Krčmová reč
Pobyt v krčme môže byť užitočný. Myšlienky lietajú, ako sa im zachce, o nič nejde. Aj keď človek nesedí v krčme, môže si predstaviť, že sedí v krčme a slobodne pozoruje výlety a prelety myšlienok. Krčmovou metódou som pozoroval kŕdlik svojich myšlienok a niečo som si zapísal: tiež len krčmovo. Urobme malý pokus. Opýtajme sa ľudí, s ktorými sa stretneme, aké noviny čítajú. Zistíme: ľavičiari čítajú prevažne ľavicové noviny, pravičiari pravicové, nábožní nábožné, veselí veselé, zádumčiví vážne. Čítame noviny, ktorých „duch“ je podobný nášmu. Komunisti si nekupujú katolícke noviny, konzervatívni sa vyhýbajú pokrokárskym. Je to „prirodzené“. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Ale. Nie je „prirodzená“ vlastnosť ľudskej prirodzenosti príznakom MALOSTI ? Od Sokratových čias sa vie, že človek-jednotlivec je slabý, najmä vo vzťahu k pravde. „Pravda“ (pre istotu sme jej dali úvodzovky) sa nájde v rozhovore, ktorý konfrontuje NESÚHLASNÉ myšlienky. Ak sa vyhýbam opozitám, negáciám, rozporom, sporom, nedokazujem svoj strach z nich? Nie je môj sklon hľadať LEN súhlas, LEN potvrdenie svojho, LEN to, čo sa na mňa podobá, priznaním slabosti? Slabosť je forma hlúposti alebo bezcharakternosti, teda malosti, človiečikovosti v človekovi, homunkula v to, čo si hovorí „homo“, dokonca „sapiens“. Spoločnosť, teda čosi veľké, zložité, takmer transcendentné, odmietla „totalitu“, stala sa „pluralistickou“. Už nie sú len jedny mienkotvorné noviny, už ich je veľa. Smú byť, chválime sa, že sú. Ich pluralitu stráži Ústava. Ale človiečici čítajú „svoje“. Nebolo by správne, keby si ľavičiari kupovali pravé noviny a pravičiari ľavé? Človek (nie homunkulus) by mal dychtivo naciciavať NESÚHLAS. „Kam to chceš poslať?“ „Do Slova“. „Prosím ťa, ty čítaš taký komunistický či liberálny či ateistický či čojaviemaký plátok?“ „Čo by si mi odporúčal?“ „Niečo pre rozvážnych, slušných ľudí, ako si ty“.
