Privatizácia telekomunikácií – skutočný príbeh
SLOVO má k dispozícii kópiu dokumentu, ktorý spĺňa všetky náležitosti na podpis pripravených zmlúv o privatizácii Slovenských telekomunikácií (ST) v roku 2000. Ide nielen o samotnú zmluvu o predaji akcií ST, ale aj o novú akcionársku zmluvu. O oficiálne zverejnenie týchto dokumentov už štyri roky žiada združenie Občan a demokracia. Ministerstvo dopravy však tvrdí, že sú dôverné, a preto ich verejnosti nechce poskytnúť. Napriek tomu, že jeho doterajší postup vyhlásil za nezákonný už aj Najvyšší súd. Združenie Občan a demokracia sa chce predovšetkým dozvedieť, k čomu sa vláda Mikuláša Dzurindu zaviazala, keď bývalý štátny telekomunikačný monopol predávala. Všetci Dzurindovi ministri dopravy totiž brzdia skutočnú liberalizáciu a v predošlom volebnom období sa z ich strany verejne objavilo tvrdenie, že by sme tým porušili privatizačný záväzok voči Deutsche Telekom (DT), ktorý väčšinu akcií ST kúpil. Záväzky a prísľuby Liberalizácia telekomunikačného trhu závisí od legislatívy, ktorá z väčšej časti platí pre celú Európsku úniu (a je teda povinná aj u nás) a jej praktickom uplatňovaní. Keďže zákony prijíma parlament a vláda a všetky štátne orgány (ako ktokoľvek iný) sú povinné ich dodržiavať a podľa nich konať, takýto záväzok by bol v rozpore so slovenskou legislatívou, bol by protiústavný a teda od samého počiatku neplatný. Vláda sa nemôže zaviazať k ničomu, na čo nemá právo. Ináč by takýto záväzok mohla pokojne porušiť, lebo z právneho hľadiska takýto záväzok aj tak neexistuje a nemožno (napríklad na súde) vymáhať jeho plnenie, prípadne požadovať za jeho neplnenie sankcie. Tvrdenia o (formálnych) zmluvných záväzkoch SR, za ktorú vláda koná i podpisuje zmluvy, voči DT ohľadom liberalizácie telekomunikačného trhu sú zjavne iba výhovorkou. Keďže by aj tak boli neplatné, obe Dzurindove vlády mohli už do roku 2000 nasadiť ten istý kurz, ako Európska komisia, ktorá práve v tom istom období finišovala s prípravou novej európskej legislatívy na zabezpečenie skutočnej konkurencie medzi telekomunikačnými operátormi. Ak to predsa len neurobili, ak Palackovo, Macejkovo i Prokopovičovo ministerstvo obhajuje monopolné správanie sa ST, nie sú za tým formálne, ale skôr neformálne záväzky a prísľuby. Hrozivé ustanovenie Samotné zverejnenie zmluvy by teda v oblasti, o ktorú ide predovšetkým (reálna konkurencia a koniec ochrany monopolu ST), neprinieslo nič nové. Samozrejme, bolo by zaujímavé zistiť, či vláda neprekročila svoje kompetencie a predsa len nesľúbila Nemcom niečo, na čo nemala právo. Nami oslovení právnici sa však viac-menej zhodli na tom, že nejde o neštandardné zmluvy. Ako nadštandardné by mohli byť chápané niektoré ustanovenia, ktoré pre DT vytvorili jednoduchý únikový priestor v prípade nesplnenia niektorých záväzkov, čo sa napokon aj stalo. Rozruch vyvoláva článok 6, bod 6.1 písmeno h) Zmluvy o kúpe a upísaní akcií, podľa ktorého „Slovenská republika po podpise tejto zmluvy neprijme žiadny zákon ani nevydá žiadnu vyhlášku alebo rozhodnutie v oblasti telekomunikácií, ani nezmení žiadny takýto zákon, vyhlášku alebo rozhodnutie (vrátane rozhodnutia o regulácii cien) spôsobom, ktorý má podstatný nepriaznivý účinok.“ Pričom „podstatný nepriaznivý účinok“ podľa zmluvy „znamená udalosť, okolnosti alebo vývoj, ktorý spôsobí, alebo v prípade ktorého je možné opodstatnene očakávať, že spoločnosti (Slovenským telekomunikáciám, pozn. B. O.) spôsobí náklady alebo stratu výnosov vo výške presahujúcej 10 miliónov EUR.“ Takéto ustanovenie síce vyzerá hrozivo, ale „inkriminovaný“ bod 6.1 obsahuje tzv. odkladacie podmienky, ktoré sa týkajú obdobia medzi podpisom zmluvy a prevzatím podniku. Svedčí o tom aj písmeno m) tohto bodu, podľa ktorého mal DT na osobitný účet zložiť privatizačnú cenu 4 milióny eur „štyri obchodné dni po splnení všetkých odkladacích podmienok“. Peniaze boli dávno zaplatené, takže je zrejmé, že odkladacie podmienky boli splnené a nemôžu sa týkať súčasnosti. Brzdenie novely Ak sa teda obe Dzurindove vlády správali aj po privatizácii tak, aby to vyhovovalo Slovenským telekomunikáciám a ich dominantnému postaveniu na trhu, je v tom len slobodná vôľa šéfa SDKÚ a jeho najbližších. A že sa tak vláda a Dzurindovou stranou kontrolované ministerstvo správa, je evidentné. Svedčí o tom aj pomalý postup Telekomunikačného úradu SR (TÚ) pri zasahovaní do rokovaní o prepojovacích zmluvách či nechuť ministerstva urýchlene novelizovať zákon tak, aby TÚ musel byť na ST prísnejší. Boli to práve poslanci za SDKÚ (vrátane P. Prokopoviča), ktorí robili všetko proti novelizácii zákona o telekomunikáciách, ktorou by ST stratili monopol v dôležitých oblastiach. Keď vtedajší poslanec Milan Ištván (SDĽ) podal takéto návrhy, P. Prokopovič a G. Palacka ich vo výbore NR SR navrhovali neprijať a lobovali proti nim. Istý poslanec za SMK predkladateľom povedal, že ich nemôže podporiť, lebo aj jeho strana má dohodnuté isté výhody v ST (napríklad politická nominácia do orgánov spoločnosti). Zákon v prospech Deutsche Telekom Všetko malo byť v tomto smere jasné už v roku 2000. Nový zákon o telekomunikáciách sa pripravoval v čase, keď už bolo zrejmé, že privatizačnú súťaž vyhrá Deutsche Telekom. Veď privatizačným poradcom bola Deutsche Bank. O prijatí zákona ako o podmienke privatizácie dokonca hovorí aj jedna z privatizačných zmlúv. Dnes je evidentné, že nešlo o to, aby DT poznal nové „pravidlá hry“, ale aby vedel, že vláda určila také pravidlá, ktoré pomôžu dlho udržať monopolné postavenie sprivatizovaných ST. Je viac než pravdepodobné, že Palackovo ministerstvo už vtedy pripravovalo zákon podľa želaní DT, ktorý z vlastnej skúsenosti poznal, čo dokáže naozaj prokonkurenčná legislatíva a naozaj nezávislý telekomunikačný úrad. V NSR totiž práve také prostredie dávalo tejto firme poriadne „do tela“. A tak sa v našom zákone nevyužili viaceré poznatky a skúsenosti, ktoré už vtedy členské krajiny Európskej únie nielen, že mali, ale ich „pretavili“ do pripravovanej novej telekomunikačnej legislatívy. Tá v čase prijatia nášho zákona síce ešte neplatila, ale už bolo jasné, že onedlho bude. Lenže tu nejde o plnenie nejakých formálnych podmienok, ale o fakt, že nové európske úpravy vyplývali z konkrétnych skúseností, ako dokáže telekomunikačný monopol likvidovať konkurenciu a ako to poškodzuje modernizáciu a konkurencieschopnosť krajiny. O týchto skúsenostiach na Palackovom ministerstve vedeli, dokonca sa niektorí ľudia pokúsili ich do zákona dostať, ale neuspeli. V zákone chýbali viaceré ustanovenia, ktoré už v tom čase v navrhovanej európskej legislatíve boli a od začiatku mohli Slovenským telekomunikáciám poriadne „podkúriť“. Postavenie kolónie Okrem iného ide o silnejšie regulačné kompetencie TÚ pri potláčaní zneužívania monopolu na trhu či o chýbajúcu povinnosť dominantných firiem prenajímať tzv. miestne vedenia. Tieto „chyby“ na niekoľko rokov zabrzdili rozvoj telekomunikačného trhu, pre ST zachovali faktický monopol v mnohých – rozhodujúcich – oblastiach a spôsobili výrazné zaostávanie Slovenska dokonca aj za okolitými krajinami. ST napríklad prišli s bombastickou reklamou na technológiu ISDN, ktorú ponúkali ako novinku v čase, keď vo svete bola už dávno prekonaná. Silou-mocou ju u nás pretláčali, zatiaľ čo v NSR zaznamenávali pokles záujmu o ňu, pretože sa na trhu už objavila rýchlejšia a lacnejšia technológia – DSL. Deutsche Telekom sa však potrebovali zbaviť zariadení ISDN, ktoré už nikto nechcel, a tak sa pokúsili zaplaviť nimi slovenský trh. Mohli si to dovoliť, lebo zákon a vláda im umožňovali brzdiť nástup DSL, takže ISDN bolo u nás to najmodernejšie. Rovnako sa správali britskí kolonizátori, ktorí do Indie vyvážali zastarané textilné stroje. Do postavenia kolónie nás nedostali neštandardné privatizačné zmluvy, ale slobodná vôľa Mikuláša Dzurindu a jeho ľudí. A neskončilo to pri privatizácii Slovenských telekomunikácií.
