Dráma bez katarzie

Manažment STV na opakované naliehanie printových médií pustil do obehu infomáciu o odhade možného zisku z vysielania štyroch licencovaných programov, ktoré verejnoprávna televízia kúpila zo zahraničia: Svadba snov, Pošta pre teba, Superkvíz a SuperStar. Celkové náklady na programy dovedna sú 200 miliónov korún. Vopred ostro sledovaná SuperStar má údajne televíziu (koncesionárov) vyjsť na 80 miliónov. Ziskovosť tejto súťaže o hviezdu slovenského šoubiznisu je veľká neznáma. Zjavne preto nemali skromnejšie komerčné televízie u nás odvahu ľahkovážne rátať s neistým zárobkom, a šou nekúpili. Celkom iste na SuperStar neprerobia mobilní operátori, lebo v druhom štádiu súťaže budú o svojich favoritoch hlasovať diváci esemeskami. Ak to bude aj na Slovensku ako za Moravou, na svoje milióny si prídu aj stávkové kancelárie. Verejnoprávna televízia, s nami koncesionármi v jednom šíku, sa postará o životnú úroveň majiteľov súkromných podnikov. Naše rodinky sa čoskoro zídu pokope pri novovekých kmeňových vatrách, ako za čias Ženy za pultom. Z tisícok adeptov budeme vyberať najlepšieho, nádejnú hviezdu. Prípadná otázka, čo všetko by sa dalo zadovážiť za tie peniaze na zveľadenie kultúry na Slovensku, sa zatiaľ nekladie. Koľko by to asi bolo pôvodných dramatických inscenácií, dokumentov, prenosov z divadiel, koncertov vážnej hudby, solídnej publicistiky a spravodajstva o kultúre? Namiesto toho sa ponúka inscenovaná reality šou, v skutočnosti nereálna, ktorá nekladie otázky, nenesie nijaké mravné posolstvo, nezaťažuje diváka samostatným myslením. Súčasný manažment sa pritom správa ako podnikateľský subjekt, ibaže dáva do hry cudzie peniaze. Paradoxne však na druhej strane zasahuje do integrity tvorcov a ich diela ako odborne a mravne nadradený „orgán“. V súvislosti s uvedením dokumentu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho sme si v relácii Pod lampou vypočuli slová pána riaditeľa Rybníčka: „Má autor v momente, keď nakrúca film, myslieť aj na to, pre koho ten film nakrúca, alebo si môže robiť čo chce?... To znamená, že niekto z externého prostredia si prinesie kazetu, kde ukáže, s prepáčením, holé zadky, hákový kríž, čokoľvek, čo sa mu zachce, povie, že je to v kontexte filmu a vysielateľ nemá právo mu do toho zasiahnuť?...“ Kauza dokumentu režiséra Dušana Hudeca, ktorý dostal na Rade STV 6. júla pätnásť minút, aby obhájil svoj názor, je stále otvorená. Manažment v nej vystupuje v pozícii arbitra, ktorú odvodzuje z postavenia na čele verejnoprávnej inštitúcie. A to je v rozpore so správaním sa rovnakého manažmentu ako majiteľa súkromného subjektu, ktorý môže odvážne riskovať peniaze z verejných zdrojov. Otázka pre právnika znie, či je možné od režiséra dokumentu vymáhať zásadnú zmenu na už schválenom dokumente, ktorá by podstatne skreslila tvorcov úmysel. A ak to odmietne, či je potom možné trestať ho zadržiavaním honorára za polročnú prácu na prijatom, odsúhlasenom a opakovane odvysielanom diele. Pre režiséra Hudeca je spor akiste náročný, lebo frustrujúce okolnosti ho prinútili, ako vraví „zabudnúť na základné existenčné potreby“. Ale neprimäli ho zabudnúť na vlastné mravné hodnoty, čo by mohlo byť povzbudením pre iných.