Dzurindova vláda ignoruje iné názory a eurofondy chce minúť len podľa vlastných predstáv

Roman Havlíček, projektový koordinátor, Priatelia Zeme – CEPA Budúci rok sa začne nové rozpočtové obdobie Európskej únie. Po prvýkrát budeme čerpať pomoc z fondov počas celých siedmich rokov. Na Slovensku prídu stovky miliónov eur, resp. desiatky miliárd korún. Už od minulého roka a práve v týchto dňoch sa rozhoduje o tom, na čo ich použijeme. Dzurindova vláda sa pritom usiluje proces prípravy urýchliť, aby sa peniaze míňali ešte podľa jej predstáv. Pri príprave programu na čerpanie eurofondov však ignoruje pripomienky a návrhy všetkých, ktorí odmietajú úzky makroekonomický pohľad na celú spoločnosť. O týchto problémoch hovoríme s človekom, ktorý sa problematike eurofondov na Slovensku venuje už roky. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš Prečo sa Priatelia Zeme – CEPA tak systematicky usilujú vzbudiť verejnú pozornosť vo vzťahu k využívaniu európskych fondov? - K tejto téme sme sa dostali koncom 90. rokov, keď Slovensko začalo intenzívnejšie využívať predvstupové fondy SAPARD, ISPA a PHARE. Určite si spomínate na škandál okolo ich zneužívania na úrade vlády, do ktorého bol zapletený šéf odboru Roland Tóth a po ktorom bol z funkcie odvolaný vicepremiér Pavol Hamžík. Ani médiá ani politici si vtedy neuvedomili, o aký vážny škandál ide. Predvstupové fondy totiž neboli určené ani tak na rozvoj a budovanie infraštruktúry, ale na to, aby sa budúci členovia pripravili na využívanie štrukturálnych fondov po administratívnej stránke, z hľadiska verejnej kontroly a pri samotnom rozdeľovaní peňazí, ktorých už malo byť – a dnes je – rádovo oveľa viac. A čo ste zistili, ako sa Slovensko pripravilo na využívanie štrukturálnych fondov? - Dá sa to zhrnúť jediným slovom – katastrofa. V tomto smere predvstupové fondy absolútne nesplnili svoj účel. Pretože to bolo zle riadené, pretože tam zjavne boli osobné prepojenia medzi tými, ktorí to riadili, a tými, ktorí peniaze dostávali. Veľa ľudí na tom poriadne zarobilo, ale naši úradníci sa takmer nič nenaučili. Preto máme dodnes so štrukturálnymi fondmi obrovské problémy v tom, ako sú tie peniaze využívané, ako aj so spôsobom ich kontroly a s neprehľadnosťou rozhodovania o všetkom, čo sa eurofondov týka. Máte na mysli aj prípravy základných plánov a programov, ktoré sa ešte pred schválením balíka peňazí pre Slovensko predkladajú do Bruselu? - Áno. Už koncom 90. rokov sme pochopili, že ovplyvňovať samotné rozdeľovanie peňazí z eurofondov nestačí, lebo to sa deje podľa schválených programov a vtedy už veľký priestor na zmeny nie sú. Rozhodujúce je prvotné programové plánovanie, ktoré sa deje dva roky pred schválením rozpočtu Európskej únie. V rámci neho už sú rozdelené financie pre jednotlivé členské krajiny, ktoré majú nárok na túto pomoc. Na obdobie, ktoré sa začalo naším vstupom do EÚ v roku 2003 a končí sa tento rok, sa pripravili plány úplne v tichosti, úzkou skupinou ľudí, ktorí mali informácie, alebo často ľuďmi, ktorí ich, naopak, nemali vôbec. Takže aj počas týchto troch rokov bolo čerpanie eurofondov na Slovensku veľmi neprehľadné, rozdeľovanie peňazí mešká, všetko sa robí na poslednú chvíľu a buď sa peniaze nevyužívajú efektívne, alebo z nich opäť len ktosi súkromne profituje. Čo konkrétne nezvládame najviac, čo spôsobuje našim úradom najväčšie problémy? - Jednak je to administratíva, lebo slovenské ministerstvá zjavne nezvládajú všetky administratívne úkony, ktoré sú okolo rozdeľovania eurofondov nevyhnutné. Dokonca sa mi zdá, že tej byrokracie je u nás viac, než si vyžaduje EÚ, na čo doplácajú najmä žiadatelia o pomoc. Navyše programové dokumenty, podľa ktorých sa pomoc prideľuje, boli často pripravené zle. Napríklad v nich boli programy, ktoré u nás nikto nechce využívať, netreba ich, alebo podmienky pre žiadateľov boli nastavené tak, že ich nikto nemohol splniť. A za najväčší problém považujem fakt, že o programových dokumentoch na využívanie „eurofondov“ rozhodovali s vládou len tí partneri, ktorým sama poskytla informácie a prizvala ich.

V období, v ktorom sme naplno čerpali predvstupové fondy, ako aj v období, v ktorom sme začali čerpať eurofondy, bol na čele slovenskej vlády ten istý človek, boli v nej tie isté strany. Urobili si teda zhodnotenie toho, čo najskôr nezvládli, aby teraz dokázali svoje chyby odstrániť? - Hodnotiace materiály predkladal vláde vicepremiér Pál Csáky, ale ich úroveň bola taká nízka, že žiadnu hlbšiu sebareflexiu neponúkli. Poukázanie na zásadné chyby – aj politické – a návrhy na zlepšenie by ste v nich hľadali zbytočne. To však z hľadiska ďalšieho vývoja, ďalšieho využívania eurofondov i z hľadiska toho, že tieto strany chcú byť naďalej vo vláde, vyvoláva obavy. - Pripomeniem ešte raz škandál s predvstupovými fondmi. Ten bol taký veľký, že Európska komisia poverila jeho prešetrením aj protikorupčný orgán OLAF. Ale ani závery OLAF-u ani závery našej vlády nepoukázali na zjavné systémové zlyhania. Všetko sa zvalilo len na zopár konkrétnych ľudí, ktorí, iste, tiež niesli svoj diel zodpovednosti. Problém však bol najmä v tom, že tu funguje systém, ktorý takéto zneužívania umožňuje. Tí ľudia navyše už v čase vyšetrovania na úrade vlády neboli a viacerí z nich sa dnes živia ako poradcovia žiadateľov o granty z eurofondov. Dzurindova vláda – myslím si, že celkom zámerne – prepásla obrovskú šancu, aby sa z tohto škandálu poučila. Urobila len formálne kroky. Logicky mi však prichádza na um otázka, prečo sa aj Európska komisia (EK) postavila k prešetreniu tohto škandálu tak laxne a či to znamená, že ani ona nemá veľký záujem o to, aby sa eurofondy na Slovensku využívali čo najefektívnejšie. - Keď sa povie Európska komisia, ide o dve úrovne: politici a im podriadení úradníci. V prípade politikov netreba mať žiadne ilúzie, správajú sa len natoľko transparentne, nakoľko musia. A medzi tzv. euroúradníkmi sú takí, ktorí berú svoju prácu ako poslanie, ale aj takí, ktorí k nej pristupujú len formálne. A tých kvalita ich práce netrápi. Na druhej strane je pravda, že Dzurindova vláda sa neusilovala problém vyriešiť, ale čo najskôr sa ho zbaviť. A vás neprekvapuje, že to komisii stačí? Veď pred vstupom do EÚ sa veľa hovorilo aj o tom, že nám to prinesie prísnejšie pravidlá pre transparentnosť v politike a verejných financiách. - Ani EK nemá dostatočné mechanizmy na detailné preverenie informácií, ktoré jej slovenská vláda dáva. Poznal som v tom čase niekoľko pracovníkov Delegácie Európskej komisie v Bratislave, ktorých táto situácia trápila, ale ich nadriadeným išlo len o to, aby sa verejnosť upokojila. Aká je vôbec základná filozofia existencie eurofondov? - Európska únia ich vytvorila ako nástroj na pomoc slabším, aby sa vyrovnávali rozdiely medzi krajinami, aby boli k dispozícii nejaké prostriedky na rozvoj pre tých, ktorí ich sami nemajú. Únia prostredníctvom nich zároveň vyrovnáva štandardy v oblastiach, ktoré sa dotýkajú všetkých. Napríklad znečisťovanie životného prostredia nikdy nie je len regionálnou záležitosťou, ale vždy sa dotýka aj susedov. Preto musia byť pravidlá ochrany životného prostredia rovnaké všade, a napríklad na to, aby ich boli schopní spĺňať aj ekonomicky slabší členovia únie, slúžia aj eurofondy. A prečo sa pri ich využívaní presadzuje princíp tzv. partnerstiev? - Ich zmyslom je umožniť, aby sa do plánovania zapojili všetci, ktorých sa rozdeľovanie dotácií z eurofondov týka. Ide teda o ľudí z ministerstiev, krajských a miestnych samospráv, ale aj podnikateľské združenia, zamestnávateľské zväzy a mimovládne organizácie. Našou úlohou je predovšetkým strážiť, aby všetci zainteresovaní mali rovnakú možnosť ovplyvniť v diskusii programové dokumenty pre budúce rozdeľovanie eurofondov. A presadzovali sme aj naše vlastné pripomienky. Hoci terajšie programovanie... Terajšie znamená aké obdobie? - Uplynulý rok a pol, lebo ďalšie programovacie, alebo – aby to bolo zrozumiteľné – najbližšie rozpočtové obdobie EÚ sa začne budúci rok. Takže hoci teraz je to lepšie než v roku 2002, stále sa prejavujú zásadné nedostatky. Kto je za proces prípravy programov na ďalšie obdobie čerpanie eurofondov zodpovedný? - Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Prečo ste pred časom avizovali, že z Partnerstva pre národný strategický referenčný rámec (NSRR) vystupujete? - Lebo diskusia v tejto skupine nevedie k ničomu, predkladať tam návrhy nemá žiadny význam, lebo nech použijeme akékoľvek argumenty, naše pripomienky nie sú akceptované. Okrem toho ešte existuje Výbor pre kohézny a štrukturálne fondy, ale tam to vyzerá rovnako. Formálne teda vláda môže povedať, že princíp partnerstva dodržala, formálne aj iní „mimovládni ľudia“ s väčšou či menšou sumou dostupných informácií môžu vzniesť nejaké pripomienky, ale ak sa nevyvinie dostatočný tlak mimo týchto pracovných skupín, nič nedosiahnete. Na koho treba vyvíjať ten tlak? - Priamo na ministra Gyurovszkého, resp. iných členov vlády. Ale je tu ešte jedna vážna prekážka a tou je tzv. národná lisabonská stratégia. Prekážka? Veď to by mal byť, naopak, strategický dokument o strednodobom rozvoji Slovenska! - Problém je v tom, že vláda povedala, že jeho obsah bude určujúci aj pre programovanie ohľadom eurofondov. V tom prípade však akákoľvek diskusia stráca zmysel, ak vláda nebude akceptovať žiadne návrhy, ktoré nie sú v súlade s národnou lisabonskou stratégiou. To by nemusel byť problém, ak by tento dokument nevznikol len v úzkom kruhu ľudí politicky a najmä ideologicky spriaznených s vicepremiérom Ivanom Miklošom, bez širokej verejnej diskusie. O jeho príprave nevedelo dokonca ani mnoho odborníkov, takže programovanie využívania eurofondov na najbližších šesť rokov sa má riadiť výlučne podľa predstáv vedenia SDKÚ a to podľa nás nie je v poriadku. Počas prezentácií Stratégie rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 šéf autorského tímu a Miklošov poradca Martin Bruncko tvrdil, že do prípravy dokumentu zapojili aj mimovládne organizácie... - Na úvodnej prezentačnej konferencii vystúpil za tretí sektor nejaký analytik M.E.S.A. 10, čiže organizácie, ktorú zakladal I. Mikloš a ktorá stále slúži na jeho ideologické ciele. To je výsmech. Neviem, koho ešte oslovili, ale môžem menovať desiatky významných, aktívnych a známych mimovládnych organizácií, ktorých neoslovili. V podstate nedostali priestor žiadni názoroví oponenti Dzurindovej vlády. A teraz je NSRR ako základný dokument na čerpanie eurofondov plne podriadený ideologickým cieľom vládnej pravice, jeho základnými kritériami sú makroekonomické kritériá. Ako sa to prejavuje? Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad? - NSRR napríklad navrhuje, aby sa financie z eurofondov prednostne investovali do tzv. pólov a centier rastu... A to je čo? - To majú byť nejaké regionálne centrá, povedzme krajské mestá a ich najbližšie okolie. A predpokladá sa, že keď peniaze z Európskej únie podporia tieto centrá, akýmsi samospádom sa ich rozvoj bude šíriť ďalej, že bez nejakej ďalšej systematickej pomoci systematický rozvoj pólov a centier rastu prinesie rast aj do širokého okolia, do priľahlého regiónu. Nepripomína vám to liberálnu teóriu neviditeľnej ruky trhu? Aj tu by mala pôsobiť akási neviditeľná sila. - Samozrejme, hoci je zjavné, že ekonomicky a sociálne zničené regióny na Slovensku si nie sú schopné pomôcť sami, že rozvoj v nich sa nenaštartoval ani daňovou, ani žiadnymi inými reformami, alebo klasické liberálne trhové nástroje zlyhávajú. Navyše, základnými kritériami rozvoja majú byť makroekonomické kritériá, akoby žiadne iné neexistovali, a to považujeme za ešte nebezpečnejšie, pretože to môže priamo viesť napríklad k devastácii životného prostredia, k úpadku kultúrneho života spoločnosti v dotknutých regiónoch a podobne. A to je len jeden z viacerých základných problémov, ktoré napriek nášmu úsiliu pretrvávajú a odrážajú sa aj v terajšej podobe návrhu NSRR. Nemáte pocit, že v tom prípade by sa dal očakávať širší odpor než len zo strany jednej mimovládnej organizácie? - Ale veď to sa aj deje. Takéto a ďalšie výhrady prezentovali aj iné mimovládne organizácie, viaceré environmentálne, ale aj ďalšie. Napríklad? - Napríklad Vidiecky parlament, ktorý takýto prístup k tvorbe NSRR podrobil veľmi silnej kritike a upozornil na to, že takto budú diskriminované celé regióny Slovenska, ktoré sa jednoducho nedokážu dostať z hlbokého prepadu, v ktorom sa ocitli bez toho, aby tam prišli nejaké impulzy zvonka, napríklad v podobe dotácií z verejných financií. V tejto chvíli teda už Partnerstvo pre NSRR neexistuje, alebo je tu ešte nejaká iná možnosť, ako možno ešte v poslednej chvíli predsa len zvrátiť aspoň to najhoršie, čo vláda stihla pri príprave na čerpanie eurofondov napáchať? - Keď sme sa rozhodli pozastaviť naše členstvo v Partnerstve pre NSRR, vyvolalo to rýchlu reakciu ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja. To je pozitívne, ak si to tak rýchlo uvedomili. - Nešlo ani tak o to, že by sme im chýbali, ale my sme, samozrejme, na naše odstúpenie a jeho dôvody upozornili aj v Bruseli, takže pre ministerstvo nastal problém, ktorý museli riešiť, lebo inak by sme mohli mať vážne problémy pri schválení nášho programu pre eurofondy v Bruseli. Začali sa teda diskusie, ktorých výsledkom bolo, že niektoré z našich pripomienok prijali a zapracovali. Veľa však bude záležať na tom, ako sa to premietne do „vykonávacích“ dokumentov, ktorými sú operačné programy jednotlivých rezortov. Ale v hlavných systémových záležitostiach vláda neustúpila, nezmenila svoj prístup, iba rétoriku. Takže moja otázka ešte raz: je ešte čas na to, aby sa niečo zmenilo pred definitívnym schválením NSRR? - Európska komisia nemala dlho jasno v tom, kedy budú schválené nariadenia, ktorými sa má riadiť programovanie pre eurofondy v nasledujúcom období. Hoci neformálne sa už veci viac-menej uzavreli, bez týchto nariadení nemôžu byť národné programy formálne schválené. Momentálne to vyzerá tak, že finálna „pečiatka“ na tieto nariadenia bude daná až v októbri, takže Európska komisia nebude jednotlivé NSRR schvaľovať skôr ako v novembri. Nemôže to spôsobiť odloženie čerpania eurofondov, ktoré by mali byť formálne prístupné hneď od januára budúceho roka? - Môže, ale v každom prípade to teraz vytvára pre nás dostatočný časový priestor, aby sme sa zbytočne neponáhľali a vytvorili aspoň pred záverečným schvaľovaním NSRR priestor na serióznu diskusiu aj s opačnými názormi než má Dzurindova vláda. Napriek tomu v apríli vydalo ministerstvo výstavby metodické usmernenie, ktoré vychádzalo z toho, že NSRR je už uzavretý, hoci dodnes nie je schválený. V tomto uznesení sa hovorí, že operačné programy majú jednotlivé ministerstvá predložiť vláde do konca mája. Pritom do schválenia NSRR nie je jasné, ktoré ministerstvá vôbec budú mať vlastné operačné programy. Dokonca iba teraz sa vládne strany o tom dohadujú, diskutujú, či niektoré ministerstvá nezrušiť, čo by znamenalo, že ich operačné programy by sa museli „rozdeliť“ medzi ostatných. Lenže táto diskusia mala prebiehať minulý rok! Nedostáva sa tak príprava NSRR do zbytočného časového tlaku? - Na jednej strane Gyurovszkého ministerstvo vytvára podľa môjho názoru zbytočný tlak na to, aby všetko bolo rýchlo schválené, na druhej strane ani ono samo nemá jasno, ako to bude vyzerať, a teraz vedie politické rozhovory o počte operačných programov. A to už nehovorím o tom, že podľa toho istého metodického usmernenia má byť vykonané aj tzv. strategické environmentálne hodnotenie, čiže posúdenie vplyvu operačných programov na životné prostredie. Kto ho má urobiť? - Ministerstvo životného prostredia. Lenže zo zákona vyplýva, že táto procedúra trvá niekoľko mesiacov. Takže sa buď poruší zákon, skrátia sa lehoty a samotné posúdenie bude nekvalitné, hoci v stanovenom termíne, alebo sa posúdenie uskutoční v súlade s lehotami určenými zákonom, ale odporúčania toho hodnotenia sa nebudú dať preniesť do týchto dokumentov, takže hodnotenie nebude mať zmysel. Ak by teda vláda prestala vytvárať taký nezmyselný časový tlak, určite by sa zvýšila kvalita týchto „eurofondových“ dokumentov. V podstate z vašich slov vyplýva, že Dzurindova vláda akoby naschvál chcela ešte pred voľbami schváliť NSRR. Prečo je to pre ňu výhodné a prečo by to nemal chcieť nechať na ďalšiu vládu? - Nemôžem jednoznačne tvrdiť, že to tak chcú, ale všetko tomu nasvedčuje. Akonáhle totiž schvália program na čerpanie eurofondov a predložia ho oficiálne Európskej komisii, budúcej vláde, ktorá môže prísť s inými predstavami o rozvoji Slovenska v najbližších rokoch alebo aj dlhodobo, to významne zviaže ruky. Diplomaticky to síce asi nie je nemožné, ale neviem si v tejto chvíli predstaviť, že tu nastúpi vláda, ktorá príde do Bruselu a oznámi, že chce vziať späť oficiálny dokument, ktorý tam predložila jej predchodkyňa. A tiež neviem, aké relevantné argumenty by použila, ale možno si na to trúfne. Možno je problém aj v tom, že niektorí ministri považujú za vec svojej politickej prestíže stihnúť to uzavrieť ešte pred voľbami bez ohľadu na kvalitu a okolnosti. Ak už s programovaním sú také problémy, zvládnu naše ministerstvá konečne aspoň administratívu tak, aby sa prostriedky z eurofondov rozdeľovali včas? - Mám pocit, že postupne a pomaly sa to zlepšuje, aj keď nedostatky sú stále zjavné. Príkladom môže byť čerpanie prostriedkov z Európskeho sociálneho fondu, pretože mnohí z tých, ktorým boli prostriedky z neho schválené, ich nedostali ani po mesiacoch. A to je problém, ktorý sa ťahá už roky takmer bezo zmeny. To je predsa jasný signál, že tu niečo nie je v poriadku a že sa to rieši nedostatočne alebo vôbec. Mňa prekvapilo, že vy ako mimovládna nezisková organizácia verejne kritizujete dohodu vládnych strán, podľa ktorej by podnikateľské subjekty vôbec nemali dostávať peniaze z eurofondov. Prečo si myslíte, že to nie je správne? - Vrátim sa na začiatok nášho rozhovoru. My sme sa o eurofondy nezačali zaujímať preto, aby sme pre nejakú komunitu – napríklad environmentálne organizácie – presadili peniaze z eurofondov. My sme do tohto procesu pôvodne vstúpili ako „strážcovia“ toho, aby mal každý rovnaký prístup k informáciám o eurofondoch, aby mal každý rovnakú šancu získať z nich prostriedky. Niektoré konzultačné firmy vďaka osobnému prepojeniu na úradníkov, ktorí s eurofondmi pracovali, zneužívali informácie, ku ktorým sa dostali tak, že ich za peniaze poskytovali zákazníkom, resp. pre nich vypracovávali projekty a predkladali ich. Hoci išlo o verejne dostupné informácie, verejnosti neboli dostupné len u nás. Dokonca som počul o konzultačných firmách, ktoré zákazníkom sľubujú, že ak využijú ich služby, samozrejme, za slušnú províziu, tak majú istotu, že ich projekt bude schválený a peniaze určite dostanú. To už hraničí s korupciou, nie? - My sme napádali tento prístup, a preto sme zriadili internetovú stránku, na ktorej sme zverejňovali všetky informácie, ktoré sme získali, aby ľudia, ktorí majú záujem o čerpanie eurofondov, mali reálny prístup k informáciám o nich a teda aj k tým peniazom. A ako to všetko súvisí s tým, že podporujete myšlienku, aby peniaze z eurofondov mohli získavať i podnikatelia? - Podľa nás nie je dôležité, kto je prijímateľom pomoci, ale to, z ktorého regiónu je a na čo chce tie peniaze použiť. Prijímateľom má byť verejná správa, ale aj súkromný podnikateľ či mimovládna organizácia. Vládne strany argumentujú tým, že nechcú narušovať konkurenčné prostredie. - Súhlasím s tým, aby niekto, kto produkuje nebezpečný odpad, nedostal dotáciu na svoju spaľovňu, alebo dokonca na to, aby na jeho likvidácii ešte zarábal, ak kapacita takej spaľovne zlikviduje viac, než on vyprodukuje. Je potrebné, aby produkciu nebezpečného odpadu obmedzil alebo úplne vylúčil. Ale ak podnikateľ zo znevýhodneného regiónu má podnikateľský nápad, ktorý neznečisťuje životné prostredie, vytvára pracovné miesta a dokáže ich rozšíriť či aspoň udržať aj po tom, čo minie dotáciu, nemal by byť vylúčený z možností získať pomoc. Nehovoriac o tom, že sa to dá vnímať aj ako ohrozenie pozície mimovládnych organizácií – čo je tiež v podstate súkromný sektor. A to by mohlo narobiť poriadne problémy napríklad v sociálnej oblasti, v ktorej mnoho projektov funguje iba vďaka mimovládnym organizáciám. Navyše mi nie je celkom jasné, koho mal minister Mikloš na mysli, keď povedal, že výnimkou majú byť niektoré oblasti pri ochrane životného prostredia. Ktoré a prečo? Nie je to jasné a zaváňa to tým, že si tu zasa ktosi pripravuje priestor na nejaké politické obchody. Podľa nás sú dôležité kritériá kvality projektov a dôveryhodnosť uchádzačov na základe ich skúseností v danej oblasti. Na záver sa chcem ešte spýtať na to, čoho som sa len okrajovo dotkol. Prečo neexistuje nejaká širšia platforma mimovládnych organizácií, ktoré by spoločne vystupovali ohľadom eurofondov aj vo vzťahu k vláde aj vo vzťahu k verejnosti? Nebolo by to lepšie, ako keď vystupujete iba vy? - Taká platforma existuje, hoci zatiaľ viac-menej neformálne, lebo Priatelia Zeme – CEPA nie sú jedinou mimovládnou organizáciou, ktorá pracuje okolo eurofondov. Na tejto platforme sa stretávajú ľudia, ktorí sú za mimovládne organizácie členmi monitorovacích výborov, prípravných skupín, pracovných skupín, ktoré sú zriadené zväčša na jednotlivých ministerstvách. Takto komunikujeme dokonca aj s partnermi z Českej republiky. No a táto platforma pripravuje podkladové materiály pre jednotlivé sektorové platformy, ako sú Ekofórum, Sociofórum a podobne. A práve z tohto tímu vyšiel aj návrh na bojkot Partnerstva pre NSRR. Myslím, že je to dobrá skúsenosť aj pre nás a mimovládne organizácie budú verejnosť oveľa organizovanejšie a systematickejšie upozorňovať na to, čo všetko sa tu deje či nedeje, resp. čo by sa malo diať v súvislosti s eurofondami.