Premiér nesmie vyrábať extrémistov
Na tlačovej besede v rámci konferencie Vysoké Tatry 2005 v Tatranskej Lomnici nám dal pán predseda vlády také otcovské zaucho. Jemne, otvorenou dlaňou po zátylku, krotké pošticovanie. Nemá ublížiť, skôr ukázať, kto je tu ten rozumný, priateľský, náruč otvárajúci, chápajúci, spravodlivý... A kto je tu pánom. Na otázku novinára „kam smeruje vláda vývoj v Tatrách, či ku komercii alebo k ochrane prírody, lebo mimovládky v Bratislave kritizujú, že vláda tlačí Tatry do komercie,“ Mikuláš Dzurinda odpovedal: „Predpokladal som to, lebo viem, kde žijem. Nájdu sa aj takí, ktorí si prihrievajú svoju polievočku, len provokujú, štvú, vyvolávajú napätie, aby sa o nich písalo, aby sa vďaka škandálom mohli na nich priživovať. Ale taká je demokracia. My ale máme silu vytvoriť priestor na slobodnú diskusiu a takúto diskusiu aj strpieť. A máme tiež právo poodhaľovať rôzne zásterky za takýmito vyhláseniami. Pri rozhodovaní o Tatrách musí byť rovnováha – cit a rácio. Vláda nikdy nič nediktovala, ani jedinú direktívu, jediný príkaz, naopak: správne rozhodnutia nebudú vtedy, keď bude diktovať vláda alebo extrémisti, správne rozhodnutia budú vtedy, keď sa do diskusie zapojí každý, kto chce a my sme takýto priestor vytvorili.“ Reakcie vlády To, o čom pán predseda vlády pekne rozpráva na tlačovej konferencii – slobodnú diskusiu – požadujeme od samého začiatku riešenia prírodnej katastrofy v Tatrách. Ak by tu nebolo to, čo predseda vlády pomenoval veľmi presne, teda „diktát vlády“, nemuseli sme byť svedkami toho, že prvou reakciou vlády na prírodnú katastrofu bol zákaz vstupu do lesa. Druhou reakciou Dzurindovho kabinetu bolo zriadenie výboru, ignorujúc nezávislé mimovládne organizácie, vedcov a verejnosť. Treťou reakciou vlády bolo vyrúbanie ochranných protipožiarnych pásov použitím „bulharských metrov“ v Kôprovej a Tichej doline ochranárom na zlosť. Štvrtou zasa nezabezpečenie okolia cesty prvej triedy protipožiarnymi bezpečnostnými opatreniami a hrubé nedocenenie hláseného požiaru v blízkosti tejto komunikácie. Ešte máme v živej pamäti, ako táto vláda potom zhodila zodpovednosť za najväčší lesný požiar v TANAP-e na environmentálne mimovládne organizácie. Piatou reakciou vlády bolo označenie environmentálnych mimovládnych organizácií upozorňujúcich na riziká neúmerných požiadaviek cestovného ruchu v kombinácii so znižovaním stupňa ochrany veľkého územia Tatranského národného parku za „zelený Taliban“. A pravdepodobne by ľudia, ktorých v mimovládnych environmentálnych organizáciách aktivizuje ich láska k prírode, doplnili rôzne množstvo rôznych krokov realizovaných v nešťastných Tatrách. Napriek tomu to neboli mimovládne environmentálne organizácie, kto označil konanie vlády a jej orgánov či inštitúcií za extrémistické. Rozhodnutie v referende Napriek tomu mimovládne environmentálne organizácie vždy opakovane a trpezlivo vyzývali, vyzývajú a budú vyzývať na dialóg v spoločnosti. Širší dialóg o tom, akú šancu má príroda a konkrétne slovenská príroda na to, aby si zachovala svoju tvár, ak chcete kvalitu v rozpínajúcej sa konzumnej slovenskej spoločnosti. Ale aj veľmi špecifický dialóg o budúcnosti a význame chránených krajinných území v Slovenskej republike, a teda aj o budúcnosti a význame Tatranského národného parku. Domnievam sa, že diskusia by v tomto prípade nemala byť konečným a jediným riešením pri rozhodovaní o budúcom osude Tatier. Domnievam sa, že Tatry sú natoľko problémom nás všetkých, že aj konečné rozhodnutie by malo byť vecou verejného hlasovania – referenda. Všetci sme natoľko zodpovední, že by sme mali byť aj zodpovední. Pán predseda vlády spravil z environmentálnych mimovládnych organizácií extrémistov. Veľmi diplomaticky (veď je vďaka nám, voličom, predsedom vlády už takmer osem rokov), hovoril o „niektorých“, ale myslel veľmi konkrétnych ľudí. Ľudí podporujúcich Mimovládny výbor Naše Tatry, pracujúcich v Lesoochranárskom zoskupení Vlk. Dzurinda, ako ho (už) poznáme Extrémistov z nás spravil len preto, že v diskusii, ktorú s nami ani nevedie za jedným stolom, lebo nás za neho nepozval, sme si dovoliť mať na budúci vývoj vo Vysokých Tatrách iný názor ako on. Dovolili sme si kritizovať mnohé pochybenia tých, ktorých má on riadiť, ministrov, riaditeľov odborov, riaditeľov podnikov a organizácií či ich zamestnancov. To, ako vidí predseda vlády environmentálne mimovládne organizácie, je jeho vecou. To, že svoje videnie ponúka médiám a verejnosti, je zas jeho rozhodnutím. Chcem len upozorniť na to, že u neho sme takýto postup už videli: pri riešení svojich problémov s oponentmi v rámci straníckej politiky v SDKÚ. Je po roku 1998 prvým vysokým politikom, ktorý takto vystúpil voči nepolitickej skupine občanov Slovenskej republiky. Akoby zabudol na to, čo hovorieval z opozičnej poslaneckej lavice. Pán Dzurinda, ste premiérom aj občanov, ktorí nesúhlasia s vašimi názormi a postupmi vo Vysokých Tatrách. Nemusíte s nami súhlasiť, mali by ste nás však vypočuť a rozhodne nesmiete z nás vyrábať škodiacich extrémistov. Autor pôsobí v Nadácii Ekopolis Prevzaté z www.changenet.sk
