Daň z ubranej hodnoty
Keď z obrazoviek odíde šport a vavrínové venčeky sa ticho zosušia na bobkový list, dobrý tak do misy šošovice, príde nám možno ľúto za nudne bezkonfliktným televíznym letom. Markíza, STV a JOJ, vyzbrojené peoplemetrami na zistenie sledovanosti, vraj začnú vojnu o nás, divákov. Všetky tri odrazu sa pripravujú nasadiť už v septembri a októbri rôzne typy reality šou. Toho špecifického televízneho žánru, ktorým sa osvedčení i noví vysielatelia snažia nahradiť klasické, oveľa drahšie a na tvorivosť náročnejšie formáty, ako je televízna inscenácia, umelecký dokument, prenosy divadelných predstavení a film. Napriek reklamným zmienkam o súčasnom „prvenstve“ reality šou na Slovensku, nie je náš divák nepoučený nováčik. Kto mal šancu, zo zvedavosti nakukol do nechutných vzťahov ľudí v umelo vytvorenej izoláci na nemeckých kanáloch (Big Brother), do vulgárnej pôvodnej rakúskej Taxi Orange (ORF) či do mravne pochybného amerického seriálu Kto prežije (One survival) na Nove (2001), kde sa súťažilo o milión dolárov. Do nákladného programu vtedy investovala Nova slušný balík, no od tých čias som nezaregistrovala nijakú reprízu. Reality šou medzičasom vstúpila prinajmenšom do druhej generácie. Programy ako Dievča za milión (JOJ), SuperStar (STV), Zámena manželiek (Markíza) sú založené na mýte o „obyčajnom človeku“, ktorý má byť objektom aj subjektom vynoveného typu šou. Konkurzom vybraní obyčajní adepti na slovenskú SuperStar budú na obrazovkách súťažiť o svoje miesto pod slnkom, o prípadnú budúcu kariéru v šoubiznise. My, diváci, čiže iná skupina podobne obyčajných, budeme z kresiel posielať esemesky s typom na nášho favorita, lebo sa vidíme v jeho obyčajnosti. Vtip je v tom, že proklamovaná „obyčajnosť“, na ktorú človek celkom rád počúva, lebo je bezprácne zaradiť sa k nej, je v podstate šikovným reklamným trikom na vyťahovanie peňazí práve z tých obyčajných. Úspech má ten podnikateľ, ktorý dokáže od mnohých získať hoci malé sumy – na to sa zjavne spolieha manažment STV, ktorý odvážne predpokladá, že na SuperStar zarobí. Alebo aspoň neprerobí. Asi preto nepovažuje za nemorálne investovať do tejto šou cudzí majetok, ktorý iba spravuje. To, čo sa eufemisticky nazýva vojnou o diváka, je v skutočnosti boj podnikateľov o maximalizáciu svojho zisku. Snaha o maximalizáciu zisku je legitímna, ak ide o výrobu rúr, ale nie o médiá, ktoré určujú podobu a povahu našej kultúry, vrátane kultúry vzťahov. Keď sa do stredu celonárodného záujmu dostane úporné úsilie mladých ľudí uplatniť sa v šoubiznise (koľkým u nás už môže zabezpečiť budúcnosť?), a keď sa celé rodiny budú zaoberať možnosťou, aké normálne a dokonca zábavné má byť vymeniť svoju jedinečnú mamku za niekoho celkom cudzieho, proces inštrumentalizácie človeka môže úspešne napredovať. Každý je zameniteľný každým, lebo nik nemá ani pre svojich najbližších výnimočnú cenu. Povážlivé sa mi zdá, že za úpadok hodnôt, sprostredkovaný médiami, by sme mali platiť viac. Aspoň podľa návrhu novelizácie zákona, ktorý predpokladá, že jednotný koncesionársky poplatok za televíziu a rozhlas by mal byť 140 korún, ale najmä – platil by aj ten, kto dokázateľne nemá prijímače.
