Konsenzus a ľavicová politika

Na konferencii sociálnych demokratov o sociálnom štáte (ASA Bratislava 24. 10. 2005) Miloš Zeman ostro kritizoval ľavicovú politiku, ktorá sa usiluje o konsenzus. Tvrdil, že ústretovosť voči súperovi má zmysel len ako krátkodobá taktika a vystríhal pred sklonom v záujme konsenzu ustupovať a zriekať sa vlastných cieľov. V tomto článku chcem argumentovať v prospech opačného stanoviska a so sociológom Brunom Latourom vyzdvihnúť konsenzus ako metódu aj cieľ ľavicovej politiky. Uznám však, že Zemanov výpad proti konsenzu bol na Slovensku sčasti na mieste. Sklon ustupovať bol v uplynulých rokoch pre slovenskú ľavicu príznačný. Bolo útrpné vidieť, ako jej predstavitelia napodobňujú pravicovú rétoriku a vďačne vrtia chvostom, keď ich stranu nazvú štandardná. Zrejme aj v dôsledku takejto mnohoročnej domácej ľavicovej úslužnosti musela Edita Angyalová na rovnakom fóre konštatovať, že pre generáciu, ktorá dospievala v transformačnom období, sa individualizmus a súťaž stali synonymom racionality, a preto je v rozpakoch, ak má pred vrstovníkmi obhajovať taký zjavne neracionálny princíp ako je princíp solidarity. Pravdy krátkeho trvania Ľavicoví politici s dobrým vkusom to nemajú ľahké. Je im proti mysli vyhlasovať, že solidarita patrí medzi základné hodnoty našej civilizácie. Tak možno začať – ak by sa chcelo – medzi kresťanskými a staršími voličmi. No nie medzi tými, ktorí Európu považujú za dinosaura, a tými, čo vedia, že solidarita nie je vekovitý pilier spoločnosti, ale skôr jej epizodická organizačná forma. Po väčšinu histórie bola nedeľnou záležitosťou a spoločenský súlad sa udržiaval násilím. Pokrok monitorovacích technológií umožňuje návrat k represívne vytváranej súdržnosti. Včleňovanie zásady trikrát a dosť do trestných poriadkov signalizuje, že sme na to pripravení. A Edita Angyalová má pravdu, máme mnoho dôvodov zavrhnúť solidaritu ako rozumný princíp spoločenského poriadku. No paradoxne najviac zámienok pre odmietnutie solidarity poskytujú javy, ktoré môžeme považovať za dôsledok nedostatočnej solidarity v spoločnosti. Môžeme, ale nechceme. Z rôznych dôvodov sa ich zdráhame takto pochopiť. V násilí, deštrukcii a apatii nechceme vidieť vyústenie nedostatku príležitostí pre normálny život. Je morálne aj intelektuálne pohodlnejšie označiť tieto javy za civilizačnú a kultúrnu inakosť, nepochopenie či pohŕdanie našimi hodnotami. Kazy v ekonomických výpočtoch Pohodlie a racionalita sa prekrývajú, ale nie stopercentne. Úspora intelektuálnej námahy a verejných prostriedkov sa môžu v dlhšom časovom horizonte ukázať ako veľmi riziková. A naopak, ukáže sa rozumnosť a spoločenská bezpečnosť investícií do univerzálnej solidarity. Ale tu sme na vratkej pôde. Lebo kto sa dnes pozerá na veci z dlhšieho časového horizontu? Len finančníci dohliadajúci na svoj sen o eure. No pozor. Pre nich je väčšina spoločenských javov len nezaujímavou externalitou. Ak na svet pozeráme len z perspektívy štvorročného volebného obdobia, vidíme ho ako oni: princíp univerzálnej solidarity sa nám javí ako prostoduchosť a nehorázne plytvanie. Liberálny ekonóm mi pred časom rozprával anekdotu o prevteľovaní ekonómov, podľa ktorej sa dobrý ekonóm znovu narodí ako fyzik a zlý ako sociológ. Táto anekdota nie je pre sociológov urážlivá. Naznačuje totiž, že odpudivosť sociológie spočíva v množstve spoločenských ohľadov, záväzkov a bariér, ktoré pripomína ekonómom a kazí im tým uspokojenie z úhľadných výpočtov hospodárskej dynamiky. Sociológia je pre nich tak trochu synonymom mrzutých obmedzení ich disciplíny a akýmsi ich hovorcom. Pre niektorých sú sociológovia jednoducho socialisti. Zlá povesť socializmu Adjektívum socialistický je ako uštipnutie. Sociológovia aj ľavicoví politici sa od neho odťahujú rovnako vehementne. Spája sa so štyrmi dekádami nedobrovoľnosti a nedobrovoľnosť a nadraďovanie spoločnosti nad jednotlivca sa pre laického mysliteľa stala esenciou socializmu. Ekonomické podozrenie voči socialistickej sociológii nestojí na vode. Jej klasici ako Émile Durkheim ovplyvnili významných socialistov a sami sa výrazu socializmus neštítili; jedni aj druhí sa zaujímali o podmienky pokojnej spoločenskej zmeny a hľadali možnosti, ako znížiť napätia a riziko rozvratu v triedne rozdelenej spoločnosti. Namiesto tvorby zisku nastoľovali tému spoločenského konsenzu. A veľmi sa zaujímali sa aj o to, ako sa dá súdržnosť dosiahnuť bez ujmy na ľudskej slobode. Počas dlhej doby v 20. storočí sa povojnová západná Európa opierala o durkheimovskú predstavu, že spoločenská deľba práce dá všetkým zážitok miesta v spoločnosti a školský systém nás naučí reflektovať vzájomnú potrebnosť a zviazanosť. Durkheim veril, že ak bude existovať dobré kooperačné právo a nik nebude v dôsledku vonkajších nerovností nútený spolupracovať proti svojej vôli, spoločnosť bude súdržná aj pri vysokom individualizme svojich členov. Čierny Peter rovnosti V dôsledku technologického pokroku, globálneho súťaženia a redukcie ochrany zamestnancov zmizli podmienky, v ktorých bola Durkheimova viera podložená. Žijeme v spoločnosti s rastúcimi nerovnosťami, s chronickým nedostatkom pracovných miest a veľkým počtom dlhodobo nezamestnaných a nepotrebných ľudí. Problém spoločenských nerovností zostáva v politickej agende ľavicových strán. Tvrdím však, že bez spoločenského konsenzu o dôsledkoch rastu nerovností a o podobách a podmienkach väčšej rovnosti zostáva pre ľavicové strany mrzutým Čiernym Petrom. Bez spoločenského konsenzu sa totiž bude akékoľvek opatrenie v prospech väčšej rovnosti považovať za obmedzenie slobody druhých-finančnej a inej. Pokus odstraňovať aj tie najhrubšie znevýhodnenia sa odmietne ako diskriminácia. Úsilie o väčšiu spoločenskú rovnosť sa postaví proti úsiliu o zachovanie slobody. Vzhľadom na obete minulého režimu a pejoratívny význam rovnostárstva je víťazstvo rétoriky slobody takmer isté. Aj keď výskumy verejnej mienky naznačujú, že rovnosť sa stále teší veľkej úcte, môže ísť už o idol číro súkromný. Praktické programy v prospech všeobecnej rovnosti príležitostí sú už, zdá sa, súčasťou minulého príbehu. Ľavica totiž podobne ako ďalšie strany zápasí o zastupovanie strednej – zdanlivo najpočetnejšej – triedy a svoj program sa usiluje prispôsobiť jej hodnotám. Je zjavné, že schudobnená stredná trieda stráca veľkorysosť. Opúšťa princíp sociálnej rovnosti, ktorému bola oporou, a naopak, tým, že zažíva ekonomický prepad, úzkostlivejšie lipne aspoň na rekvizitách spoločenských rozdielov. Sebaúctu si zachraňuje zdôrazňovaním odstupu od „spodiny“ na dávkach, ktoré financuje zo svojich daní. Frustrovaná miznúcim sociálnym bezpečím nedôverčivo zazerá na adresátov sociálnej pomoci ako na iný spoločenský druh. Nedôvera konzervuje nerovnosť Otázka spoločenskej dôvery sa od otázky spoločenského konsenzu nedá odpárať. Zmena sociálnej politiky, rozšírenie sociálneho zabezpečenia, zvýšenie verejných výdavkov a najmä zvýšenie daňového zaťaženia sú politické kroky, ktoré nie sú udržateľné bez dôvery a podpory verejnosti. Slovensko, podobne ako iné krajiny zamorené nízkou úrovňou spoločenskej dôvery, uviazlo v pasci, ktorej logika je podľa politológov Bo Rothsteina a Erica Uslanera takáto: spoločenská dôvera je nízka, lebo spoločenské nerovnosti sú priveľké, no verejné programy, ktoré by mohli situáciu napraviť, nemožno presadiť práve pre nedostatok spoločenskej dôvery. Nedostatok dôvery sa týka „iných ľudí“, ale aj vládnych inštitúcií, ktoré by mali uskutočňovať univerzalistické sociálne programy. Konsenzus nie je marketingový produkt Budovanie konsenzu – vytváranie zhody a vzájomnej dôvery verejnosti je preto jednou z najdôležitejších politických úloh. Toto tvrdenie znie banálne a pochybne. Nedávne aféry okolo financovania vládnych komunikačných stratégií Svetovou bankou posilnili dojem, že komunikačné stratégie sú obskúrnym tovarom, ktorý si politické strany kupujú ako nástroj dômyselného potlačenia vôle verejnosti. Mnohí spoločenskí vedci sú však presvedčení, že vytváranie konsenzu nie je iba marketingová stratégia. Je to komplikovaná technológia spoločenskej praxe, ktorá rozhodujúco vplýva na zmier a udržateľnosť spoločenského života. Podľa Bruna Latoura (v Kalligrame vyšiel preklad jeho kmihy Nikdy sme neboli moderní) vytváranie konsenzu je oblasť, v ktorej sa v súčasnosti môže preukázať nová identita ľavicových strán. Keď sa na výzvu nemeckých sociálnych demokratov pokúsil pred niekoľkými rokmi vytvoriť základy pre odlíšenie ľavice a pravice, ktoré by nenadväzovalo na prax studenej vojny, zdôraznil najmä vzťah medzi spoločenskou vedou, verejnosťou a politikou. V minulosti bola ľavica synonymom radikálnej zmeny, dnes túto vlajku dvíha neoliberálna pravica, ktorá si priberá na opevňovanie svojich pozícií vedu podobne ako v minulosti ľavica. Podľa Latoura by ľavicová strana mala začať komplikovať ekonomisticky zjednodušené chápanie spoločenského života a brániť ho pred unáhlenými skratkami pravicovej politiky. Namiesto niekdajšieho zneužívania vedy sa môže naučiť politicky prosperovať z vedeckých a technických kontroverzií a neistôt. Verejnosť si môže získať tým, že bude brániť, aby sa veda používala na zjednodušovanie sociálneho poriadku a na obchádzanie politickej participácie. Ochrana participácie Ľavici vzniká priestor, aby podporovala spoluprácu najrozmanitejších spoločenských jednotiek a bránila ich pred zjednodušením a elimináciou, o ktorú sa reformná pravica pokúša. Ľavica si teda môže svoju identitu postaviť na tom, že sa bude usilovať zaisťovať, aby veda a jej expertízy nenahrádzali riadny rozhodovací proces, a bude sa usilovať robiť zo života peklo tým, ktorí chcú využiť expertné vedenie vo svoj skupinový prospech. Latour zdôrazňuje, že v časoch, keď aj medzi politikmi rastie povedomie nevypočítateľných rizík a neznámych dôsledkov, ktoré prinášajú zásahy do spoločenského a prírodného tkaniva, by ľavica urobila dobrý krok, keby by si osvojila presvedčenie, že spoločenský život nie je objektom jej osvietenej správy, ale kolektívnym experimentom, do ktorého sa chtiac-nechtiac zapájajú miliardy ľudí, zvierat a vecí, ktorý nemá jasne určený postup, často v ňom chýbajú v ňom spätné väzby, archívy, monitorovanie a procedúry na zisťovanie toho, čo sme sa naučili a ako rozhodnúť, čo treba urobiť ako ďalší krok. Na jej prospech bude, ak sa vymedzí ako strana, ktorá monitoruje tento kolektívny experiment, dbá, aby žiadne jednotky neboli z neho umelo vylučované a pokúša sa hľadať prostriedky – nevyhnutne prostredníctvom silného štátu – ktoré by zvýšili schopnosť spoločenskej organizácie kolektívne narábať s prostriedkami deskripcie a kalkulácie spoločenského optima. Kolektívny výpočet spoločenského optima Uvoľniť spoločenské sily deskripcie a kalkulácie znamená podľa Latoura uvoľniť sily demokracie a zlepšovanie schopnosti kolektívne si voliť budúcnosť. Kolektívne vytváranie konsenzu a hľadanie technológie kolektívneho výpočtu spoločenského optima vidí ako jednu z ústredných politických tém novej politickej ľavice. Téma spoločenskej rovnosti zostala zdanlivo v pozadí. Zdanlivo. Pozornejšia úvaha ukáže, že rovnosť je praktickou súčasťou v podmienkach kolektívneho výpočtu spoločenského optima: ľavica má dohliadať, aby z tohto procesu nebol nik vylúčený, zvlášť nie pomocou vedy ako náhrady správneho procesného konania. Technológia kolektívneho hľadania optima sa tu vyzdvihuje nad heslá a hodnoty, ktoré by mohli mať čisto dekoratívnu funkciu. Videli sme, že Latourova argumentácia otvára diametrálne iný pohľad na princíp konsenzu v ľavicovej politike než ten, ktorý v Bratislave načrtol matador politických sporov Miloš Zeman. Viem si predstaviť, že nová generácia ľavicových politikov by ho mohla dokázať akceptovať. Sofistikovaný kolektivizmus by jej nemusel prekážať a konsenzus by mohla akceptovať aj ako technológiu kolektívneho hľadania spoločenského optima a súčasne aj ako spoločenský cieľ. A vďaka svojej bystrosti vidí, že hodnota univerzálnej ľudskej rovnosti v tomto projekte rozhodne nepadá pod stôl. Autorka je sociologička