Prečo sme v pondelok oslávili Sviatok práce

Asi len málokto vie, že Sviatkom práce si pripomíname pamiatku obetí justičnej vraždy v Chicagu, ktorými boli tamojší socialistickí anarchisti. Paradoxne, práve prvomájové akcie anarchistov sú zhadzované ako vyvádzanie nezorientovaných tínedžerov či ako extrémistické zhromaždenia. Lenže v skutočnosti sú ľavicoví anarchisti oveľa autentickejšími nositeľmi prvomájovej tradície než dnes už „tradičné“ ľavicové – sociálnodemokratické alebo komunistické – strany. Nečudo teda, že práve anarchisti zorganizovali aj prvé oslavy Sviatku práce (vtedy sa tak, samozrejme, ešte nevolal) na území bývalého Česko-Slovenska. Uskutočnili sa v roku 1890 a „na svedomí“ ich mala skupina okolo Viléma Körbera, ktorá vtedy patrila ešte do sociálnej demokracie, aj keď neskôr z nej pre svoje nezávislé a antiautoritárske postoje vystúpila. V tom istom roku začali v češtine v New Yorku vychádzať Volné listy, anarchistické periodikum, ktoré vydržalo prinajmenšom do roku 1917. Už prví ročník priniesol podstatné časti popravených anarchistov, obetí chicagského politického procesu. Pohanské korene Korene osláv Prvého mája sú však pohanské. V antickom svete bol prvý májový deň dňom osláv kvetín, plodnosti a mladosti. Často pritom išlo o veľmi bujaré oslavy. Vo veľkej časti starého kontinentu sa prvý máj spojil s oslavami dňa čarodejníc, ktoré nadväzovali na keltskú (Walprugis) i germánsku (Beltane) tradíciu. Napriek úsiliu kresťanských cirkví veselie mládeže potlačovať alebo ho nahradiť svätodušnými sviatkami prežili tieto oslavy aj nástup kresťanstva. Tento deň teda už odpradávna sprevádzala radostná atmosféra, rôzne hry a piesne. Asi preto mal tento deň zvláštny význam aj pre rôzne revolučné či utopistické hnutia. Fabre d´Eglantine ho v roku 1793 zaradil do svojho Revolučného kalendára pod názvom Floreál. Eglatinovým zámerom bolo oslavovať prvý máj ako sviatok lásky a prírody, čo sa v revolučnom Francúzsku nepodarilo. Lenže 1. máj možno nájsť aj v textoch známeho utopistického socialistu Roberta Owena, ktorý navrhol otvoriť prvým májom 1834 Nový morálny svet. O tom, ako sa to s jeho utopistickými plánmi skončilo, už vieme všetci. No a na záver tohto úvodu môžeme spomenúť ešte jednu, možno trochu úsmevnú, ale v každom prípade veľmi pragmatickú prvomájovú tradíciu. V niektorých častiach Spojených štátov amerických bol 1. máj počas 19. storočia známy ako sťahovací deň. Práve začiatok mája bol vraj vhodným momentom na sťahovanie sa alebo na zmenu zamestnania. Udalosti v Chicagu Americká spoločnosť bola na rozdiel od európskych už v 19. storočí oveľa viac prístupná, nepanovali v nej aristokratické tradície a existoval dostatok pôdy pre všetkých. Z týchto dôvodov bolo socialistické hnutie v USA od začiatku pomerne slabé. Samozrejme, aj tak sa ani americkému priemyslu nevyhli problémy spojené s veľmi ťažkými pracovnými a životnými podmienkami robotníkov, akými bola dlhá pracovná doba či časté pracovné úrazy. Takže neprekvapí, že už od 70. rokov 19. storočia zažívali i USA robotnícke štrajky a nepokoje, ktoré často prerástli do dramatických rozmerov. Napríklad počas štrajku v roku 1877 zabili až 100 robotníkov. V roku 1869 potom vznikla prvá celoamerická odborová centrála s názvom Šľachetný a svätý rád rytierov práce. Prehistóriou Sviatku práce bolo americké hnutie za osemhodinový pracovný čas. Akcia sa začala v McCormickovej fabrike na žacie stroje v roku 1886 a postupne sa rozšírila do všetkých priemyselných odvetví. Robotníci požadovali od 1. mája 1886 ustanoviť osemhodinovú pracovnú dobu, inak hrozili generálnym štrajkom. V ten deň sa naozaj po celých Spojených štátoch uskutočnili veľké manifestácie a štrajky. K protestom sa pridali aj anarchisti a jeden z nich hodil bombu medzi policajtov. Dodnes nikto nevyvrátil podozrenie, že išlo o nastrčeného provokatéra. V Chicagu vyvolal generálny štrajk obrovské napätie. V tomto priemyselnom meste totiž existovalo silné a radikálne robotnícke hnutie, ktoré predstavovali najmä prisťahovalci z Nemecka. Na druhej strane stáli policajti a súkromné bezpečnostné zložky, ktorých zásahy si často vyžiadali životy robotníkov. To na policajtov privolávalo nenávisť robotníkov, ale vyvolávalo obavy aj u liberálov. Liberálny starosta Harrison sa napríklad neúspešne usiloval prepustiť dôstojníka Bonfielda, ktorý bol známy svojou brutalitou. Počas samotného 1. mája štrajkovalo v Chicagu asi 40-tisíc robotníkov. Všetko prebehlo pokojne, ale 3. mája 1886 sa pred McCormickovou fabrikou zrazili robotníci s pinkertonovcami, ktorí bránili štrajkokazov. Zasahujúca polícia zastrelila dvoch ľudí. Na protestnom zhromaždení nasledujúci večer kolovali medzi robotníkmi aj militantné letáky. Rečníci na Haymarkete, hoci boli známi ako bojovní anarchisti, odrádzali ľudí od násilia. Až do konca tam bol aj starosta, ktorý potom informoval policajtov, že sa nič zlé nedeje. Lenže vo chvíli, keď sa akcia končila, zasiahlo proti nej niekoľko policajtov na čele s Bonfieldom. Vzápätí medzi nich letela bomba, ktorá jedného policajta zabila a niekoľkých zranila. Nasledovala policajná paľba a obeťami pokračujúceho chaosu sa stali šiesti policajti a rovnaký počet demonštrujúcich. Štvornásobná justičná vražda Hystéria, ktorá potom zachvátila americké stredné a vyššie vrstvy, viedla k zatknutiu ôsmich anarchistických vodcov. Hoci im nič nedokázali, sedem ich odsúdili na smrť. Augusta Spiesa, Alberta Parsonsa, Adolpha Fishera a Georgea Engela popravili, mladučký Louis Lingg spáchal ešte predtým samovraždu. Dvom potom zmenili trest na doživotné väzenie. Dodnes sa pritom nevie, kto vlastne bombu hodil. Polícia však po týchto krvavých udalostiach rozpútala rozsiahlu vlnu zatýkania, ktoré sa dotklo stoviek ľudí. Išlo predovšetkým o organizátorov hnutia za skrátenie pracovného času, najmä o tých, ktorí sa v USA nenarodili. Väčšinu zatknutých neskôr prepustili, desiatich však obvinili. Jedného nikdy nechytili a keďže ďalší svedčil v prospech obžaloby, odsúdení boli ôsmi: August Spies, Michael Schwab, Albert Parsons, Adolph Fisher, George Engel, Samuel Fielden, Louis Lingg a Oscar Neebe. Ako súdny proces ukázal, vo chvíli, keď ktosi bombu hodil, na mieste činu boli z obžalovaných už len Spies a Fielden. Anarchistov teda súdili pre ich revolučné názory, ktoré vraj mohli ovplyvniť aj neznámeho páchateľa. Išlo teda o politický proces a politická bola aj obhajoba obvinených. Ich prejavy sa premenili na vášnivé vyznania radikálneho anarchistického presvedčenia. Proti rozsudku sa strhla vlna protestov: protestovala verejnosť nielen v USA, ale aj v Európe. Protesty však boli márne, pretože najvyšší súd štátu Illinois rozsudky potvrdil a štyroch odsúdených popravili 11. novembra 1887. Všetci odsúdení odmietli nielen kňazov, ale aj plán ich anarchistických priateľov na oslobodenie väzňov. Fischer a Engel pri poprave vykríkli „Nech žije anarchia!“ A. Spies však predniesol priam prorockú vetu: „Príde doba, kedy buď naše mlčanie oveľa mocnejšie než hlasy, ktoré ste dnes zahrdúsili!“ Iba o šesť rokov neskôr túto vetu vytesali do monumentálneho bronzového pomníka, ktorý odhalili priamo v Chicagu na počesť obetí politickej justičnej vraždy. A na ďalší deň – 26. júna 1893 – guvernér amerického štátu Illinois omilostil zostávajúcich odsúdených a k prípadu vydal obsiahle vyhlásenie, ktoré dokumentovalo, že išlo o zmanipulovaný proces. V tej dobe však už odkaz anarchistických martýrov žil svojím vlastným životom... Vznik prvomájovej tradície Ak sa proti samotnému odsúdeniu anarchistov zdvihla vlna odporu, robotnícke hnutie naň nemienilo zabudnúť ani po popravách. Z pohrebu odsúdených sa stala manifestácia za účasti desiatok tisíc ľudí a už v roku 1888 prijali niektoré americké revolučné skupiny návrh, aby sa 1. mája konali spomienkové demonštrácie pripomínajúce justičnú vraždu. V roku 1888 sa francúzske odborové organizácie rozhodli vyhlásiť celofrancúzsky deň robotníckych manifestácií. Ten sa naozaj uskutočnil od 10. do 24. februára 1889 a francúzskych robotníkov povzbudil k návrhu, aby sa takéto akcie zorganizovali v celosvetovom meradle. 20. júla 1889 sa v Paríži uskutočnil medzinárodný socialistický zjazd, ktorý bol zakladajúcim kongresom obnovenej II. internacionály. Na ňom robotníci z celého sveta spojili americké a francúzsku iniciatívu do jednej a vyhlásili 1. máj 1890 za Deň medzinárodného vystúpenia robotníckeho hnutia za osemhodinový pracovný čas. V Chicagu v ten deň vyšlo do ulíc asi 30--tisíc ľudí. V ruskej časti rozdeleného Poľska nasledovali tvrdé represálie. Po zhromaždení vo Varšave, na ktorom sa zúčastnilo 10-tisíc ľudí, sa uskutočnil súdny proces s deviatimi organizátormi, ktorých cárska vláda poslala poslal do väzenia. V susedných Čechách robotnícke hnutie zdecimovala rakúska polícia, takže sa jeho centrum presunulo v 80. rokoch predminulého storočia na Moravu. J. B. Pecka vydával v Prostějove časopis Duch času a keď odišiel do USA, začali brnenskí socialisti vydávať Rovnosť. V roku 1887 sa v Brne konal zjazd českých a moravských robotníkov a v roku 1889 celorakúsky zjazd sociálnej demokracie v Heinfelde. 1. mája 1890 vykročilo do pražských ulíc 30-tisíc, do viedenských dokonca až 100-tisíc robotníkov. Jan Neruda o tom napísal, že „klidným železným krokem přirazily bataliony dělnické, početné, nepřehledné a vřadily se do lidského šiku, aby již stejným postupem šly s námi ostatními za vznešenými lidskými cíly, stejně oprávnění, stejně obtížení, stejně blažení.“ Prípravy na 1. máj 1890 sa začali už v novembri predchádzajúceho roka a v ten deň sa naozaj uskutočnili mohutné demonštrácie a štrajky za osemhodinovú pracovnú dobu. Česká meštianska spoločnosť však už vtedy pozerala na robotnícke akcie s tragikomickým nepochopením. Oslavy Sviatku práce síce neboli nikde v Rakúsku zakázané, ale policajné úrady sa usilovali najrôznejšími opatreniami, no neúspešne robotníckym akciám zabrániť. Buržoázia sa vtedy vraj zásobila potravinami na niekoľko týždňov dopredu a zabarikádovala sa vo svojich domoch, lebo očakávala revolúciu. Jan Neruda sa vtedy čudoval, že nemôže v pražských uliciach stretnúť „žádné pány, žádné dámy, žádné ekypáže, ba ani drožky“. Dvoma hlavnými prúdmi – z Libne a zo Smíchova – prichádzali do centra osláv na Streleckom ostrove tisíce robotníkov a sami vzbudzovali rešpekt svojím pokojom a poriadkom. Bolo ich vraj toľko, že usporiadatelia už okolo štvrtej popoludní nemali na predaj žiadne občerstvenie. Boj za osemhodinový pracovný čas Industrializácia a zavedenie práce vo fabrikách umožnili – na rozdiel od poľnohospodárstva – pracovať aj v noci, takže sa v tom čase dramaticky predĺžila pracovná doba až na 14 hodín denne. Expanzívny kapitalizmus 19. storočia už poznal nezamestnanosť a potreboval čo najviac pracovných síl čo najviac využiť. Ľahká a málo kvalifikovaná práca v továrňach umožnila zamestnávať aj ženy alebo deti vo veku od 5 – 6 rokov. Okrem dlhého pracovného času boli bežné aj tvrdé tresty za neskoré príchody, chýbali dostatočne dlhé prestávky a dokonca bežným bol zákaz vykonávať základné telesné potreby počas pracovnej doby. Jeden z cieľov, ku ktorému sa hlásili všetky robotnícke organizácie, bolo obmedzenie maximálnej pracovnej doby. Najčastejšie sa už v druhej polovici 19. storočia hovorilo o ôsmich hodinách denne. Takéto obmedzenie bolo skutočnou prioritou pre robotníkov, ktorí prakticky celý deň trávili v extrémne namáhavej práci. Pri úsilí o skrátenie pracovnej doby poukazovali na to, že by to pomohlo vytvoriť ďalšie pracovné miesta pre ľudí bez práce, ale zároveň zdôrazňovali hodnotu voľného času pre obyčajných ľudí, ktorí by ho mohli využiť napríklad na dopĺňanie vzdelania či na kultúrne vyžitie. Po prvýkrát bol osemhodinový pracovný čas všeobecne zavedený pre stavebných robotníkov v austrálskom Novom južnom Walese. Už v roku 1856 vyhlásili pracujúci v Austrálii jednodňový štrajk, aby takýto cieľ presadili. Štrajk sa konal 21. apríla a organizátori i robotníci ho považovali za úspešný, preto sa rozhodli organizovať ho každý rok, vždy však v iný deň. Až o 30 rokov neskôr sa nimi nechalo inšpirovať robotnícke hnutie v USA, ktoré pritom za osemhodinový pracovný čas inými protriedkami bojovali prakticky od skončenia občianskej vojny Severu a Juhu v roku 1856. Hnutie síce dosiahlo niektoré legislatívne ústupky, ale v skutočnosti sa stav nezmenil a priemerná pracovná doba dosahovala 10 hodín denne, šesť dní v týždni. Keďže to nikoho neuspokojilo, viedlo to k radikalizácii robotníckeho hnutia. Prispel k nej aj fakt, že konflikt medzi kapitálom a pracujúcimi narastal v Amerike do veľmi tvrdej podoby. Na jednej strane to bolo násilie polície a súkromných bezpečnostných služieb, ktoré si najímali kapitalisti. Na strane druhej tu boli militantní stúpenci robotníckeho boja, organizovaní ilegálne od roku 1869 ako Knights of Labour (Rytieri práce). V USA navyše nachádzalo útočisko mnohých politických utečencov z Európy. Popri relatívnej politickej slobode ich tam však čakali aj neutešené sociálne podmienky, čo ešte viac posilnilo ich politické presvedčenie. To bol prípad popredného propagandistu anarchistického teroru Johanna Mosta, ktorý v New Yorku vydával časopis Die Freiheit (Sloboda). V ňom propagoval ozbrojovanie a útoky proti kapitalistom. Radikáli spočiatku kritizovali osemhodinový pracovný čas ako neuspokojivú požiadavku, napokon sa však do hnutia za jeho presadenie zapojili a neraz sa stali jeho poprednými predstaviteľmi. V roku 1885 hnutie vyhlásilo generálny štrajk za osemhodinový pracovný deň. Tento štrajk sa konal 1. mája 1886 a práve udalosti, ktorá sa v ten deň začali odvíjať v Chicagu, neskôr viedli k tragédii, ktorá bola na počiatku vzniku dnešného Sviatku práce. Hoci vtedajší robotnícki „bojovníci“ si vôbec nemysleli, že zakladajú jednu z najvýznamnejších dodnes žijúcich celosvetových tradícií. V Európe boli prvé sociálne zákony schválené Bismarckovou vládou v Nemecku v rokoch 1883 – 1889. V Rakúsku bol prvý zákon obmedzujúci pracovnú dobu schválený v roku 1883. Baníci mali pracovať maximálne 10 hodín denne, robotníci v priemysle 11 hodín a pracovná doba remeselníkov obmedzená nebola. V roku 1885 potom bola v Rakúsku zákonom zakázaná detská námezdná práca. Všeobecný osemhodinový pracovný čas sa na starom kontinente začal zavádzať až v 20. storočí: v Česko-Slovensku a v Nemeckej ríši už v roku 1918, vo Francúzsku až v roku 1936. Spracované podľa článkov na www.blisty.cz