Orwell u nás v Kocúrkove

Monumentálna megašou preteká televíznymi obrazovkami sveta, vrátane tej našej, verejnoprávnej. Do šírenia ušľachtilých olympijských ideálov sa STV zapojila ako jedna z vyše sedemdesiatich televíznych a rozhlasových spoločností Európskej vysielacej únie, ktoré kúpou (a zaplatením) vysielacích práv patria k najväčším, najistejším, a teda hlavným zdrojom príjmov Medzinárodného olympijského výboru. Divák na Slovensku, sústavne ostreľovaný správami, ako STV ide prehrať v súdnych sporoch raz štyridsať, po druhý raz sto a najnovšie až šesťsto miliónov korún slovenských, sa druhým dychom dozvedá správu ako z ríše divov: my na to máme, prenosy z olympiády nás budú stáť „iba“ nejakých 50 miliónov. Ale to nie je všetko: prvý raz v krátkej histórii STV sa môžeme svetu a mestu prezentovať svojím vlastným štúdiom priamo v Aténach ! Ako všetko, čo vyrába diery do našej bezodnej spoločnej pokladnice a do verejných zdrojov, je aj táto prepychovo márnotratná investícia dielom predchádzajúceho manažmentu, a ten súčasný je opäť iba obetným baránkom neprajnej propagandy. Nehovoriac už o tom, že všetka vlastná technika, ako aj tá relatívne premnožená novinárska zostava STV nedokáže to, čo dokázal jeden redaktor nemenovanej spravodajskej televízie: pohotovo si pozvať odborníkov, ktorí kompetentne hovorili napríklad k problému vzťahu morálka a doping. Alebo aspoň sa dotknúť kardinálnej otázky súčasnej olympiády – teda zabezpečenia akcie pred možným teroristickým útokom. To, že na bezpečnostné opatrenia olympiády v Grécku sa vynaložilo okolo 700 miliónov euro, prinajmenšom značí, že teror a opatrenia proti nemu sa stávajú už aj oficiálne v športe významným negatívnym spoluhráčom v poli. V súčasnom úspornom režime, ktorého objektívne dôvody by mal vraj divák pochopiť, sa šetrí na pôvodnej tvorbe, na deťoch, výchove a vzdelávaní – teda takmer na všetkom, čo činí pojem verejnoprávnosti reálnym. Skromnosť a ohľaduplnosť voči divákovi by žiadala, aby manažment STV urobil vo vysielaní prenosov z olympiády podobnú výnimku, akú dnes používa na zdôvodnenie faktu, že nevyrába to, čo jej zákon ukladá. Ak sa má platiaci divák zmieriť s tým, že verejnoprávna televízia neplní úlohy kultúrnej a vzdelávacej inštitúcie, zmieril by sa azda aj s tým, že STV by povedzme kúpou sublicencie od ČT mohla obmedziť počet vysielacích hodín, ktoré aj tak nie sú vždy zmysluplne využité. Myslím, že priemerný športový fanúšik by bez reptania oželel prenos pretekov žien v streľbe na pevný terč, kde kamera vôbec nemá šancu zobraziť niečo zo športového výkonu (deje sa mimo nej) a namiesto napätia sprostredkovala iba nudné pohľady na prežúvajúce pretekárky. Nechcem si predstaviť tie doláre, ktoré zatiaľ z nášho účtu potichu odchádzali. Poučenie z krízového vývoja: Keď sa bude opäť raz ktosi uchádzať o flek na čele STV, treba mu dať nasledovné otázky: akým spôsobom sa mieni vyrovnať s dlhmi, ktoré spôsobil televízii a nám všetkým Kubiš, Materák a Rybníček. A akými konkrétnymi cestami hodlá naplniť zákon o STV.