákom podsúva nový mýtus o Američanoch, ktorí sa v druhej svetovej vojne obetovali za našu slobodu. Vždy si treba ctiť 200 tisíc hrdinských amerických životov, rovnako ako (to by som v tomto čase osobitne rád pripomenul) 20 miliónov sovietskych. Netreba však zabúdať na to, že tak USA, ako aj ZSSR preukazovali k rozpínajúcemu sa fašizmu od počiatku ľahostajný vzťah a že do vojny sa zapojili až vtedy, keď boli ohrozené ich vlastné záujmy (zhodou okolností v roku 1941). Podobne po nedávnych oslavách 60. výročia vylodenia Spojencov v Normandii sme sa z úst šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana dozvedeli, že touto operáciou sa položili základy spojenectva v NATO. Nevadí, že v tom čase o Severoatlantickej aliancii nikto ani len neuvažoval a že v súvislosti s touto akciou sa začalo hovoriť o „spojených národoch“, čo neskôr viedlo k vzniku OSN... História sa stala slúžkou politiky. V podobnom glorifikujúcom duchu sa nesie spomienka na britského premiéra Winstona Churchilla. Legendy o jeho nekompromisných postojoch k fašizmu a komunizmu nemajú konca-kraja. Najmä súčasné militaristické kruhy ho mimoriadne radi citujú a odvolávajú sa naň pri každom vojenskom ťažení, obzvlášť po 11. septembri 2001. Český internetový denník Britské listy len celkom nedávno pripomenul fakty, na ktoré si dnes takmer nikto nechce spomenúť. Napríklad vo svojej knihe Veľkí súčasníci z roku 1937 Churchill píše: „Človeku sa nemusí Hitlerov systém páčiť, pritom však musíme obdivovať jeho vlastenecké úspechy. Keby bola naša krajina porazená, dúfam, že nájdeme takého nepremožiteľného vodcu, ktorý obnoví našu odvahu a privedie nás späť na naše miesto medzi národmi.“ Churchill vo svojej kariére nikdy nešetril rasistickými výrokmi. O vyvraždení amerických Indiánov napísal, že bolo celkom legitímne nahradiť ich belochmi: „Nemyslím si, že sa týmto ľuďom akokoľvek uškodilo tým, že prišla silnejšia, kvalitnejšia rasa a zaujala ich miesto.“ Jednu z najväčších postáv novodobých dejín Maháthmu Gándhího označil za „fakíra“, kvôli ktorému nedopustí rozklad britského impéria. A ako bonbónik si pripomeňme jeho postoje z roku 1919, keď ako minister pre kolónie navrhoval použiť smrtiaci plyn „proti tým Arabom v Iraku, ktorí nechcú spolupracovať“. Ďalej uviedol: „Nechápem, prečo sa tak štítime používania plynu. Veľmi silno podporujem používanie jedovatých plynov proti necivilizovaným kmeňom.“ Mytologizácia však láka aj filmový priemysel. V poslednom čase sa množia filmy, ktoré doslova falšujú dejiny. Len nedávno uviedli naše televízne stanice film o prvej manželke posledného iránskeho šacha, v ktorom tohto krvavého diktátora vykreslili ako vľúdneho a nešťastného vládcu. Všetci si isto pamätáme na film o manželke argentínskeho diktátora Juana Peróna Evite, ktorá bola známa svojimi rasistickými názormi a sympatiami k Tretej ríši, no tu bola zobrazená ako svätica. A napokon si pripomeňme americkú agitku Pearl Harbor, pri ktorom aj sovietske vojnové filmy blednú závisťou, ako sa robí propaganda. Nacisti v službách Západu Ak chceme presvedčiť svet o úprimnosti našich ideálov v zjednotenej Európe, nemôžeme mlčať o vlastných chybách, ktoré sú v rozpore s týmito cieľmi. Ľavica sa musí vyrovnať s tým, že ku komunistickej diktatúre bola často až príliš zhovievavá. Pravica zasa musí uskutočniť väčšiu sebareflexiu vo vzťahu k fašizmu. Len nedávno priniesol nemecký týždenník Focus informáciu, že vojnový zločinec Ladislav Nižňanský zodpovedný za vyvraždenie 148 ľudí (z toho takmer polovicu tvorili deti) v Ostrom Grúni a Kľaku bol agentom CIA. Šokujúce? Nie pre toho, kto čítal knihu prof. Guida Knoppa SS – varovanie dejín (nedávno vyšla aj v slovenčine), ktorá podrobne zaznamenáva, koľko hľadaných nacistických zločincov pracovalo v službách CIA. Medzi nimi aj šéf gestapa, gruppenführer SS Heinrich Müller a Alois Brunner, ktorý riadil aj deportácie Židov na Slovensku a poslal na smrť vyše 120 000 ľudí. CIA mu zmenila identitu a dodnes uniká spravodlivosti ako najhľadanejší nacistický zločinec vôbec. Rovnako nie je bez viny ani Vatikán, ktorý pomáhal ujsť do Južnej Ameriky takým pohlavárom ako Adolf Eichmann, Martin Bormann či Franz Stangl (veliteľ vyhladzovacieho tábora v Treblinke, kde bolo zavraždených asi 900 000 ľudí). Pápežská pomocná komisia pod vedením presvedčeného nacistu biskupa Aloisa Hudala (svoju knihu Základy nacionálneho socializmu z roku 1936 venoval osobne Adolfovi Hitlerovi) zadovážila falošný pas a peniaze každému, kto uviedol, že je antikomunista. Španielsky filozof José Ortega y Gasset svojho času povedal, že potrebujeme dejiny nie preto, aby sme na nich ľpeli, ale preto, aby sme sa pokúsili z nich uniknúť. To však dokážeme iba tak, ak nebudeme zneužívať históriu na svoje súčasné ciele a budúce úmysly. Najutajovanejšou vecou v demokracii sú dejiny, ktoré nepoznáme. Západná civilizácia sa dokázala oslobodiť od fašistickej i komunistickej diktatúry, ale nie od vlastných dejín, ktoré si stále prikrášľuje. Západ nedokáže presvedčiť svet o sile demokracie, ak bude iné kultúry odsudzovať za zločiny, ktoré v rámci vlastnej civilizácie bagatelizuje. Nesúlad hodnôt a činov je najväčším problémom našej doby. Čo ma dokáže naučiť o ľudských právach George Bush, ktorý kritizuje ich porušovanie na Castrovej Kube, no na tom istom ostrove na americkej vojenskej základni Guantánamo toleruje mučenie väzňov? Ako ma presvedčí o principiálnom postoji voči teroristom Tony Blair, ktorý sa objíma s Muammarom Kaddáfím a predtým s vodcami Kosovskej oslobodzovacej armády? Pád komunistického systému neznamená, že západný blok sa ocitol v studenej vojne nevinne. Rovnako rok 1989 nemaže vinu neľudského predvojnového kapitalizmu, ktorý priklonil milióny ľudí k extrémistickým politickým hnutiam. V predmníchovskej republike zastrelili žandári desiatky slovenských robotníkov, ktorí pokojne demonštrovali proti obrovskej biede počas svetovej hospodárskej krízy. Ich jedinou vinou bolo, že sa odmietli rozísť. Kto dnes postaví spoločný pomník týmto obetiam zločinov kapitalizmu? Akoby sme zabudli, za čo tiekla krv, koľko ľudí pomrelo od hladu a že všeobecné volebné právo nám nezoslali nebesá, ale musela ho tvrdo vybojovať ľavica. Sú témy, ktoré sú v údajne otvorenej západnej spoločnosti stále tabuizované. Sme zrelí na sebareflexiu tohto druhu? Autor pôsobí na Filozofickej fakulte UKF v Nitre Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s uverejnenými textami v tejto rubrike