Kde sa dvaja bijú...

„Idem vyhrať!“ Takto bojovne oznámila Hillary Clintonová svoju kandidatúru na post prezidentky Spojených štátov. Na to, aby sa vôbec postavila zoči-voči republikánskemu kandidátovi na uvoľnený trón po odchode prezidenta Busha však musí najprv prekonať prvú prekážku, ktorou je prvenstvo v primárkach Demokratickej strany. Osem rokov v Bielom dome po boku manžela, skúsenosti zo Senátu, zvučné meno, to všetko jej zaručuje veľmi dobrú východiskovú pozíciu. Či to však bude stačiť na to, aby reprezentovala demokratov v prezidentských voľbách, je veľmi otázne. Jej hlavným protivníkom je mladý senátor zo štátu Illinois, Barack Obama. Ten si zatiaľ počína nadmieru dobre, lebo profituje zo svojho energického imidžu a zároveň sa formuje ako zástupca ľudu a kritik vojny v Iraku. Na rozdiel od Clintonovej, Obama za vyslanie vojakov nehlasoval, keďže ešte v tom čase nesedel na senátorskej lavičke. Je zrejmé, že obaja majú veľké plusy, aj preto sú momentálne na čele pomyselného demokratického rebríčka. Ich výhody sú však vyvážené, ak nie prevážené, nevýhodami. Manželka Billa Clintona by po prípadnom víťazstve zasadla do prezidentského kresla ako vôbec prvá žena v histórii. Prvenstvo v odlišnej kategórii by zasa patrilo senátorovi Obamovi, ktorý by sa mohol stať prvým čiernym prezidentom. Pohlavie Clintonovej a rasa Obamu sú dookola omieľanými mínusmi, ktoré môžu nakoniec rozhodnúť, že ani jeden z týchto „kohútov“ nemusí vládnuť demokratickému „smetisku“. A práve to je ideálna príležitosť pre tretieho kandidáta. Či už to je senátor Edwards, ktorý bol viceprezidentským kandidátom v roku 2004, senátor Biden, veľký kritik súčasnej stratégie USA v Iraku, alebo doteraz ešte nerozhodnutý kandidát Al Gore, ktorý zatiaľ viac ašpiruje na Oscara za svoj dokumentárny film o globálnom otepľovaní. Posledne menovaný by vstupoval do súboja ako „víťaz“ prezidentských volieb z roku 2000, keďže vo všeobecnom hlasovaní získal viac hlasov ako jeho protikandidát George Bush. Gore prehral až na „penalty“, keď jeho protivníka zvolil zbor voliteľov a potvrdil Ústavný súd. Reakcie mnohých demokratických voličov naznačujú, že aj napriek obrovským sympatiám, ktoré prejavujú Hillary Clintonovej aj Barackovi Obamovi, ich kandidatúra by nakoniec mohla dopadnúť v neprospech demokratov. „Áno, Hillary mame radi, bola by skvelou prezidentkou, ale...“ „Senátor Obama je veľmi sympatický a jeho politika nám imponuje, ale...“ To sú najčastejšie reakcie voličov, ktorí sa obávajú, že ani jeden z nich sa nakoniec na 1600 Pennsylvania Avenue neubytuje. Predsa len, republikáni vedia byť v kampani veľmi neúprosní a neváhajú nahádzať na protikandidáta aj to najhoršie blato. Prezidentský kandidát z roku 2004, senátor John Kerry, by o tom mohol dlho rozprávať – veď aj taký vážený vojenský veterán bol zhodený republikánskou mašinériou, ktorá sa nezdráhala znížiť jeho zásluhy, a to aj v situácii, keď ich vlastný kandidát svoje vojenské „úspechy“ úmyselne zatajoval. Pani Clintonovej pravdepodobne skríži plány zášť, ktorú voči nej pociťujú republikáni. A pre jej čierneho kolegu zo Senátu bude zase problémom hlboko zakorenený rasizmus niektorých republikánskych voličov. Práve preto je muž s bielou pleťou vo výhodnej pozícii outsidera, ktorý môže nakoniec doviesť demokratov k vytúženému víťazstvu v prezidentských voľbách. Autor pôsobí na Center for European Studies, University of Florida