Rozdúchavanie pahreby
Dejiny hudby „nevážnej“ (jazz nevynímajúc) môžeme pozorovať ako dejiny drobných revolúcií: miestami búrlivejších, ale aj pokojných. Zriedkavejšie pokorných, pretože status rozvracača ustáleného poriadku patril zväčša sebauvedomelým a samoľúbym. Na jazzový piedestál dnes s úctou kladieme „svojho“ Monteverdiho, ktorý z neprehľadného pletiva hlasov vyexcerptoval práve ten podstatný (Louis Armstrong), Bacha, u ktorého bol každý orchestrálny part výsostne individuálny (Duke Ellington), Beethovena s geniálnou syntézou svojich predchodcov (Miles Davis), Schönberga, ktorý nalomil nielen zaužívanú melodicko-harmonickú bariéru, ale najmä konvencie (Thelonius Monk). Swingová tanečnosť protirečila zastretému bluesovému výrazu a údernosti marching bandov. Neskôr chaoticky pôsobili bebopové témy, nástup elektrifikácie pozmenil a skomplikoval zvukovosť a výrazovosť. V deväťdesiatych rokoch sa hranice medzi tradicionalistami a avantgardistami začali uvoľňovať a do popredia vystupuje otázka, čo k jazzu ešte patrí a čo je mimo. Presnejšie, čo k hudbe ešte patrí... Odpovedí sa núka niekoľko, pričom každá obsahuje časť pravdy i osobnej skúsenosti. Postmodernistický étos, nachádzajúci sa v hudobnom umení, je odrazom samotného ducha doby konca storočia. Dominujú médiá – hlavné informačné zdroje: televízia, rádio, internet. Informácie k nám prenikajú v kvantách, no často bez hlbšieho kontextu. Množstvo dostupných štýlov vytvára pluralitné prostredie pre skladateľov a v ich dielach odráža postmodernú citlivosť. Hudobníci vo svojich skladbách dokážu s ľahkosťou kombinovať a parodovať štýly, ktoré ich predchodcovia vytvárali v plnom umeleckom nasadení. Tendencia miešania žánrov vyplýva z možností, ktoré poskytuje „informačná doba“ prinášajúca stieranie rozdielov medzi „vysokým umením“ a populárnou kultúrou. Vo vývoji jazzu sa to stáva logickým procesom: vedieť zúročiť stále hodnotné, rozvrhnúť proporčnosť a dokázať nájsť správny pomer medzi podstatným a okrajovým. Nová koncepcia súčasného jazzu balansuje na hrane starého s novým. Klasické kvarteto dopĺňa DJ, rapper, technik pracujúci so svetlom a videoprojekciou. Drum´n´bass s lámanými rytmickými štruktúrami, temná pulzácia živej kapely a svetelná hra môžu predstaviť hudbu ako komplexný organizmus vnímateľný všetkými zmyslami. Môžu, ale nemusia... Odhadnúť hranice sa ukázalo veľmi podstatným. Americký skladateľ Elliot Sharp poznamenáva, že absolútna improvizácia je možná len za predpokladu nejestvovania ľudskej pamäti, ktorej existencia vraj túto absolútnosť dokonale relativizuje. Rozdielnosť absolútneho a relatívneho sa v hudbe stiera. A to nielen v jazze. Nemenej vzrušujúce sú široké ambientné plochy vznikajúce v aktuálnom čase interakciou protichodných elementov. Trebárs upravených nahrávok pralesných indiánov a živej elektronickej improvizácie (podľa predstavy hudobníkov z Amazonia Ambient Project). Sekundárnu rovinu, vďaka ktorej dostáva ich hudobný jazyk pomenovanie „environmentálny“, predstavujú posolstvá špecialistu na šamanizmus a indiánske kultúry Jeremy Narbyho. Jeho komentár vystupuje ako samostatná jednotka, miestami sa priamo začleňuje do amorfnej zvukovej masy a výslednú zvukovú krajinu nemožno nazvať ináč ako „soundscape“. Fiktívna krajina obývaná imaginatívnymi živočíchmi a rastlinami, vejúcim elektronickým vánkom a umelými mrakmi. Spoločnosť stretu rôznorodých kultúr, ktorá sa pokojnou cestou vyrovnáva so skutočnosťou a jej dôsledkami. Jazz je dnes stále podnetným a z hľadiska záujmu neutíchajúcim postmoderným fenoménom. Aj keď má „večne živá tradícia“ zatiaľ dostatok svojich rozdúchavačov, dejiny jazzu sa končia. Aspoň toho striktne tradicionalistického. Na začiatku jeho novodobej histórie nezostáva nič iné, len parafrázovať: „(k)de(j)iní končia, my začíname...“
