Politické strany v SR na ceste k štandardnej politike I.
Slovenská politika sa pripravuje na ďalšie parlamentné voľby. V nich občania rozhodnú o tom, ktoré politické strany budú mať svojich zástupcov v NR SR. O tom, ktoré politické subjekty budú po voľbách zostavovať vládu a následne určovať smer politiky štátu, možno uvažovať len v hypotetickej rovine. Čo však možno vyjadriť už teraz, je postoj k niektorým problémom straníckeho systému v Slovenskej republike, ktoré výrazne komplikujú cestu slovenskej politiky ku konsolidovanej a štandardizovanej demokracii. Tradície slovenskej politiky Pri uvažovaní o súčasnom straníckom systéme v Slovenskej republike nemožno zabudnúť na tradície slovenského uvažovania o politike a politickej kultúre. Treba zdôrazniť, že slovenské spoločensko-politické prostredie v uplynulých dvoch storočiach bolo vždy iba importérom ideovo-politických vízií. Myšlienky panslavizmu, resp. neoslavizmu mali východný pôvod, kým archaický konzervativizmus, resp. neokonzervativizmus a moderné liberálne a sociálnodemokratické idey smerovali na Slovensko zo západnej časti Európy. Slovenské varianty týchto politických ideológií sa v dôsledku slabej a navyše názorovo diferencovanej politickej elity rodili veľmi pomaly a komplikovane. Najviac sa darilo stranám s konzervatívnou politikou, ktorá sa mohla oprieť o tradične silnú katolícku a evanjelickú religióznosť. Liberálny rozmer politiky bol na Slovensku vždy pod silným tlakom konzervativizmu, takže sa nepresadil pred rokom 1918, a v nových pomeroch po vzniku ČSR sa na politickú scénu dostával vo veľmi fragmentarizovanej podobe. Inak to bolo so sociálnodemokraticky orientovanými politickými stranami, ktoré založili svoju tradíciu už v uhorskej sociálnej demokracii a po roku 1918 ďalej rozvíjali svoju politickú orientáciu. V období ČSR sa stranícka politická scéna na Slovensku budovala v zásade po dvoch líniách: štátoprávnej (autonomisti – unitaristi) a politickej (demokrati – autoritári) línii. Parlamentnú demokraciu v tomto období poznačili neduhy, ktoré do zložito sa formujúcej občianskej verejnosti vyslali negatívny signál o demokratickom charaktere politického systému republiky, ale aj o straníckej politike ako takej. Milan Zemko v tejto súvislosti poznamenal: „Stabilita demokratického režimu sa zabezpečovala mimoústavnými, zákulisnými nástrojmi, akými boli rôzne koaličné päťky až osmičky. Vládne strany boli svojimi satelitnými organizáciami prepojené na hospodárske kruhy, čo viedlo k častým korupčným škandálom, uplatňovala sa partokracia s rozdávaním najrôznejších výnosných úradov, otcovia zakladatelia na čele strán brzdili generačnú výmenu politických elít.“ Od novembra 1938 po november 1989 s výnimkou krátkeho obdobia (1945 – 1948) vlády „ľudovej demokracie“ sa politika na Slovensku dostala do područia autokratických režimov v ich krajne pravicovom (fašistickom), resp. krajne ľavicovom (komunistickom) variante. Zložito budovaná demokratická tradícia politiky na Slovensku po roku 1918 sa týmito historickými formami politického režimu „obohatila“ o nové skúsenosti: 1. z činnosti jedného autoritatívneho straníckeho subjektu (HSĽS, resp. KSČ/KSS), 2. z politického systému „satelitnej závislosti“, 3. z krátkej epizódy s vlastnou samostatnou štátnosťou, 4. zo silového riešenia spoločensko-politických konfliktov, 5. z ideologického dogmatizmu, 6. zo straníckeho klientelizmu, 7. so všadeprítomnou ochrannou silou štátneho etatizmu. Vychádzajúc z tradícií slovenskej politiky nebolo žiadnym prekvapením, keď po novembri 1989 sa v slovenskej spoločnosti obnovili dominantné znaky parlamentnej demokracie z prvej československej republiky, vrátane tradičného postavenia politických strán ako nositeľov politickej vôle a politickej moci v legislatíve aj v exekutíve. Súčasne sa dalo očakávať, že s nastolením demokratického politického systému vzniknú problémy, ktoré budú niesť pečať historických straníckopolitických a ideologických resentimentov. Najviditeľnejšie sa to prejavilo pri tvorbe systému politických strán, pri vzniku a kryštalizácii politických elít a pri formovaní typu politickej kultúry. Vzhľadom na to, že politická stabilita, ktorá je predpokladom kvality demokracie, je podmienená predovšetkým kvalitatívnymi zmenami v uvedených zložkách politického systému na Slovensku, treba sa na nich pozrieť detailnejšie. Vzhľadom na priestorové možnosti sa budem venovať iba problémom systému politických strán. Systém politických strán V parlamentnej demokracii sa politické strany dostávajú do pozície dominantných činiteľov politického života. Tento fakt si uvedomila aj nová generácia verejných činiteľov v Československu, ktorá po novembri 1989 začala obnovovať politický systém z obdobia demokratickej medzivojnovej Československej republiky a z krátkeho obdobia rokov 1945 – 1948. Premena politického systému na Slovensku z hľadiska vnímania pravidiel demokratickej straníckej súťaže, z pohľadu predpokladov na tvorbu politického konsenzu a konsolidácie politických elít, ako aj z hľadiska ideologického a programového vymedzenia politických subjektov bola omnoho komplikovanejšia a zjavne odlišná od tranzitívnej cesty okolitých postkomunistických štátov. Konsenzus bol iba v otázke typu politického systému. Všetky ostatné otázky fungovania štátnosti boli otvorené. Najfrekventovanejšou a politicky nosnou témou sa ukázal historicky nedoriešený vzťah federalizmus – štátna samostatnosť, ktorý nadviazal na prerušenú diskusiu z rokov 1968/1969 na tému federalizmus alebo demokratizácia. Z tohto dôvodu nebolo prekvapením, že politické subjekty, ktoré mali vo svojej straníckej agende riešenie etnicko-emancipačných otázok slovenského národa, sa dostali do jadra straníckeho systému a strany profilujúce sa hodnotovo a ideologicky na tradičnom ľavo-pravom kontinuu zostali vytesnené na okraji tohto systému. Prvým signálom tohto netradičného preskupovania straníckych subjektov bola nízka motivácia vytvárať politické strany na federálnej úrovni. Druhým signálom bol vznik a úspešné etablovanie sa Slovenskej národnej strany v slovenskej politike (vo voľbách v roku 1990 získala 13, 9 percenta a 22 kresiel v SNR). Tretím signálom bol frontálny nástup „širokospektrálneho hnutia“ HZDS po parlamentných voľbách roku 1992, ktoré ako dominantný vládny subjekt politicky dokončilo vleklý národno-emancipačný problém slovenského etnika. Práve štátotvorná agenda spojená s organizáciou strany vodcovského typu a s politicko-hodnotovým profilom založeným na pretrvávajúcich socio-kultúrnych vzorcoch v oblasti politického života vysunulo HZDS v nasledujúcom 6-ročnom období do čela stranícko-politickej tranzície na Slovensku. Parlamentné voľby v roku 1998 ukázali, že budovaný mýtus neprebudeného slovenského voliča, ktorého zatracovali politici a intelektuáli z niektorých neúspešných strán po voľbách v roku 1992 a 1994 a na ktorom postavilo svoju politickú agendu masové politické hnutie HZDS, sa rozpadol. Riešiť túto situáciu sa hnutie pokúsilo na konci druhého volebného obdobia. Problém však bol v tom, že hnutie neurobilo radikálnu zmenu štýlu svojej konfrontačnej politiky, neuvoľnilo priestor na občianske iniciatívy, združenia a verejné spolky a nenastolilo štandardné podmienky pre stranícko-politickú súťaž. Uvedenú situáciu sa pokúsilo riešiť mocensky: politicky účelovou novelizáciou volebného zákona na konci volebného obdobia. Jej účelovosť bola najmä v tom, že sa uskutočnila na konci volebného obdobia, čím sa obmedzil čas na predvolebný stranícky dialóg a zúžil sa priestor na prípravu programových straníckych dokumentov opozičných politických subjektov. Aj ďalšie zmeny problematizovali kritérium rovnosti šancí vo volebnom zápase politických strán. Týkali sa zvýšenia percentuálnej hranice potrebnej na vstup do parlamentu pre volebné koalície, zrušenia štyroch volebných obvodov a vytvorenia jedného volebného obvodu v rámci Slovenskej republiky, redukovania volebnej kampane len na verejnoprávne médiá, posunutia hranice zverejňovania prieskumov verejnej mienky a iné. Mečiarizmus – antimečiarizmus Po parlamentných voľbách roku 1998 tranzitívny spor mečiarizmus – antimečiarizmus významne ovplyvnil aj vzťahy vnútri blokov a koalícií. Tak to bolo v samotnej SDK ako aj vo vzniknutej vládnej koalícii (SDK, SDĽ, SOP, SMK). Vytvoril sa psychologický efekt spoliehania sa na to, že opozično-koaličné protirečenie je také silné a trvalé, že koaličnými partnermi budú musieť zostať až do konca volebného obdobia, napriek zásadným hodnotovým nezhodám, ktoré medzi nimi boli. Prílišné spoliehanie sa na nemožnosť prekonať obmedzenia dané primárnym konfliktom viedli k strate zábran v správaní sa k partnerom a k strate viery v úlohu morálnych zásad v politike. Výstižným príkladom boli diskusie v SDK, najmä po oznámení zámeru založiť SDKÚ. Tieto diskusie viedli do ubezpečovaní o budúcej spolupráci a politickom spojenectve. Ukázalo sa, že primárny „protimečiarovský“ konflikt sa čoskoro rozplynul pod tlakom hodnotových rozdielov strán spojených vo vládnej koalícii. Chyby, ktoré začala koalícia robiť, spôsobili znechutenie verejnosti so stavom politiky a politickej kultúry na Slovensku a viedli k stavu, keď výraznejšia časť verejnosti začala podporovať predstaviteľov „tretej“ cesty v tomto konflikte. Prvým príkladom využitia týchto nálad bol úspech Strany občianskeho porozumenia (SOP), ktorá na marketingovej idei porozumenia založila svoj relatívne krátky politický úspech. V tomto čase začal svoj život iný politický subjekt, ktorý vznikol vďaka strategicky chybným krokom SDĽ v roku 1998. Lídri tejto ľavicovej strany, ktorá získala vo voľbách 14, 7 percenta a vstúpila do širokej straníckej koalície ideovo vyprofilovaných strán SDK, sa rozišli v základných strategických otázkach chápania ľavicovej politiky. Ukázalo sa, že spojenectvo založené na negativistickom programe (spomínaný „antimečiarizmus“) nemôže dlhodobo sceľovať hodnotovo odlišne formované politické subjekty. V prípade SDĽ bolo spojenie s pravicovými politickými subjektami začiatkom samodeštrukčného vnútrostraníckeho procesu so známymi dôsledkami: prudký pokles voličskej podpory, odchod Roberta Fica a vznik vlastnej strany SMER a napokon vznik dvoch vnútrostraníckych krídiel – tzv. starého krídla (J. Migaš, P. Koncoš, P. Magvaši) a tzv. reformného krídla (P. Weiss, L. Orosz, B. Smögnerová, M. Ftáčnik), z ktorého vzišla nová politická strana (SDA). Namiesto jedného silného moderného ľavicového politického bloku strán vznikla fragmentovaná ľavá časť politického spektra, do ktorej sa pred voľbami v roku 2002 „vklinili“ ďalšie malé ľavicové subjekty bez vyhranenej politickej profilácie a perspektívy. Vychádzajúc z reality rozloženia politických strán na jej ľavom spektre po voľbách v roku 2002 sa dalo predpokladať, že ľavicový voličský elektorát sa bude preskupovať medzi dve parlamentné ľavo, resp. stredo-ľavo orientované subjekty: KSS a Smer. Prvá z uvedených politických strán bude na seba viazať marginalizované radikálno-socialistické krídlo slovenskej ľavice. Strana Smer vytvorila všetky predpoklady pritiahnuť k sebe modernizačné krídlo ľavicového voličského elektorátu i jeho straníckych lídrov. Ľavica – pravica Po voľbách v roku 2002 strana Smer pretvorila „tranzitívny“ konflikt mečiarizmus – antimečiarizmus na hodnotový konflikt ľavica – pravica. Integrovaním ďalších politických subjektov ľavej a stredoľavej orientácie a zjednoznačnením svojho straníckeho programu (sociálna demokracia) upevnila svoje pozície lídra na ľavom spektre straníckeho systému, pričom svojou flexibilnou emancipačnou politikou si utvára manévrovací priestor v pomerne širokom straníckom spektre. Blok pravicovo orientovaných strán (KDH, SDKÚ, SMK, ANO), ktorý vzišiel z parlamentných volieb v roku 2002, sa vyčlenil vo vzťahu k opozícii predovšetkým programovo (vstup do NATO, EÚ, privatizácia štátneho majetku, reformy v zdravotníctve, školstve, v sociálnom systéme, armáde a v ďalších odvetviach národného hospodárstva a na úseku verejnej a štátnej správy), menej hodnotovo. Na tejto platforme prebiehala medzi nimi pomerne dlhý čas konsenzuálna komunikácia. Zásadným spôsobom ju narušila až séria škandálov súkromno-podnikateľského charakteru niektorých koaličných politikov (Ľudovít Kaník, Pavol Rusko a i.), prípady netransparentnej privatizácie štátneho majetku, kauzy „kupovania“ nezávislých poslancov a necitlivo realizované reformy v oblasti školstva, zdravotníctva, dôchodkového a sociálneho zabezpečenia a v sociálnom poisťovníctve, nekoordinácia koalície pri zostavovaní straníckych blokov vo voľbách do VÚC a napokon spor o výhrade vo svedomí, ktorý otvoril cestu k predčasným parlamentným voľbám. Načrtnutá cesta premien a kryštalizácie stranícko-politickej tranzície na Slovensku potvrdila ústrednú úlohu politických strán pri tvorbe a konsolidácii parlamentnej demokracie. Súčasne naznačila prítomnosť negatívnych javov v politickom živote Slovenskej republiky, ktoré majú pôvod v dominantnom postavení straníckej politiky v spoločenskom živote slovenskej spoločnosti. Na niektoré javy chceme teraz upozorniť. (Pokračovanie v budúcom čísle)
