Pax Americana II.
(Pokračovanie z č. 41) A čo demokracia? Na posledných prezidentských voľbách, ktoré do úradu vyniesli syna „panamského dobrodruha“ G. Busha mladšieho, sa zúčastnilo približne 50 percent občanov, čiže asi každý druhý dospelý Američan. Číslovku dva ešte neopustíme, pretože voliči si mohli vybrať z dvoch politických strán, presnejšie z dvoch mužov, ktorých tieto politické strany nominovali. Mimochodom, dvaja stačia na najdemokratickejšie zriadenie sveta, ak však odškrtneme jedného, šmahom čarovného prútika sa dostaneme do „totalitnej ríše zla“, do bývalého Sovietskeho zväzu. Vráťme sa však k našim dvom demokratickým hrdinom. Sú to skutočne hrdinovia, pretože skôr než nadíde deň volieb, absolvujú niekoľkomesačnú, početným tímom starostlivo pripravenú predvolebnú kampaň odohrávajúcu sa najmä prostredníctvom médií. Ešte predtým však musia dať dokopy niekoľko desiatok alebo dokonca stoviek miliónov dolárov, pretože celý tento špás je úžasne nákladný. Nedá mi nepripomenúť, že podstatou demokratického zriadenia je nielen možnosť voliť, ale aj byť volený, čo predpokladá dostupnosť voleného úradu. V USA je to naozaj tak, človek k zvoleniu potrebuje len dve – zase číslo dva – maličkosti: dobrý politický program a milióny dolárov. Sčasti aj preto nazval W. Greider politický systém v USA „demokraciou na objednávku“. Mne osobne sa zdá byť priliehavejším titul „finančná oligarchia“. Tento autor vo svojej práci skúmal pozadie politického života v Spojených štátoch a zistil, že konzervatívna strana, ktorá vždy reprezentovala skôr záujmy majetnejšej časti populácie, sa veľmi rýchle dokázala prispôsobiť novej forme politiky odohrávajúcej sa prostredníctvom médií. Adaptovali sa však už aj demokrati, kedysi reprezentanti pospolitého ľudu. Záverečné zistenie jeho práce je takéto: „Politické smerovanie Demokratickej strany určuje v značnej miere šesť washingtonských právnických firiem, ktoré sa špecializujú na predaj politického vplyvu zámožným klientom a na zbieranie finančných zdrojov pre demokratických politikov. Tieto firmy úzko spolupracujú aj s republikánmi, čiže odvetvie, v ktorom podnikajú, nie je nič iné ako sprostredkovateľská činnosť v oblasti politickej moci, a to pre kohokoľvek, kto si ju dokáže zaplatiť.“ *** Niekoľkokrát som už spomenul, že politické dianie je zároveň dianím mediálnym. Preto je pri skúmaní americkej demokracie nevyhnutné prebádať aj mediálne prostredie. Skôr než tak však urobíme, ešte v krátkosti sa pozrime na politický diskurz, teda na to, ako sa v USA o politike hovorí. Slovník, ktorý sa používa, je ekonomický: politika sa odohráva formou trhovej súťaže, kde subjekty – producentov trhu predstavujú politické strany a spotrebiteľov voliči. Samozrejmým predpokladom tejto teórie politiky je, že volič-spotrebiteľ je racionálny, čiže v prvom rade je spôsobilý rozoznať, čo je preň dobré, a teda v konečnom dôsledku uvážlivo vybrať z nepreberného radu dvoch politických strán. Druhý aspekt racionality konzumenta v trhovom prostredí vyznačuje dostatok potrebných a spoľahlivých informácií, čo nás priamo posúva do sveta médií. Ako sprevádzateľa svetom amerických médií som vybral amerického mysliteľa N. Chomského. Jeho politické práce sú známe takmer na celom svete okrem USA. Tento fakt môžeme chápať ako potvrdenie starého príslovia, že nikto doma nie je prorokom, no iné vysvetlenie by mohli ponúknuť nasledujúce riadky. Fungovanie a účinok masmédií môžeme podľa tohto autora najlepšie opísať, ak sa sústredíme na tieto aspekty: – vnútorná štruktúra týchto inštitúcií a ich produkty; – ich úloha v rámci spoločnosti ako celku; – ich vzťah k systémom, ktoré v rámci spoločnosti disponujú mocou a autoritou; – interné vyjadrenia a výpovede jednotlivých majiteľov a pracovníkov masmédií; Ak sa pokúsim zhrnúť výsledky jeho analýzy čo najstručnejšie, mohli by vyzerať približne takto. Vnútorná štruktúra masmédií je veľmi podobná napriek tomu, že plnia rôzne úlohy: od spravodajstva, čiže poskytovania informácii, až po zábavný priemysel. Môžeme tu vyčleniť dve skupiny: na jednej strane vlastníci, zamestnávatelia, na druhej strane zamestnanci usporiadaní v určitej hierarchickej štruktúre. Toto, samozrejme, platí pre väčšinu ekonomických subjektov – firiem, takže sa zdá, že analógia z oblasti ekonómie je namieste aj vo svete médií. Ako konštatuje G. Sartori, jeden z obhajcov ekonomického chápania médií, súčasná štruktúra masmédií, medziiným aj ich koncentrácia v súkromných rukách, ktorá je vystavená určitej kritike, je v poriadku. Kritici tohto faktu sú totiž podľa neho „do veľkej miery nesprávne orientovaní“. Zabúdajú na to, že „konzumenti informácie sú voči médiám bezmocní v takom istom zmysle a obsahu ako ekonomicky konzument vo všeobecnosti“. Analógia potom naznačuje, že zatiaľ čo čistý zisk veľkého počtu súperiacich médií je zabezpečený, nie je isté, že rozšírením tohto veľkého počtu donekonečna vzniknú ďalšie čisté zisky. Médium ako každá iná firma produkuje za účelom zisku. Namieste je tak otázka, čo je produktom médií? Zdanlivo triviálna odpoveď, produktom médií, minimálne ich určitej časti, ktorá je pre nás zaujímavá, sú informácie. Ak však trochu otázku preformulujeme a spýtame sa, čo médiám prináša zisk, situácia sa komplikuje. Napríklad spoločnosť, ktorá vydáva noviny, nezískava väčšiu časť finančných prostriedkov ich predajom. Ak by jej príjem bol čo aj z väčšej časti obmedzený na predaj, nevyhnutne by skrachovala. Najväčšia časť príjmu, ktorú médium vytvárajúce profit môže získať, pochádza z reklamy. A práve táto skutočnosť umožňuje Chomskému tvrdiť, že produktom médií sú samotní konzumenti informácií. Množstvo konzumentov, ktoré dokáže médium získať, je totiž barometrom pre reklamné investície. Z toho vyplýva veľmi závažný dôsledok tykajúci sa nestrannosti a objektívnosti informácií prinášaných médiom. Predstavme si napríklad takúto fiktívnu situáciu: novinár zamestnaný v denníku alebo televízii XY získa informácie o tom, že firma Shell v nejakej krajine devastuje životné prostredie, a súčasne si táto firma zhodou okolností v týchto novinách – televízii predplatila mesačnú reklamnú kampaň. Pokračovanie tohto príbehu ponechám na čitateľa. Vráťme sa ešte raz k štruktúre médií. Tentokrát nepôjde o jednotlivé médium, ale o médiá ako celok, presnejšie o vytváranie každodenných správ. Na začiatku celého procesu stoja agentúry, ktorých úlohou je zozbieranie dôležitých udalostí z celého sveta. Tieto agentúry, ktorých počet je relatívne nízky, sú obrovské inštitúcie zamestnávajúce veľký počet ľudí a disponujúce špičkovým technickým vybavením, ktoré je pre túto prácu nevyhnutné. Ony predstavujú zdroj informácii nelokálneho charakteru pre všetky médiá. Väčšie médiá zamestnávajú určitú skupinu ľudí, ktorá obrovské množstvo agentúrnych správ selektuje. Toto je prípad mienkotvorných masmédií medzinárodného alebo celoštátneho dosahu. Ani ich počet nie je vysoký. Pre menšie médiá regionálneho dosahu tlačové agentúry v USA zverejňujú titulnú stranu hlavných mienkotvorných novín – New York Times. Pre nich je to základ, pomocou ktorého vytvárajú svoje spravodajstvo doplnené o správy z regiónu. Takto relatívne veľký počet médií vlastne iba vytvára zdanie plurality. Ak si navyše uvedomíme, že väčšina vlastníkov disponuje viac ako jedným médiom, situácia sa stáva ešte prehľadnejšou. Zo štyroch aspektov, na ktoré by sme sa podľa Chomského mali pri analýze médií zamerať, by sme si mohli všimnúť ešte ten posledný, teda interné vyjadrenia a výpovede ľudí pracujúcich v médiách, predovšetkým na úseku komunikácie s verejnosťou – PR, public relations. Vráťme sa k zrodu tohto odvetvia, na ktorého začiatku stala kniha E. Bernaysa s názvom „Propaganda“. Toto dielo vyšlo roku 1925 a z jej autora urobilo proroka public relations. Bernays sa v knihe odvoláva na skúsenosti z prvej svetovej vojny, počas ktorej bol členom tzv. Creel-Kommission, prvej štátom založenej inštitúcie v USA, ktorej úlohou bolo ovplyvňovať verejnú mienku. Počas tohto obdobia dospel k poznatku, že: „myslenie verejnosti možno dirigovať rovnako, ako armáda diriguje telá jej mužov“. Bol prvý, kto v Amerike vystúpil s presvedčením, že novoobjavené techniky na ovplyvňovanie myslenia ľudí by sa mali pri procese tvorby verejného konsenzu bežne využívať. Jedným z členov spomínanej komisie bol aj Walter Lippmann, jeden z najvýznačnejších žurnalistov v USA. V jednej zo svojich esejí o demokracii napísal, že toto spoločenské zriadenie vynašlo jeden nový druh umenia, ktorý nazval fabrikáciou konsenzu. Zrodil sa tak enormný a dlhotrvajúci tlak určitých skupín, ktorého cieľ je zrejmý: nahradiť v procese spoločenského konsenzu verejnú mienku výrobou súhlasu. Že sa tento tlak v posledných rokoch stupňuje, je zrejme predovšetkým z nárastu PR agentúr i množstva preinvestovaných finančných prostriedkov v tomto odvetví. Tento nárast, či už agentúr alebo financií, možno bez obáv označiť prívlastkom astronomický. Navyše trend je zrejmý: „V Spojených štátoch sa 170 000 PR zamestnancov venuje manipulácii správ, verejnej mienky a politiky podľa požiadaviek platiacich klientov, čo je o 40 000 viac ako počet novinárov – a tento rozdiel neustále rastie.“ *** Pri pokuse o spojenie opísaných obrazov americkej spoločnosti do komplexného celku by sme sa mohli oprieť o ekonomické údaje a čísla, ktoré, mimochodom, poukazujú na čoraz nerovnomernejšiu distribúciu vyprodukovaného a ukradnutého bohatstva. Akceptovať tento postup by však nebolo správne, a to z dvoch dôvodov. Jednak americká zahraničná politika, a ani americká spoločnosť, nie je len o chamtivosti, a určite nie chamtivosti všetkých Američanov, jednak prijatím ekonomického slovníka ako univerzálneho, na všetky oblasti života hodiaceho sa nástroja opisu, by sme prijali americký oficiálny diskurz. Aj takýto postup by nám umožnil identifikovať rozdiely medzi ideológiou a skutočnosťou, no stratili by sme mnoho aspektov, ktoré by nám mali umožniť pochopiť americkú zahraničnú politiku. Vráťme sa však najprv ku komplexnejšiemu obrazu americkej spoločnosti. Keď G. Orwell písal svoj román „1984“, snažil sa opísať pomery vo vtedajšom Sovietskom zväze. Ale myslím si, že obraz spoločnosti, ktorú v tejto knihe opísal, sa viac hodí na súčasnú americkú spoločnosť než na vtedajší Sovietsky zväz. Skôr ako sa to pokúsim ukázať, pozrime sa na orwellovskú spoločnosť. V prvom rade pozostávala z troch takmer nepriedušne rozdelených segmentov: prolétov, radových členov Strany a vyšších funkcionárov. Ich svety sa výrazne odlišovali, pričom vzájomné návštevy a kontakty boli takmer vylúčené. Dominujúcou inštitúciou tejto spoločnosti bola Strana. Všade prítomná, na jednej strane neviditeľná, no na druhej strane takmer rukolapne vnímateľná. Viditeľný znak či symbol strany predstavovali všade prítomné obrazy vodcu – Veľkého brata. Na udržanie a kontrolu absolútnej moci Strana využívala predovšetkým dva mechanizmy. Represívny, čiže pravidelné väznenie spojené aj s mučením, a ideologický alebo informačný obsahujúci dve zložky. Prvou bolo zámerné a cieľavedomé falšovanie reality prostredníctvom ministerstva pravdy, druhou zámerná práca so slovníkom, ktorej cieľom bola predovšetkým jeho redukcia. Výsledkom bol newspeak, ktorý mal obsahovať čo najmenej slov. Ak sa pokúsime porovnať načrtnuté obrazy o stave slobody a demokracie v Amerike s orwellovským svetom, mohli by sme dospieť približne k takémuto výsledku: Obe spoločnosti sa skladajú z troch striktne oddelených vrstiev, pričom prechod jednotlivca z jednej skupiny do druhej nie je nemožný, no určite nie je ani ničím zvyčajným. Americkí proléti žijú tiež zväčša v uzavretých getách, pričom ideologická indoktrinácia sa ich vôbec netýka. Žijú totiž, ako to postrehol už citovaný Bauman, v úplne inom svete. Sociológovia tento stav po vzore Mertona označujú termínom anómia, čo znamená, že určitá časť spoločnosti sa dostáva do situácie, keď sa eventuálna snaha o dosiahnutie spoločensky hodnotných a želateľných cieľov stáva zbytočnou, pretože títo jednotlivci nedisponujú prostriedkami, ktoré by ich k nim priviedli legálnou cestou. Následkom tohto stavu je zvýšená kriminalita ako jediný dostupný prostriedok k želaným cieľom, no najmä vytváranie paralelného sveta s odlišnými vzorcami správania, ale v konečnom dôsledku aj s odlišnými cieľmi a hodnotami. Porovnanie s orwellovskými prolétmi pokrivkáva len v jednom aspekte. Zatiaľ čo vo svete „1984“ bola táto skupina ekonomicky produktívna, a teda pre spoločnosť potrebná, vo svete „2004“ sú títo ľudia nielen úplne zbytoční, ale dokonca na obtiaž. Nakoniec v mediálnom obraze USA, ktorý je nám dennodenne poskytovaný, v zásade ani neexistujú. (Pokračovanie nabudúce)
