Maľovať slovom, písať farbou
„Pravda je mrzká. Umenie máme na to, aby nás nezahubila pravda.“ (Nietzsche) Od čias Hľadania strateného času je jasné, že zaujať čitateľa možno aj inak ako len napínavým príbehom. Poháňať v čítaní nás nemusí len vzrušujúci dej, ale aj spôsob písania. Fascinujúce narábanie so slovami, originálne opisy často drobných a na pohľad nezaujímavých vecí či udalostí, upriamovanie pozornosti na malé životné okamihy a radosti. John Updike sa v románe Hľadaj moju tvár rozhodol čitateľovi sprostredkovať niekoľkohodinový rozhovor medzi mladou výtvarnou kritičkou a starnúcou výtvarníčkou. Na dvestoštyridsiatich stranách rozohráva košatý slovný súboj bohatý na šťavnaté metafory, úprimné vyznania, hlboké načretia do minulosti, jesenné závany vetra, výstižné gestá, bezodné vrásky, mladícke prerieknutia, starecké pousmiatia, ženské povzdychnutia. Slovný súboj, v ktorom sa nebojuje o víťazstvo, ale o maličkosti. Dôveru. Úprimnosť. Úctu. „Zápasníkmi“ v Updikovom románe sú teda dve ženy. Hope Chavetzová a Kathryna D´Angelo. Preniknúť do ženskej mysle je vraj pre muža nemožné, zdá sa však, že pre spisovateľa Johna Updika to nie len že nie je nereálne, on to robí celkom ľahko a najmä s potešením. Hope a Kathryna sa pod Updikovým štetcom menia na bohato pomaľované plátna, napĺňa ich farbou podobne ako to robí jedna z jeho postáv, maliar Bernie Nova, „až do prasknutia“. Napriek tomu neopúšťa rám svojho obrazu, vie, pokiaľ si môže dovoliť urobiť ťah štetcom tak, aby nevyčnieval, aby nerušil, no aby napriek tomu ostal výrazný a jedinečný. Farby mieša s citom, pozná, kam ktorý odtieň patrí, ktorá farba môže zvýrazniť tú druhú, no aj to, ktoré dve nikdy nemôžu stáť vedľa seba. Aj napriek zdanlivej harmónii jeho obraz vie neraz prekvapiť, po uschnutí môže čokoľvek vyznieť inak, raz provokovať, inokedy donútiť k zmene počiatočného postoja. „Plátno je dobrodružstvo (...) a umelec je dobrodruh, ktorý za pochodu rozpráva svoj príbeh.“ (s. 205) Hope Chavetzová (postava inšpirovaná skutočnou maliarkou Lee Krasnerovou) rozpráva mladej začínajúcej kritičke Kathryne D´Angelo z New Yorku svoj životný príbeh. Aj keď je sama maliarkou, viac ju preslávilo manželstvo so Zackom McCoyom (v skutočnosti Jackson Pollock). Hope teda krok po kroku odkrýva svoj uplynulý život a dostáva sa pri tom aj do vnútornej konfrontácie sama so sebou. Popri minulosti je nútená „bilancovať“ aj svoju terajšiu existenciu, prítomnosť, ktorá odrazu, i keď len na pár hodín, musí čeliť čomusi mladému a sviežemu: Teraz tu mala pred sebou to živé telo, neladiace s večnými horami za jej chrbtom, zarážajúce, vysokého čiernovlasého človeka s mestsky bledou tvárou, v purpurovom plášti s velikánskou kapucňou, ako zjavenie smrti u Bergmana. (s. 11) Hope si uvedomuje, že spomínať na minulosť znamená aj vyrovnávať sa so svojou smrteľnosťou. Nikdy ale Kathryne neodkryje všetko. My, čitatelia, však dostávame od Updika možnosť prečítať si aj to, čo nahlas Hope nikdy nevysloví. Stávame sa tak nemými pozorovateľmi, ktorí, na rozdiel od Kathryny, uvidia napokon celé plátno. Už naznačená inšpirácia skutočnými postavami amerického abstraktného expresionizmu ukazuje, že Updikov román sa okrem iného stáva aj kvalitným, i keď netradičným sprievodcom americkej výtvarnej scény 30. – 50. rokov. Hľadaj moju tvár tak nie je len o súboji jednotlivých postáv, ale aj o konfrontácii výtvarných škôl, postojov, názorov a teórií. Updike už nie je len spisovateľom, ale aj teoretikom. Postavám vkladá do úst výroky, ktorými nebadane napáda súčasné filozoficko-estetické myslenie, raz ho kritizuje, inokedy skôr potvrdzuje, v každom prípade sa s ním rôznym spôsobom vyrovnáva. „Nezaujímala nás natoľko remeselná zručnosť ani hotový produkt ako to, čo maľovanie porobí s maliarom. To bola tá vec, o ktorej za oných čias všetci hovorili – dostať zo seba svoje ja, dostať ho na plátno. Práve preto bola abstrakcia taká vychytená, bolo to samé ja. Viem, že vašej generácii, ktorá neverí na „ja“, ktorá si myslí, že „ja“ je iba spoločenským konštruktom, práve tak ako neveríte, že jestvujú spisovatelia, ale iba texty, ktoré sa píšu samy a môžu znamenať čokoľvek na svete, sa to všetko iste zdá veľmi naivné.“ (Hope, s. 38) Updikove narážky tak robia z románu živú štruktúru, ktorá sa nevyvíja len sama v sebe, ale je schopná vstúpiť do súčasnej filozoficko-estetickej diskusie. Hope Chavetzová bola manželkou troch mužov. Dvoch maliarov a jedného bankára, ktorý však umelecké diela zbieral. Každý z nich bol celkom iný, nie len povahou, ale i názormi. Zaujímavé je najmä porovnanie jej prvých dvoch manželov – expresionistu Zacka McCoya a pop-artistu Guya Hollowaya. „Zackovi záležalo iba na tom, vyjadriť, čo cíti maliar, Guyovi skôr na tom, čo vidí divák.“ (s. 144) Dve osobnosti, dva prístupy nie len k maľbe, ale aj samotnému životu a predovšetkým samotnej Hope. Tá sa tak stáva ženou, ktorá väčšmi ako s farbami bojuje so životom, aj keď takmer vždy skôr v tieni svojich mužov. Napriek tomu sa so svojou situáciou dokáže vysporiadať s patričnou odvahou a elánom, ktoré však, paradoxne, zväčša absentujú na jej obrazoch. Akoby jej vnútorná energia prechádzala na Zacka McCoya, na jeho plátna, do jeho farieb, jeho narábania so štetcom. Kým z Hope sálala živelnosť v jej osobnom živote, Zack využíval inštinkty pri maľovaní. Podľa Hope mal Zack v živote zaužívané rituály, v maľbe sa však nikdy neopakoval. Popri Zackovi ako J. Pollockovi, Guyovi, ktorý môže byť Andy Warholom, Jaspersom Johnsom, Royom Lichtensteinom či ktorýmkoľvek iným americkým pop-artistom, tu nachádzame i modifikované postavy Barnetta Newmana, Willema de Kooninga či Marka Rothka. Updike nás teda pozýva na stretnutie s americkou výtvarnou bohémou, vie však ako balansovať na hranici skutočnosti a fikcie. Nezaťažuje nás množstvom historických faktov, o to cennejšie sú však ponúkané ľudské príbehy, emócie a gestá. John Updike nepotrebuje strhujúci príbeh, nikdy sa nekončiace zápletky, postačí mu posadiť oproti sebe dve ženy zosobňujúce dve celkom odlišné generácie a nechať ich rozprávať. Zaznamenáva ich myšlienkové pochody, úvahy a postrehy, necháva ich slovne sa podpichovať a napádať, aby si na konci obe uvedomili, že aj keď pravda leží kdesi uprostred, priblížiť sa k nej možno z ktorejkoľvek strany. Čítať román Hľadaj moju tvár je ako rozbaľovať darček zabalený do viacerých škatúľ. Až na to, že v poslednej škatuli nič prekvapujúce nenájdete. No vy zisťujete, že ste vlastne ani nič neočakávali. Všetko ste rozbalili len preto, aby ste mohli začať hľadať opäť od začiatku. (John Updike: Hľadaj moju tvár. Ikar, Bratislava 2004, preložil: Pavel Vilikovský, 240 s., 479 Sk)
