Globalistická sociálna demokracia
(Pokračovanie z minulého čísla) Samozrejme, existujú skeptici. Tí považujú globalizáciu za nástroj politikov na ospravedlnenie ekonomicky či ideologicky podmienených preferencií, nie za skutočnú prekážku. Alebo – sociálna demokracia je limitovaná skôr vnímaním globalizácie, nie jej realitou. Rozsah globalizácie závisí aj od úrovne, na akej sa ňou zaoberáte. Napríklad hoci existuje mobilita kapitálu, to ešte neznamená, že firmy nemajú nejakú lojalitu voči štátu alebo že výroba a obchod sú rovnako globalizované ako kapitál. Aj keď je mobilita globálneho kapitálu možná, nie je vždy taká bezproblémová, ako sa o nej hovorí. Vyžaduje presunutie kancelárií, reorganizáciu a zamestnávanie nových pracovníkov, prispôsobenie sa novej kultúre – nielen kliknutie myšou, ako to niekedy portrétujú teoretici globalizácie. Nie je tiež pravdou, že tam, kde je ekonomická globalizácia, je aj kultúrna. A, naopak, globalizácia môže byť viac znakom vývoja v médiách či spotrebe než rozvoj v inej sfére. Ďalší tvrdia, že miera, v ktorej je národ zraniteľný globalizáciou, sa líši od prípadu k prípadu v závislosti od globálneho rozdelenia moci. Napríklad Vanderbroucke navrhuje, že idea globalizácie lepšie vysvetľuje, čo sa deje v kultúre, médiách a odpovediach na ekologické problémy než v ekonomike. A v ekonomike sa to navyše vzťahuje na skúsenosti USA (v ktorých sú Spojené štáty silnejším a autonómnejším aktérom ako ostatné krajiny) než na Európu, ktorá podľa neho zažila skôr regionalizáciu ako globalizáciu. Iní komentátori zas tvrdia, že aj keď existujú niektoré črty globalizácie, nie sú ničím novým: analýza novej globálnej éry môže nadsadzovať silu národného štátu v minulosti a podceňovať mieru, v ktorej tu bola globalizácia už dlho prítomná. Ďalšie otázky sa týkajú miery, v akej sú národné štáty ešte vždy nezávislými aktérmi. Na jednej strane sami hrajú kľúčovú úlohu v globálnych štruktúrach, vytvárajúc a meniac ich sledovaním národných záujmov, zároveň sú nimi obmedzované. Na strane druhej ostávajú signifikantnou silou v rámci vlastných hraníc, napríklad v oblasti vzdelávania, sociálneho zabezpečenia či obrany, ani nehovoriac o tom, že ešte stále môžu robiť mnoho pre to, aby v otvorenej ekonomike prilákali a udržali si kapitál. Toto tvrdenie je podporované faktom, že politiky jednotlivých krajín sa líšia, často sa odlišujú od neoliberalizmu, ktorý globalizácia zdanlivo vyžaduje. Tento dôkaz môže rozptýliť nepravdivý obraz globalizácie alebo minimálne, ak globalizácia existuje, pôsobí ako štrukturálne determinujúca sila. Globalizácia môže byť modifikovaná z úrovne národného štátu, dáva mu pomerne veľkú možnosť výberu. Takéto tvrdenie podčiarkuje jednu zo sociálnodemokratických odpovedí na proces globalizácie, o ktorej budeme hovoriť ďalej. Rád by som zdôraznil tri základné sociálnodemokratické odpovede na globalizáciu: prijatie neoliberalizmu, ktorý akceptuje, že ekonomická globalizácia vážne obmedzuje moc národných vlád a treba sa jej prispôsobiť; pokračovanie intervencionizmu národného štátu, ktorý akceptuje, že žijeme v akejsi globalizovanej ekonomike, no žiada menej pasivity, pretože vlády stále majú priestor na sledovanie sociálnodemokratických cieľov; politická globalizácia, ktorá akceptuje existenciu ekonomickej globalizácie a tvrdí, že sociálni demokrati môžu dosiahnuť svoje ciele, ak participujú v globálno- demokratických formách prebratia čiastočnej kontroly nad globálnou ekonomikou a rozvíjajú ich. Samozrejme, sú to analytické kategórie. Žiadnu sociálnu demokraciu nemožno presne zaradiť do jednej z nich, no reálne politické tendencie sa môžu prikláňať k jednej z nich viac ako k iným. Prijatie neoliberalizmu je do určitej miery cestou, po ktorej sa vydali modernizátori sociálnej demokracie, napríklad New Labour. Cieľom makroekonomickej politiky je podľa nich odstránenie akýchkoľvek prekážok konkurencieschopnosti domáceho kapitálu, ako sú dane či náklady sociálnych regulácií. Cieľom je prilákať kapitál a nepustiť investície z krajiny. V tomto kontexte má liberálny anglo-americký kapitalizmus výhody pred jeho inými formami, ktoré majú vyššie dane, regulácie či korporatívne obmedzenia. Politika sa zakladá na národnej konkurencieschopnosti a relatívnom prispôsobení sa želaniam súkromného kapitálu a neoliberálnym prioritám podnikateľskej sféry. To môže zahŕňať nízke firemné dane, flexibilitu pracovného trhu, makroekonomickú stabilitu, dôraz na fiškálnu skromnosť a reštrikcie verejných výdavkov či obmedzení podnikania. Samozrejme, takéto rozhodnutie vedie k prekrytiu politiky sociálnej demokracie s pravicou. Zdá sa, že povojnový sociálnodemokratický konsenzus je od 90. rokov nahrádzaný neoliberálnym konsenzom. To neznamená, že takáto politika je sociálnej demokracii nanútená zvonku. Môže byť výberom tvárou v tvár globalizácii. A môže sa zakladať na vnímaní, nie na realite globalizácie. Nemusí tiež znamenať úplné vzdanie sa neoliberalizmu. Ako bolo opísané vyššie, modernizovaná sociálna demokracia kombinuje politiku sociálnej inklúzie a minimálnych príležitostí a záväzok výdavkov na zdravotníctvo a školstvo, pričom demonštruje, že vláda môže pokračovať v kontexte vnímanej ekonomickej globalizácie s primeranou sociálnodemokratickou politikou. Okrem toho, zatiaľ čo napríklad New Labour pristupuje ku globalizácii pasívne v jednej sfére, v inej je aktívnejšia. Kým je relatívne pasívna vo vzťahu k ekonomickej globalizácii, stojí v centre snáh o vytváranie globálnych vojenských aliancií schopných čeliť domnelým značným humanitárnym krízam. To nás privádza k druhej forme sociálnodemokratických odpovedí na ekonomickú globalizáciu: pokračovaniu intervencií národného štátu, používajúc autonómiu a výber na národnej úrovni, napriek globalizácii. Autori, ako Garrett, Vanderbroucke, Wickham-Jones a Hay, zdôraznili niekoľko možných priestorov pre národnú sociálnu demokraciu. Predchádzajúci prístup kladie priveľký dôraz na determinujúcu a obmedzujúcu schopnosť globalizácie a podceňuje rozsah, v akom sú obmedzenia sociálnej demokracie tak domáceho, ako aj vonkajšieho pôvodu. Tým ignoruje možnosti politického rozhodnutia. - Hay tvrdí, že globalizácia bola menšou prekážkou sledovania sociálnodemokratickej politiky v Británii než politická vôľa či internalizácia myšlienky globalizácie. Tvrdí, že New Labour sa mohla rozhodnúť sledovať inú cestu – menej neoliberálnu, zameriavajúcu sa na posilnenie etiky domáceho investovania dirigistickejším prístupom zameraným na rozvoj strany ponuky, ktorý by bol viac naklonený priemyselnému než finančnému kapitálu. - Podľa Vanderbroecka možnosti sociálnej demokracie ohraničili viac vnútropolitické obmedzenia než vonkajšie. Pochybuje o tvrdeniach ľudí, ako je Giddens, že keynesiánstvo je mŕtve. Tvrdí napríklad, že krajiny, ako napr. Holandsko, ktoré sú veľmi vystavené globálnej ekonomike, si dokázali zachovať redistributívnu politiku. Neoliberálnejšie cesty, ktorými sa vybrali iné krajiny, boli dôsledkom vnútorných faktorov, ako je nedostatok kultúry konsenzu či neprítomnosť silných odborov integrovaných do politiky. Štáty blahobytu sú silnejšie v malých krajinách, otvorenejších globálnej ekonomike. - Garrett tvrdí, že ekonomická globalizácia pozitívne zvýhodňuje sociálnu demokraciu, pretože u voličov vedie k pocitu nedostatku bezpečia a zraniteľnosti, čo ich môže nakloniť intervencionizmu a redistribúcii. Podnikateľská sféra zas môže byť presvedčená, že sociálnodemokratická politika je v jej záujme. Títo autori navrhujú niekoľko spôsobov, akými môžu vlády sledovať sociálnodemokratické ciele bez toho, aby to viedlo k úniku kapitálu. Po prvé. Národné vlády majú značnú autonómiu mimo hraníc úzko definovanej ekonomiky. Bez ohľadu na fakt hospodárskej globalizácie môžu sledovať reformy sociálneho systému, vzdelávania, zdravotníctva, obrany, právneho systému a podobne, ktoré môžu byť iné ako pravicové, a neodstrašiť pritom kapitál. Po druhé, Gerrett, Vanderbroucke a Wickham-Jones tvrdia, že sociálnodemokratické vlády v krajinách so silnými, jednotnými odbormi, schopnými riadiť svojich členov, môžu robiť dohody s kapitálom, sľubujúc zmiernenie mzdových požiadaviek výmenou za súhlas s redistribúciou, keynesiánstvom a inými sociálnodemokratickými cieľmi. Krajiny ako Holandsko môžu byť v tomto úspešnejšie než Británia, kde neexistuje široké členstvo v odboroch a centralizovaná konformita v odborovom hnutí a v dejinách industriálnych vzťahov sú častejšie konflikt či vylúčenie odborov než konsenzus. Wickham-Jones je v možnosti prenesenia takýchto štruktúr na miesta ako Británia optimistickejší než Garrett. Preferuje návrat britskej Labouristickej strany k jej postojom z 80. rokov, keď boli pokusy viac sa priblížiť európskym kontinentálnym sociálnym demokratom. Ak sa však nebudú môcť viac vyvinúť korporátne štruktúry, Wickham-Jones identifikuje tretiu aktívnu národnú možnosť – sociálna demokracia môže sľúbiť mierne mzdové požiadavky udržiavaním slabej roly odborov a tvrdou platovou politikou vo verejnom sektore a za to opäť žiadať sociálnodemokratické ciele. Z pohľadu odborov to síce nie je veľmi sociálnodemokratické, no stále je tak pravdepodobne možné dosiahnuť sociálnodemokratické ciele výmenou za udržiavanie rovnováhy moci. Po štvrté, sociálna demokracia môže ponúknuť ďalšie mierne ústupky, na ktorých základe by zamestnávatelia mohli prijať jej konsenzus: kolektívne tovary a služby vo forme, povedzme, intervencie do infraštruktúry, výskumu a vývoja, odborného výcviku a vzdelávania – teda vecí, ktorý nie je trh sám schopný poskytnúť – či politík prinášajúcich ekonomickú, politickú a sociálnu stabilitu. Niektoré krajiny to vyskúšali a boli schopné dosiahnuť mierne sociálne ciele, hoci nie je jasné, či to bol výsledok nejakej aktívnej výmeny s kapitálom. Je tiež nejasné, či takéto stratégie, dávajúce veľký dôraz na ľudský kapitál, samy môžu poskytnúť ten druh sociálnej stability a prosperity, ktoré vyžadujú zamestnávatelia, aby tolerovali sociálnodemokratické pokroky v iných oblastiach. Hospodársky úspech je založený na širších faktoch, než sú tieto – na niektoré z nich nemusia mať národné vlády vplyv. Tieto stratégie môžu byť nedostatočné aj na dosiahnutie sociálnodemokratických cieľov, pre ktoré môže byť potrebnejší priamejšie redistributívny a keynesiánsky prístup. S návrhmi na aktívne národné vlády v rámci ekonomickej globalizácie je ešte niekoľko podobných problémov. Možno debatovať o životaschopnosti každého národného prístupu. Niektoré sú relevantnejšie pre jednu krajinu, menej pre druhú. Je tiež otázkou, do akej miery možno uzavrieť dohody so zamestnávateľmi. Globalizujúca sociálna demokracia Iný uhol pohľadu zas hovorí, že predchádzajúci prístup ostáva príliš na národnej úrovni. Nech sú výhody, ktoré je sociálna demokracia schopná dosiahnuť, akékoľvek, takýto prístup obchádza možnosti, ktoré môžu sociálnodemokratické vlády sledovať na nadnárodnej úrovni. Okrem toho stavia jednu sociálnodemokratickú vládu proti druhej, pretože každá sleduje vlastný národný záujem a konkurencieschopnosť, a nie spoločný nadnárodný sociálny záujem. To je moja hlavná výhrada voči aktívnemu národnému intervencionizmu zameranému na úroveň národného štátu. Potreba preniesť sa za jeho hranice nie je diktovaná tvrdením, že národné vlády nemôžu robiť dosť veľa – na ich pôsobenie stále ostáva otvorený podstatný priestor. Skutočným problémom je, že zameranie sa na aktívnu vládnu politiku na národnej úrovni je: 1. príliš národne sebecké, 2. príliš sa vyhýba tomu, čo môžu vlády dosiahnuť pre sociálnu demokraciu participáciou na nadnárodnej úrovni. To nás vedie k tretej kategórii sociálnodemokratických odpovedí na globalizáciu – globalistickej sociálnej demokracii. Je to myšlienka sociálnej demokracie ako hnutia politicky organizujúceho na globálnej úrovni odpovede na globalizáciu ekonomiky, politiky a vojenstva. Je to globalizácia proaktívneho druhu, v ktorej sa sociálna demokracia snaží dosiahnuť akýsi človekom vybraný základ svetového poriadku, nie základ determinovaný trhovými silami, prioritami globálneho kapitálu či len národnými záujmami. Sociálna demokracia nemôže vnímať globalizáciu ako ekonomickú nutnosť, ktorej sa musí prispôsobiť, ale aj ako politickú možnosť, kde môžu globálne režimy regulovať globalizovaný kapitalizmus, objavovať nové modely redistribúcie a ochraňovať tých, ktorí sú medzinárodne vylúčení z trhu práce. Sociálna demokracia v Európe je poznačená príklonom k modernizovaným formám a liberálnej ekonomickej politike. Čiastočne je to spôsobené liberálnymi obmedzeniami nanútenými prostredníctvom EÚ, ako sú Maastrichtské kritériá a pravidlá jednotného trhu. Čiastočne je to výsledok dedičstva ekonomického liberalizmu na miestach ako Veľká Británia. Je to tiež spôsobené snahou vlád prilákať kapitál a prispôsobiť sa prioritám podnikateľskej sféry. No táto túžba pramení zo strachu, že stratia kapitál v prospech iných národných štátov na globalizovanom trhu. Ak by však štáty, ktoré majú spolu monopol nad pracovnou silou a spotrebiteľskými trhmi, ktoré kapitál potrebuje, boli schopné spolupracovať na presadzovaní spoločných štandardov a regulácii podnikania a spoločných sociálnych a redistributívnych programoch, potom by kapitál nemal kam ísť a musel sa s takými normami zmieriť. Inak povedané, proaktívna, kombinovaná, politická globalizácia poskytuje viac priestoru sociálnej a egalitárnej agende tradičného sociálnodemokratického druhu než pasívne zameranie sa na globalizáciu sociálnej demokracie. Prominentným advokátom globalistickej demokracie je David Held a jeho návrhy majú implicitne sociálnodemokratický nádych. Jeho argumenty sú empirické i normatívne, vzťahujúce sa na reálne procesy vývoja politickej globalizácie a žiadajúce jej rozšírenie. Held netvrdí, že národný štát stratil svoju úlohu, a jeho návrhy sú kompatibilné s aktívnou sociálnou demokraciou národného štátu, ako bola načrtnuté vyššie. V skutočnosti tvrdí, že štáty iniciovali mnohé z globálnych zmien, sú ich aktívnymi účastníkmi a dnes môžu byť ešte mocnejšie ako ich predchodcovia. Podľa neho však bola politika globalizovaná a moc národného štátu rekonfigurovaná. Rozvoj režimu ľudských práv podkopáva štátnu suverenitu, bezpečnosť a obrana sú medzinárodnými podujatiami, niekedy organizovanými do vojenských aliancií, environmentálne problémy sú globálne a čoraz viac si žiadajú medzinárodnú spoluprácu a deregulácia kapitálových trhov posilnila kapitál vo vzťahu k štátom a pracovnej sile. Národné štáty musia zdieľať moc s tisícmi iných agentúr na všetkých úrovniach, a teda politické národy už nie sú sebaurčujúcimi spoločenstvami. Osud národov je sčasti určovaný silami za národnou úrovňou, politicky aj inak, a tak sa musia národné štáty rozšíriť na vyššiu úroveň a vybudovať politické formy zodpovedajúce demokratickej kontrolovateľnosti relevantnými komunitami a schopné kontrolovať svoj osud. Osudy komunít sú čoraz viac spojené, takže ak chcú robiť rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú, a byť zodpovedné voči tým, ktorých zasiahnu, musia demokraciu a zastúpenie rozšíriť na vyššiu, nadnárodnú úroveň. Held tvrdí, že nové globalizované formy demokracie vyžadujú, aby boli občania „kozmopolitní“, aby zmierňovali rozdielne národné tradície, komunity a kultúry. Inštitúcie vyvíjajúce sa týmto kozmopolitne globálnym smerom už existujú: zahŕňajú OSN, poskytujúcu dôležité medzinárodné verejné statky (kontrola leteckej dopravy, telekomunikácie, kontrola chorôb, pomoc utečencom, mierové misie, ochrana životného prostredia a podobne), a EÚ, ktorá združuje národnú suverenitu v niektorých oblastiach spoločného záujmu (vrátane sociálnych práv a regulácie trhu). Okrem toho moc národných štátov obmedzuje aj medzinárodné právo – o vojnových zločinoch, environmentálnych otázkach i ľudských právach. Autori ako Held tiež tvrdia, že takúto globalizáciu demokracie možno prehĺbiť niektorými okamžitými krokmi, ako je zvýšenie medzinárodnej regulácie trhov (v otázke práce detí, práv a participácie odborov a zamestnancov, zdravia, bezpečnosti a sociálnych práv), novými formami ekonomickej koordinácie, ktorá by prekonala súčasnú fragmentáciu medzi takými inštitúciami, ako sú MMF, Svetová banka, OECD a G7, obránila pred finančnými rizikami a dohliadala na medzinárodné kapitálové trhy a investície a výdavkové priority. Treba zaviesť kroky na reguláciu zraniteľnosti kapitálových trhov a špekulácií – pomocou daní na transakcie na medzinárodných menových trhoch a pri špekuláciách s menami, pomocou kapitálových kontrol a regulácií na zabezpečenie transparentnosti bankových údajov. Held navrhuje nový „Bretton Wood“, zavádzajúci väčšiu kontrolovateľnosť a reguláciu do inštitúcií pre koordináciu investícií, produkcie a obchodu, väčšiu citlivosť voči potrebám rozvojových krajín. To všetko si vyžaduje reformu a rozšírenie nadnárodných foriem demokracie, aké sa dajú nájsť v EÚ a OSN, medzinárodných finančných inštitúciách a režimoch ľudských práv. A už existujú sociálnodemokratické sily tlačiace týmto smerom – napríklad v rámci EÚ k väčšej integrácii, inklúzii a demokratizácii, spomedzi niektorých národných vlád môže byť príkladom New Labour – žiadajúce transparentnejšie a demokratickejšie globálne inštitúcie a ich posilnenie a rozšírenie. Martin Shaw poukazuje aj na skutočnosť, že politická globalizácia žiadaná globalistickou sociálnou demokraciou už do istej miery existuje vo forme integrovaného a navzájom závislého (hoci vnútorne komplexného a diferencovaného) vojensko-politického „západného štátu“. Západný štát vznikol ako konsenzus vedený USA počas studenej vojny a v jej výsledku bol víťazným a dominantným. Zakladá sa na demokracii existujúcej v Severnej Amerike, západnej Európe, Japonsku a Britskom spoločenstve národov, so sociálnodemokratickými elementmi najsilnejšími v západnej Európe a Australázii. Vojensky stojí za západne definovanými univerzálnymi ľudskými právami, rešpekt voči ktorým očakáva aj za hranicami Západu, a na ich presadenie je možné legitímne použiť aj vojenskú silu, čoho príkladom je intervencia v Kosove. Ekonomicky a politicky sa zakladá na slobodnom trhu a liberálnej demokracii. Shaw tvrdí, že západný štát sa musí zamerať na nezápadný svet, pretože práve tam je najväčšia potreba demokratizácie a ochrany pred porušovaniami ľudských práv (či už politických, alebo ekonomických, spôsobené diktátormi či chudobou). Pre Shawa je globálne inkluzívna demokratizácia podmienkou presadenia ekonomických a sociálnych práv na celom svete a vyžaduje si medzinárodné inštitúcie riadené normami Západu, rovnako ako vnútorná demokratizácia v rámci chudobnejších národných štátov. Sociálni demokrati v západnom štáte sa po mnohých bojoch a rozdeleniach stali integracionistami v EÚ (hoci element liberálneho trhu je v integrácii omnoho silnejší než nepočetné a mierne sociálnodemokratické aspekty). Pre Shawa je už politická globalizácia faktom, časťou príbehu je zapojenie sa sociálnych demokratov do západného štátu vedeného USA a integracionistická úloha v EÚ. V rámci tohto stavu sa vyvinula sociálna demokracia, menej než v minulosti rozdelená vo fundamentálnych otázkach o európskej integrácii a spojenectve s USA, odľahčená o otázku vzťahu s komunizmom a s európskym mierovým hnutím, ktoré jej ukázalo možnosť vytvorenia paneurópskej koordinácie. Na mnohých miestach je otvorenejšia vzťahu s liberálnymi, ľavicovými a zelenými hnutiami a stranami za hranicami sociálnej demokracie. Demokratizácia je nutná na sledovanie tradičných sociálnodemokratických noriem. Premietnutie demokracie na globálnu úroveň môže sociálnych demokratov posunúť ku globálnejšiemu vedomiu ekonomického a sociálneho blahobytu, zameraného menej regionálne a citlivejšieho na akútne nerovnosti a potreby mimo hraníc prvého sveta. No hoci demokratizácia prináša do popredia sociálnodemokratické preferencie, jej globálna dimenzia si vyžaduje vstup sociálnej demokracie zameranej z prostredia mimo historicky dovnútra štátu. Môže prísť z medzinárodných inštitúcií, zelenej politiky, mierových či feministických hnutí, ktoré majú jasnejšie vnímanie globalizmu. Takéto hnutia sú potrebné na rekonštrukciu v zásade dovnútra štátu orientovaných sociálnodemokratických strán. Aj tí sociálni demokrati, ktorí sú v EÚ najviac integracionistickí, sledujú hlavne národný či regionálny záujem, nie skutočne otvorený globalizmus. Shaw tvrdí, že sociálna demokracia musí byť len jedným z mnohých sociálnych hnutí. Jej vklad nebude ani tak vo vkladaní sociálnodemokratických požiadaviek do politiky, ako skôr v tom, že svoju politickú váhu využije na vytvorenie medzinárodných inštitúcií, cez ktoré je možné takúto politiku uskutočňovať. Aký je západný štát v porovnaní s načrtnutým modelom? V Shawovom modeli existuje určitý príklon k sociálnej demokracii. Slobodný trh je súčasťou západného štátu ani nie tak pre vzdanie sa ekonomickému liberalizmu, ako pre ich pozitívnu podporu. Na druhej strane, demokratizácia a globálna rovnoprávnosť predpokladajú tradičnejšie sociálnodemokratické reštrikcie slobodných trhov. Aktívna demokracia národného štátu nemá až taký veľký priestor. V rámci globalistickej sociálnej demokracie môže byť priestor na presadzovanie toho, čo je možné na fóre národného štátu. Rizikom však je, že to môže národné vlády priviesť k prílišnej zameranosti na domáce štruktúry a konkurencieschopné národné záujmy, a to až do takej miery, že globalistické vedomie a štruktúry môžu byť podkopané. Autor pôsobí na Sussex University (Pokračovanie v budúcom čísle)
