Jacques Derrida a jeho dekonštrukcia

Gilles Deleuze a Félix Guattari tvrdili, že každý pojem je a zostáva signovaný, čo inak povedané znamená, že každý veľký filozof vytvoril nejaký pojem, ktorý je spätý s jeho menom. Môžeme hovoriť o Aristotelovej substancii, Descartesovom cogitu, Leibnizovej monáde, Nietzscheho vôli k moci či Husserlovej epoché. Aj Jacques Derrida mal to šťastie, že vytvoril niekoľko pojmov, ktoré sú signované jeho menom. Pojmov, ktoré nielenže vytvoril, ale ktoré stihli „urobiť“ aj solídnu kariéru. Spomeňme aspoň také pojmy, hoci pre úplnosť treba povedať, že Derrida ich nepovažoval za pojmy v pravom zmysle slova, ako différance, archi-écriture, suplement, stopa, parergon. A samozrejme pojem-nepojem dekonštrukcia, ktorý dal aj výstižné označenie tomu, o čo sa celý život usiloval. Pojem-nepojem dekonštrukcia urobil slušnú kariéru aj vďaka tomu, že sa začal používať v takom širokom významovom spektre, že dekonštrukcia mohla znamenať všetko. Dekonštrukciu berie minister na zodpovednosť za rozklad rodiny, dekonštrukciou sa označuje deštrukcia základov, pre niekoho je dekonštrukcia metóda výkladu textu, a takto by som mohol pokračovať ďalej. Nemá to význam, pretože by sa protichodné názory vŕšili a na konci by sme mohli tvrdenie, podľa ktorého je dekonštrukcia všetkým, rozšíriť o nový poznatok, podľa ktorého nie je zároveň ničím. Tak teda čo dekonštrukcia je? Jednoducho povedané, je to špecifický spôsob narábania s textami, je to odhaľovanie opozícií, konštituujúcich štruktúru textu, a zároveň je to aj odhaľovanie a prevracanie hierarchie, ovládajúcej opozície. Dekonštrukcia je aj odhaľovanie miest významových kondenzácií, ktoré pôsobia ako bifurkačné body, rozdvojujúce čítanie do dvoch vzájomne odlišných smerov. Dekonštrukcia je však predovšetkým spravodlivosť, a kto pozná čo i len trochu povrchne dielo tohto geniálneho francúzskeho filozofa, tak vie, že celý život sa usiloval o to, aby zaznel hlas utláčaného, aby prehovorilo to, čo bolo prehliadané, aby sa v mene všeobecného zákonodarstva nepotláčala individuálna spravodlivosť. Tento postoj sa dokonca pokúsil zdôvodniť aj autobiograficky. Pochádzal z rodiny alžírskych Židov, ktorých preventívne počas druhej svetovej vojny pozbavili občianstva. V tej dobe Derrida hovoril len francúzsky, ovládal teda len jeden jazyk a aj ten, ako mu tvrdila kolaborantská vláda, mu nepatril. Neskôr, keď študoval vo Francúzsku, pre Francúzov bol len maghrebským Francúzom, teda akýmsi polovičným cudzincom. Táto skúsenosť ho robila mimoriadne citlivým voči minoritám, voči vylučovaným, napríklad českým disidentom, ktorých podporil tak, že v roku 1981 do Československa prišiel prednášať. Bol však neslávnou ŠtB zatknutý a po osobnej intervencii Françoisa Mitteranda bol z krajiny vyhostený. Som presvedčený, že táto skúsenosť podmieňovala aj jeho čítanie filozofických a literárnych textov. Derrida s plnou vážnosťou tvrdil, že filozofia je vlastne len určitý žáner literatúry, a preto si pri čítaní filozofického textu treba všímať aj jeho formálnu štruktúru, jeho rétoriku, zvláštnosti rukopisu, typy písma, atď. Na druhej strane treba literárny text čítať ako filozofiu, pretože vtedy sa čitateľ stane citlivým voči špecifickej argumentácii, začne si všímať aj to, čo zdanlivo k príbehu nepatrí, alebo to, čo sa ukazuje ako triviálne. Táto myšlienka mi osobne veľmi imponuje a keď som už začal hovoriť osobným tónom, tak to aj dokončím. Pre mňa Jacques Derrida bol, je a aj bude filozofom, ktorého texty budem vždy s radosťou čítať. Jeho schopnosť nasvietiť samozrejmé veci takým svetlom, že sa zrazu ukážu celkom ináč, než sme ich vnímali, je pre mňa obdivuhodným výkonom, ktorý mu zaistil dôstojné miesto v dejinách filozofie. A nielen v mojich privátnych dejinách, ale aj v tých veľkých Dejinách, kam právom patrí a bude patriť naveky! Autor je filozof a estetik