Cesta k multipolárnemu svetu?

V medzinárodných vzťahoch by sa mohli stať významným faktorom trojstranné stretnutia medzi Indiou, Čínou a Ruskom. Doteraz však každá z týchto krajín definovala len veľmi opatrne, čo by mohlo byť ich cieľom. Dialóg medzi ministrami zahraničných vecí troch krajín, ktorý sa začal neformálnym stretnutím popri zasadaní Valného zhromaždenia OSN v septembri 2002, nedospel zatiaľ do výsledného tvaru, na výsledky sa stále čaká. Ďalšie stretnutie sa naplánovalo na štrnásteho februára do Dillí, s účastníkmi Pranabom Mukherdžím, Li Žao ťingom a Sergejom Lavrovom. Ide o druhú samostatnú schôdzku na tejto úrovni. Rozdielny prístup týchto troch krajín k vzájomným trojstranným stretnutiam ľahko rozoznať. Dôvodom je aj fakt, že každá z nich považuje zachovanie dobrých vzťahov s USA zatiaľ za kľúčové. A tak hoci myšlienku strategického trojuholníka Rusko – Čína – India navrhol vtedajší ruský premiér Jevgenij Primakov už v roku 1998, súčasné vzťahy majú k takejto úrovni spolupráce stále ďaleko. Naopak, Moskva, Peking aj Dillí sa zo všetkých síl snažia presvedčiť, že ich spolupráca nie je namierená voči žiadnej ďalšej krajine. Vzhľadom na vplyv týchto krajín na medzinárodnú politiku nie sú takéto vyhlásenia zďaleka mimo reality. Mnohí aktéri svetovej politiky dnes Indiu pozorne sledujú: znamená jej úzke partnerstvo s USA, že sa vzdá doteraz prísne stráženej nezávislosti pri tvorbe zahraničnej politiky? Alebo sa americko-indické priateľstvo rozplynie a Dillí sa opäť premení na „hlas rozvojového sveta“? Trilaterálny rámec na dialóg vznikol podobne ako aj samostatné stretnutia Indie s Brazíliou a Južnou Afrikou v čase, keď bola v Dillí pri moci vláda vedená stranou BJP. Aj nástupnícka vláda Kongresu však tieto nástroje považuje za užitočný spôsob, ako demonštrovať nezávislosť pri prijímaní zahraničnopolitických rozhodnutí – hoci forma niekedy prevláda nad obsahom. Samozrejme, Čína musí pri svojom ekonomickom raste hodnotiť povahu medzinárodného prostredia. Peking sa zatiaľ rozhodol nehrať dôležitú úlohu v takých globálnych otázkach, ako je vojna v Iraku. V prípade Iránu sa zas pripojil k medzinárodnému konsenzu, podobne ako Rusko, keď sa OSN rozhodla uvaliť na Teherán sankcie pre jadrový výskum. Tretia krajina, Rusko Vladimíra Putina, sa zmenila zo štátu s chronickým nedostatkom financií na dôležitého producenta energie, vo svete hladnom po rope a zemnom plyne teda s enormnou strategickou výhodou. Bolo to práve Rusko, ktoré pôvodne presadzovalo ideu trilaterálnej spolupráce. V roku 2002 sa oslabená Moskva snažila hrať aktívnu úlohu na globálnej úrovni. A to nemohla sama. Dnes jej pokladnica preteká ropou a peniazmi. V konečnom dôsledku možno tvrdiť, že Rusko, Čína a India sa od roku 2001 v trilaterálnej spolupráci iba hľadali. Teraz však musia definovať, čo chcú stretnutiami dosiahnuť. Rusko-čínsko-indický trojuholník vznikne len v prípade, ak sa všetky tri krajiny odhodlajú vystúpiť proti unilaterálnemu kurzu americkej politiky. Článok bol uverejnený denníkom The Hindu Redakčne krátené