Hodnoty verzus sledovanosť: Nerovný súboj

V polovici mája tohto roku ohlásil z obrazovky STV jej generálny riaditeľ „spustenie pôvodnej slovenskej tvorby“ ako veľký cieľ súčasného manažmentu. Do konca kalendárneho roka sme mali, či ešte len máme, na obrazovke Dvojky vidieť dvanásť nových celovečerných (päťdesiatminútových) dokumentárnych filmov a dvadsať krátkych (tridsaťminútových) dokumentov ako dôkaz, že vedenie „nerezignovalo na pôvodnú tvorbu.“ Malo ich byť dovedna tridsať dva, no aj tento žalostne chudobný súčet je ohrozený. Ak nerátame desaťminútové strihové materiály z archívnych zdrojov k sedemnástemu novembru, doteraz bolo odvysielaných 21 dokumentov, teda na december s tradične sviatočnými programovými zvyklosťami ich zostane ešte jedenásť. „Svitá na lepšie časy“ – vyhlásil Rybníček optimisticky v máji, no jedenásteho novembra už to nebola pravda. Vtedy intendant Dvojky Jaroslav Kerner označil pred novinármi za „naivné očakávať, že STV sa zmení ako čarovným prútikom na inú identitu“. Nevedno, kto mal byť ten naivný, no mnohým divákom, ktorým záleží na zachovaní známok života, čiže viditeľných prejavov pôvodnej audiovizuálnej kultúry na verejnoprávnej obrazovke, by možno celkom stačilo, keby sa bolo vyrábalo a na obrazovku uviedlo aspoň toľko kvalitných dokumentov, ako za čias predošlých, ostro kritizovaných manažmentov. Načas sa dalo televíznej pospolitosti aj parlamentnému mediálnemu výboru tisnúť do hlavy, že hlavným cieľom žiadúcich „kádrových opatrení“ a masívneho prepúšťania „ľudských zdrojov“ sú úspory nereálne vysokých nákladov na vysielanie STV, ktoré každoročne prehlbovali stratu a zvyšovali nároky na štátny rozpočet. No ani to už nie je tak celkom pravda. Podľa informácie Dozornej komisie STV sú nákladné šou ako Svadba snov a Superkvíz na Jednotke, ktoré mali zarábať, aby prežila nevýnosná Dvojka, stratové. Z porovnania nákladov a prínosov z reklamy vychádza, že zisková je iba Pošta pre teba. Hľadanie ihly v kope sena s názvom SuperStar má vraj byť ešte mimo obliga – finančné straty a nálezy budú údajne oficiálne známe až po dvoch mesiacoch. To, že na lepšie časy v pôvodnej tvorbe zatiaľ nesvitlo ani čo do kvality nových dokumentov, vidno z už odvysielanej tohtoročnej produkcie. S výnimkou dokumentu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho, ktorého uvedenie vyvolalo vážny, ešte stále otvorený spor medzi autorom a manažmentom STV o slobode autorskej tvorby a o dodržiavaní autorského zákona, ďalej dokumentov Ľudia na hranici, Žena z Kamienky, Zlé deti, Stiesnení vodou, 411 dní v raji a sčasti aj Menšieho zla sú nové produkty poznačené horúčkovitým výrobným tempom a sprievodnou stratou zmyslu pre dobré remeslo. Škoda je zjavná najmä pri dôkladnej archívnej práci, ktorú vynaložil Alois Ditrich na prípravu profilu málo známeho Imricha Karvaša, ale zrejme pre nedostatok času zostal úryvkovitý, málo zrozumiteľný. Podobne formálne zaujímavo nasnímaný a nastrihaný dokument o Slovenskom národnom povstaní neprináša základnú informáciu a bol by vhodný ako komplementárny zdroj o zmýšľaní mladej generácie v kontexte s iným, na historických faktoch vybudovaným príbehom o SNP. A tak sa svedectvom, že nielen na holých faktoch, ale aj na impresii možno postaviť modernú dokumentárnu výpoveď, stala odvysielaná repríza eseje Dušana Hanáka Dni radosti z roku 1970, ktorá poeticky a súčasne presne vypovedá o duchu čias svojho vzniku.