Predvolebný rozklad vlády
Tak nám rozložili vládnu koalíciu. Možno takto by dnes informovala dobrého Josefa Švejka pani Müllerová. A Švejk by sa spýtal: Ktorú? Ja som poznal niekoľko vládnych koalícií a všetky boli na rozpadnutie. A bola by z toho dobrá satira na politiku, keby to vyšlo knižne. Pravicové vládne strany nám však takúto satiru ponúkajú v „reáli“ a to až taká zábava pre občanov, keďže to musíme ešte aj platiť, nie je. Pre celú vládnu koalíciu je Robert Fico populistom, keď niečo navrhuje, ale vládne subjekty sa potom správajú, akoby mu silou-mocou chceli dať za pravdu. Keď kritizoval Pavla Ruska za „chamtivú“ politiku a zneužívanie Markízy, nikto ho nepodporil, ale po čase sa ho s tými istými argumentmi zbavili. Keď Fico varoval pred faktickou nefunkčnosťou koalície a navrhoval predčasné voľby, nasledovali slová o jeho nedočkavosti a dnes vidieť, že mal už pred pol rokom pravdu. KDH: relativizovanie hodnôt Vláda sa ocitla v definitívnej kríze pre malichernú karikatúru boja o zásady. O tie tu nejde ani v jednom (Dzurinda – liberálne hodnoty), ani v druhom (KDH – konzervatívne kresťanské hodnoty) prípade. Obe strany permanentne už vyše tri roky porušujú „zásady“, v mene ktorých teraz nechcú ustúpiť. Mikuláš Dzurinda škandalizuje každého, kto si dovolí mať iný názor, a ak má na to dosah, zbavuje ho funkcie, vyhadzuje ho z práce, alebo ho aspoň vytrvalo ignoruje a zmenšuje mu priestor na vyjadrenie či ovplyvnenie politického rozhodovania. S liberalizmom nemá nič spoločné ani jeho úsilie o udržiavanie monopolu Slovenských telekomunikácií či stranícke ovplyvňovanie tendrov a privatizácií. KDH sa permanentne správa tak netolerantne a sebecky, že Spasiteľ by musel odvrátiť svoju tvár a horko zaplakať. Nemalo problém podporiť dôchodkovú reformu založenú na princípe, aby starí nezostali na krku mladým, čo je v príkrom rozpore s medzigeneračnou solidaritou nielen na základe prikázania Cti otca svojho i matku svoju, ale aj stáročných rodinných tradícií slovenského národa. A fakt, že proti sociálnej politike, voči ktorej KDH nikdy neprejavilo zásadné výhrady, sa ozvali už aj katolícki biskupi, ani netreba komentovať. Možno však treba pripomenúť dlhoročné tolerovanie Pavla Ruska, z ktorého sa stal neprijateľný nepriateľ až vo chvíli, keď už nevyhovoval ani M. Dzurindovi. Je teda evidentné, že KDH viaceré zásadné hodnoty vlastnej ideológie neraz v uplynulých troch rokoch potlačilo, nespomínajúc fakt, že si nedokázalo a naďalej nedokáže poradiť ani s korupciou, obohacovaním sa a zneužívaním verejnej moci vo svojej strane na regionálnej, resp. miestnej úrovni. Kresťanskí demokrati jednoducho najmä vo svojom treťom „vládnom“ volebnom období vlastné hodnoty oveľa viac relativizovali, než dodržiavali. Cirkev – volebná istota V tomto smere však neboli nijakou výnimkou. Rovnako sa správajú nielen všetci ich kolegovia v terajšej vládnej koalícii, ale takto to robili všetky doterajšie vládne strany. Pokles volebných preferencií KDH i SDKÚ dokazuje, že voliči to dlhodobo nemienia tolerovať, aj keď tento vývoj má pre pravicové strany iba výnimočne (ANO) taký fatálny dôsledok, ako pre ľavicové (najmä ZRS a SDĽ, ale aj SOP). Napokon, na bezzásadovosť v politike si ľudia u nás už zvykli tak veľmi, že to nehrá takmer žiadnu rolu pri ich rozhodovaní, koho voliť. Vzniká teda otázka, prečo práve v tomto prípade kresťanskí demokrati tak znervózneli, že sa dopustili výraznej taktickej a možno aj strategickej chyby. Odpoveď treba hľadať v tom, čo je najväčšou „volebnou“ oporou KDH. Ak si už pohnevali ľudí svojou antisociálnou politikou či korupčnými škandálmi na centrálnej i miestnej úrovni, jediné, čo dokáže zmobilizovať väčšinu potenciálnych voličov, je katolícka cirkev. Nominanti KDH ju využili aj v regionálnych voľbách a vyplatilo sa. Je pravda, že prehnaný klerikalizmus väčšinu odpudzuje, ale veď nikto v hnutí nechce bojovať o 50 percent všetkých voličov. Ide o približne 10 percent a tých katolícka cirkev prostredníctvom kňazov či laických organizácií presvedčiť v prospech KDH naozaj môže. Ak už teda KDH zistilo, že nemôže vo vzťahu k svojim potenciálnym voličom stavať prakticky na ničom, prioritou sa stalo udržanie si priazne katolíckeho kléru. A ten má svoje potreby, predstavy, verejne síce nevyslovené, ale úplne zrozumiteľné požiadavky. Kresťanskí demokrati pochopili, že v tejto situácii potrebujú silnú predvolebnú podporu cirkvi a tak z jej požiadavky urobili tú najzásadnejšiu a najprincipiálnejšiu vec svojej politiky. Súboj o liberálnych voličov Hoci je zrejmé, že aj tak nemali inú možnosť, nechtiac tým pomáhajú aj svojmu rivalovi, Dzurindovej SDKÚ. Aj tá sa chce hrať na principiálnu hodnotovú stranu, lenže hľadať liberálne a zároveň konzervatívne kresťanské hodnoty je ako spájať oheň a vodu. Je to politologický i logický nezmysel a od začiatku bolo jasné, že „vyhrať“ v politike strany môže len jeden „hodnotový“ smer. O kresťanských konzervatívnych voličov by sa SDKÚ bila s KDH, boj liberálnych mala zvádzať s ANO a Slobodným fórom (SF). Sila, váha a pozícia týchto strán medzi svojimi potenciálnymi voličmi predurčila Dzurindovu voľbu. Už len pre vernosť voličskej základne by súboj s KDH nemal význam, naopak, liberálni voliči sa z princípu „neuviažu“ jednej strane raz a navždy. Veď preto sú liberáli. Extrémne postoje KDH k tzv. vatikánskym zmluvám a ich zásadné odmietanie liberálnymi voličmi ponúkli M. Dzurindovi vhodnú príležitosť. Najmä, keď sa v minulosti ukázalo, že táto problematika vždy prinášala Ruskovej ANO cenné predvolebné body. Donedávna SDKÚ svoje postoje k zmluvám s Vatikánom nevyhrocovala, hoci o ich príprave vedela, jej ministri boli Danielom Lipšicom priebežne informovaní, dokonca sa o tom pred štvrť rokom rozprával Eduard Kukan so svojím vatikánskym partnerom Angelom Sodanom. Na prelome rokov však Dzurindovi predvolební stratégovia vyhodnotili situáciu a zavelili k útoku v boji o liberálnych voličov. Iste k tomu prispelo aj opakované prekročenie hranice pre zvoliteľnosť do parlamentu Slobodným fórom. Práve ono – nie KDH – je skutočným súperom SDKÚ v tomto „vatikánskom“ boji. A tak nie KDH, ale SDKÚ vyhrotila situáciu do podoby, ktorá kresťanským demokratom určite neublíži, ale Dzurindovej strane pomôže. Kto naozaj chce predčasné voľby? Takticky to teda (aspoň zatiaľ) zvláda premiér oveľa lepšie a ak to nepokazí, určite to ukážu už najbližšie prieskumy volebných preferencií. Dokonca aj strategicky to rozohral lepšie, lebo môže dosť dôveryhodne obviniť KDH z politikárčenia, z rozbíjania „programovo blízkej“ koalície, ale zároveň bude neustále opakovať, že ho to mrzí len preto, že KDH (spolu s SMK) považuje za svojho prirodzeného partnera do vlády. Nielenže si nezabuchol dvere pred povolebnou spoluprácou s kresťanskými demokratmi, ale v očiach verejnosti ich iniciatívne otvára. P. Hrušovský bude oveľa ťažšie a menej dôveryhodne po voľbách vysvetľovať pokračujúcu vládnu spoluprácu s SDKÚ, k čomu môže stále reálne dôjsť. A tak nezodpovedané zostávajú najmä dve otázky. Po prvé, nie je jasné, či s odchodom KDH z vlády odídu zo svojich postov aj všetci nominanti hnutia v celej verejnej sfére. Dotýkať by sa to malo nielen ministrov či štátnych tajomníkov, ale aj ľudí na nižších postoch na ministerstvách, na okresnej a krajskej úrovni štátnej správy, v orgánoch Fondu národného majetku či v orgánoch rôznych firiem s majetkovou účasťou štátu. Ide totiž o miesta, ktoré sa tiež prideľujú za „účasť“ vo vládnej koalícii a na ktorých sa tiež robia zaujímavé personálne, finančné alebo majetkové rozhodnutia. Po druhé, ide o termín volieb. HZDS, samozrejme, ako to už stihol V. Mečiar oznámiť, pokojne podporí menšinovú Dzurindovu vládu, lebo mu to z viacerých dôvodov vyhovuje. Dzurindovým neprajníkom by určite mohlo vyhovovalo nechať ho takto vládnuť s nádejou, že to v očiach verejnosti konečne odhalí jeho spojenectvo so šéfom HZDS. Lenže to si premiér uvedomuje a tiež chápe, že mu to môže iba poškodiť. Je jasné, že iniciatívu drží v rukách práve on, ostatní, vrátane KDH, už iba sekundujú. A Dzurinda je pridobrým politickým taktikom na to, aby túto výhodu pustil z rúk, o čom svedčí jeho návrh na predčasné voľby. Nepodporiť ho sa rovná politickej samovražde, Dzurinda svojim súperom nenecháva voľný priestor. Najbližší týždeň určite viaceré otázky zodpovie. Niet však pochýb, že Mikuláš Dzurinda je dobre pripravený na voľby v akomkoľvek termíne. Platí to aj o jeho najväčších súperoch?
