Pax Americana I.
Rozpad bipolárneho sveta a oslabenie OSN vynieslo Spojené štáty do pozície svetového lídra. V tejto pozícii USA sledujú a napĺňajú svoje ciele s väčšou či menšou podporou mnohých ďalších krajín. Zdá sa, že svet sa týmto záujmom bude musieť prispôsobiť. Na mieste je tak otázka, aké sú to záujmy, respektíve aké ciele sleduje zahraničná politika tejto krajiny. Nová éra, ktorá ukončila studenú vojnu a zmazala bipolárny svet, začala dvoma inváziami cudzích vojsk – Iraku v Kuvajte a USA v Paname. Obe udalosti sa odohrali v roku 1989, a kým dôsledky prvej z nich denne sledujeme v médiách, o tej druhej mnohí snáď ani nikdy nepočuli. Zatiaľ čo do roku 1989 obe svetové veľmoci vojensky intervenovali v iných krajinách s argumentom potláčania zla v podobe šíriaceho sa komunizmu, respektíve kapitalizmu, po tomto medzníku sa rétorika zmenila. No nezmenili sa postupy. Panamská invázia bola predstaviteľmi Spojených štátov podporená troma argumentmi: - Panama predstavuje ohrozenie bezpečnosti USA – vtedajší americký veľvyslanec pri OSN T. Pickering sa odvolal na 51. článok Charty Organizácie Spojených národov, ktorý umožňuje „nasadenie zbraní na obranu krajiny, obranu našich záujmov a nášho národa“. Invázia mala zabezpečiť, aby sa „toto teritórium nepoužívalo ako východisková báza pre obchod s drogami v USA“. - Generál Noriega, vtedajší najvyšší predstaviteľ Panamy, je krutý diktátor, ktorý potláča ľudské práva domáceho obyvateľstva – objavili sa svedectvá o mučení, nespravodlivom väznení, navyše Noriega zrušil výsledky volieb, v ktorých uspel jeho konkurent. - Panamská politika začala naberať ráz „ekonomického nacionalizmu“ – ekonomický nacionalizmus, teda neochota otvoriť sa zahraničnej konkurencii, vedie domáce hospodárstvo k izolácii a k jeho následnému kolapsu. Výsledkom je chudoba obyvateľstva. Všetky tri dôvody sa tak zlievajú do jedného – ohrozovanie a poškodzovanie ľudských práv na jednej strane občanov USA, pretože život v bezpečí je elementárnym ľudským právom, na druhej strane občanov Panamy, pretože život v ekonomickom dostatku, ako aj právo voliť či právo na spravodlivý súdny proces bez prípadného mučenia sú rovnako elementárnym ľudským právom. Skôr než sa pozrieme na priebeh invázie a jej dôsledky, zastavme sa pri dvoch dôležitých faktoch týkajúcich sa Panamy. V prvom rade by Panama ako krajina nikdy nevznikla bez podpory USA. Do roku 1903 bolo toto územie súčasťou Kolumbie a bez masívnej vojenskej podpory, vojaci USA z Panamy nikdy neodišli a sú tam dodnes, by ňou aj zostalo. Po druhé, generál Noriega, ktorý sa k moci dostal v roku 1983, bol dlhé roky plateným agentom CIA, ktorej vtedy šéfoval budúci prezident USA. Práve on nariadil inváziu do Panamy a zatknutie i odsúdenie Noriegu. Ten prezident sa volal George Bush. História vie byť naozaj zábavná. Navyše Noriega absolvoval výcvik v niekoľkých dôstojníckych školách vedených pracovníkmi Spojených štátov. Samotná invázia bola krátka a masívna. Zúčastnilo sa na nej 24 000 vojakov, z toho 12 000 bolo trvalo stacionovaných v Paname už predtým. Základom však bolo masívne bombardovanie 27 cieľov naraz. Len v priebehu prvých 14 hodín invázie bolo na samotné hlavné mesto Panama City zhodených 417 bômb. Výsledok? Podľa údajov humanitárnych organizácií zomrelo v nemocniciach jednej z chudobných štvrti „El Chorillo“ hlavného mesta na následky bombardovania 650 ľudí. Celkovo predstavoval počet civilných obetí podľa Christian Science Monitor 1 000 – 4 000, podľa Červeného kríža 2 000 – 3 000, panamskí predstavitelia udávali počet 7 000 a predstavitelia USA 200 – 300. Nech už bol počet zabitých civilistov akýkoľvek, jedno je isté: ich ľudské práva už nikdy nikto neohrozí. Navyše bolo zatknutých okolo 7 000 ľudí, samozrejme, bez akéhokoľvek súdneho procesu. Mnohí z nich sú dodnes nezvestní. Hneď po invázii americká armáda uzavrela na štyri dni niekoľko oblastí. Objavili sa svedectvá hovoriace o tom, že vojaci pálili mŕtvoly priamo na uliciach. Tieto svedectvá, isteže, možno spochybniť. Nespochybniteľných však zostáva 17 masových hrobov, ktoré boli nájdené do roku 1993. *** Pod vplyvom týchto udalostí by sa dalo skonštatovať, že predstavitelia USA sú slovom krvilační. Táto odpoveď je veľmi jednoduchá a jasná. Nadto takéto vysvetlenie používajú ideológovia stojaci na strane USA v prípade iných krajín veľmi často. Spomeňme si len na masové hroby v Juhoslávii „vysvetlené“ balkánskym (srbským) nacionálnym šialenstvom alebo na reprezentantov civilizácie smrti, ktorým ide len o vraždenie, zoskupujúcich sa v skupinách ako al-Káida. V jednoduchosti je síce krása, no vždy je blízka aj povrchnosti a tá zas príliš často vedie k omylu. Túžba zabíjať ako hlavný motív konania armády USA, srbských polovojenských oddielov či ozbrojených fundamentalistických islamských skupín by nás preto nemala uspokojiť. Pátranie po príčinách tohto konania nás privádza k iným záujmom konajúcich subjektov. A naozaj najväčšia časť kritiky americkej zahraničnej politiky sa zoskupuje okolo tvrdenia, že USA sledujú len a len svoje vlastné ciele. Dôvodov na toto tvrdenie je neúrekom, pričom najlepšie ho možno zdokumentovať na správaní sa Spojených štátov voči OSN ako inštitúcii garantujúcej medzinárodné právo, a tým zabezpečujúcej svetový poriadok a mier. Predstavitelia USA už viac ráz úplne otvorene postavili OSN pred alternatívu alebo súhlasiť s ich konaním, alebo sa stať irelevantnou. Za posledných 30 rokov USA ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN s právom veta využili svoj hlas a vetovali 50 rezolúcii tejto rady. Za spomínané časové obdobie využili právo veta ostatní stáli členovia Bezpečnostnej rady, teda Veľká Británia, Čína, Rusko a Francúzsko, spolu menej ako samotné Spojené štáty. K inváziám cudzích vojsk, ktoré som spomínal na začiatku tejto eseje, bolo v rámci OSN, či už prostredníctvom Bezpečnostnej rady, alebo Generálneho zhromaždenia OSN, vypracovaných niekoľko rezolúcií. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN z 23. 12. 1989 proti útoku na Panamu bola vetovaná – prekvapivo Spojenými štátmi. Rezolúciu Generálneho zhromaždenia OSN požadujúcu „stiahnutie ozbrojených síl USA z Panamy“ jednoducho odignorovali. Rezolúcie voči Iraku schválené boli a ich porušovanie tvorilo jeden zo základných argumentov pre inváziu proti režimu Saddáma Husajna. Mimochodom, v čase, keď sa rozhodovalo o útoku na Irak argumentujúc porušovaním rezolúcií, existovalo vyše 90 ďalších rezolúcií, ktoré boli alebo porušované inými krajinami ako Irak, alebo boli vetované, a to predovšetkým Spojenými štátmi. Za všetky uvediem len jednu z nich: Izrael dodnes ignoruje rezolúciu 487 z roku 1981(!), ktorá mu medziiným nariaďuje sprístupniť atómové prevádzky medzinárodnej inšpekcii OSN. Čaká nás v najbližšom čase invázia USA do Izraela? Pre tých, ktorí predchádzajúce riadky považujú za svojvoľnú interpretáciu politiky USA, dodám ešte jeden citát. Pochádza z časopisu Americkej spoločnosti pre medzinárodné právo ASIL. „Medzinárodné právo v našej krajine nebolo nikdy tak málo cenené ako v súčasnosti,“ konštatuje sa v jednom článku. Tento stav vyplýva z princípu formulovaného D. Achesonom a publikovanom v tom istom časopise, ktorý tvrdí, že „primeranosť“ reakcie na „ohrozenie ... moci, pozície alebo prestíže Spojených štátov ... nie je predmetom práva“. *** V zahraničnej politike USA teda jasne dominujú len a len ich vlastné záujmy. Väčšina kritikov tvrdí, že tieto záujmy majú výlučne ekonomický charakter. Zámerne som doteraz v súvislosti s Panamou nespomínal to, čo je pre túto krajinu hospodársky najcennejšie, a to prieplav spájajúci dva oceány. Tento prieplav spravovali Spojené štáty, no podľa zmluvy s Panamou mali k 1. 1. 1990 v administratíve kanálu nahradiť amerických úradníkov panamskí a v roku 2000 mala prejsť celá správa prieplavu do domácich rúk. Najväčším zločinom generála Noriegu, aspoň v očiach predstaviteľov USA, bolo to, že nešťastný generál trval na dodržaní zmluvy. Čo myslíte, komu dnes plynú najväčšie zisky z panamského prieplavu? Tieto súvislosti nám ponúkajú ďalšiu jednoduchú odpoveď na otázku, čo hýbe americkou zahraničnou politikou. Je to chamtivosť Američanov, ako aj ich snaha ovládnuť cudzie bohatstvo. Aj táto odpoveď je jednoduchá, možno trochu bližšia pravde ako tá prvá, no napriek tomu nedostatočná. Ak by totiž bola pravdivá, občania USA by viedli blahobytný spokojný život. Mohlo by sa zdať, že je to skutočne tak. Veď Spojené štáty sú prezentované ako najslobodnejšia a najdemokratickejšia krajina na svete. Pozrime sa teda, ako to so slobodou a demokraciou v tejto krajine vyzerá. Definovať slobodu je veľmi problematické. Napriek tomu existujú niektoré podstatné faktory, pri ktorých panuje všeobecná zhoda a ktoré sú nevyhnutné na to, aby sme o slobode vôbec mohli hovoriť. K týmto faktorom nesporne patrí na prvý pohľad možno celkom triviálna vec – schopnosť pohybovať sa. Možnosť presúvať sa, a to z akéhokoľvek dôvodu, či už sa mi niekde nepáči, alebo sa tam cítim ohrozený, z jedného mesta, prípadne štátu do iného, vytvára podľa Z. Baumana ostrú hranicu rozdeľujúcu našu súčasnú spoločnosť. Z pohľadu tejto eseje sú dôležité dva aspekty disponovania touto schopnosťou, respektíve jej absenciou. *** Prvý sa týka spôsobu produkcie, má teda silne ekonomický charakter. V ekonomickej terminológii sa tejto forme slobody pohybu hovorí externalizácia nákladov. V praxi sa týka veľkých firiem so silným kapitálovým zázemím. Schopnosť externalizovať náklady, respektíve externalizáciu umožniť a akceptovať ju, sa stala v súčasnosti jedným z najdôležitejších kritérií na hodnotenie firiem na jednej strane a štátov na druhej strane prostredníctvom akciových trhov a ratingových agentúr. Rating jednotlivých krajín možno do veľkej miery chápať ako ochotu a schopnosť krajiny preberať náklady i neželané dôsledky výroby na svoje bedrá. Externalizácia nákladov v samotných USA zobrazená v krátkom príbehu vyzerá takto: „Kraj Moore v Južnej Karolíne v 60. a 70. rokoch ... prilákal mnoho veľkých výrobcov z priemyselných regiónov severovýchodu Spojených Štátov ... Jednou z prvých prilákaných spoločností bol Proctor Silex. Neskôr, keď Proctor Silex rozširoval svoj miestny závod, kraj County vydal na financovanie potrebnej odvodňovacej priekopy a kanalizačného prepojenia komunálne obligácie v hodnote 5,5 milióna USD – aj keď obyvatelia žijúci v susedstve nemali ani tečúcu vodu a iné základné verejné služby. V roku 1990 však spoločnosť prišla na to, že v Mexiku sú výhodnejšie podmienky, a opäť sa presťahovala. Za sebou nechala 800 nezamestnaných, sudy zahrabaného toxického odpadu a dlžobu, ktorú namiesto firmy na seba zobral kraj.“ Druhý aspekt pohybu ako formy slobody sa týka jednotlivcov a nemá taký dynamický charakter. Je skôr hranicou v zmysle statusovej spoločenskej bariéry. Ako hovorí Bauman, ide tu o rozdiel medzi „tými hore“ a „tými dole“, ktorý spočíva v tom, že „tí prví môžu odísť a nechať tých druhých na mieste – ale naopak to neplatí“. Tento trend možno veľmi dobre pozorovať najmä v amerických mestách pri presúvaní sa bohatších, zväčša bielych obyvateľov a následnou koncentráciou chudobnejších spoluobčanov. Niektoré americké getá sa najmä prostredníctvom filmov stali svetoznáme. „Vo Washingtone naoko neexistuje nijaká diskriminácia. A predsa je tu neviditeľná hranica..., ktorú tí, čo za ňou zostali, nesmú prekročiť. Väčšina dospievajúcich za neviditeľnou, aj tak však hmatateľnou hranicou nikdy nevidela centrum Washingtonu s jeho nádherou, ostentatívnou eleganciou a luxusnými obchodmi. Život na oboch stranách je tak ostro odlišný, že keby sa ich obyvatelia zastavili a chceli si podebatovať, nemali by si čo povedať.“ Túto skúsenosť z USA mi vyrozprával aj jeden môj priateľ, ktorý si ako študent našiel prácu v potravinách v černošskom gete. Nestretával sa tam s rasovou nenávisťou zo strany černochov, ale skôr s prekvapením až údivom, čo robí biely v tejto štvrti. Jednoducho tam bieleho už niekoľko rokov nevideli. K téme slobody ešte dodám, že najdrsnejšou formou jej odobratia a zamedzenia akéhokoľvek pohybu je, samozrejme, uväznenie. V najslobodnejšej krajine sveta sa koncom roka 1994 nachádzalo vyše 5 miliónov jej občanov pod nejakou formou právneho obmedzenia slobody. Percento uväznených osôb bolo štyrikrát vyššie ako v susednej Kanade a päťkrát väčšie ako vo Veľkej Británii. Samotný štát Kalifornia v tomto čase väznil okolo 100 000 ľudí, čo je viac ako súčet väzňov vo Veľkej Británii a Nemecku dokopy. Pritom na stavebné a prevádzkové náklady väzenského systému vynaložil viac finančných prostriedkov ako na štátne fondy prerozdeľujúce financie pre všetky inštitúcie poskytujúce vyššie vzdelanie. (Pokračovanie nabudúce)
