Päť hodín v spoločnosti polície
V pondelok dvanásteho februára bolo na Námestí SNP v Bratislave opäť rušno. Iniciatíva za slobodu slova a jej prívrženci prišli opäť glorifikovať slovenský klérofašistický štát a jeho vodcu Jozefa Tisa. Ja som na námestie prišiel zhruba o štvrtej a pridal sa k skupine antifašistov a antifašistiek. V skupine vládla dobrá atmosféra a všetci sme sa snažili neonacistom ich demonštráciu skrášliť. Bolo nás počuť po celom námestí vďaka rapkáčom, bubnu či píšťalkám a hlavne vďaka pokrikom, ktoré sa niesli okolím. No podarilo sa nám prejsť len pár metrov, pretože sa nám do cesty postavila polícia spolu s predstaviteľmi mestskej časti Staré Mesto na čele s pánom starostom Andrejom Petrekom. Tí sa nám snažili vysvetliť, že na námestí nemáme čo hľadať. Na pondelňajšie poobedie malo byť prenechané fašistom. Všetky argumenty a pokusy o dialóg s druhou stranou stroskotali. Z ľavého boku na nás už nedočkavo pokukovali „obrnení“ členovia zásahovky Policajného Zboru SR. A ich chvíľa prišla... S chuťou sa na nás rozbehli, po nikom sa neobzerali a brali hneď tých, ktorých mali po ruke. Hneď bol aj pri mne člen policajného zboru, ktorý ma silou-mocou ťahal smerom k policajným autám. O chvíľu som sa ocitol na kapote policajnej felície s rukou vykrútenou za chrbtom. Hneď na to ma natlačili do automobilu, kde mi nasadili putá. Vedľa mňa posadili aj kolegu zo sprievodu, ktorého odtiahli tesne predo mnou. Snažil som sa aspoň nadviazať dialóg s dvoma členmi zásahovky, ktorí nás prevážali. Prečo a na základe čoho som sa ocitol v tejto situácii? Moje pokusy boli bezvýsledné. Až po niekoľkonásobnom opakovaní otázky som sa od príslušníkov dozvedel aspoň to, že tam boli povolaní s tým, že majú ísť zbaliť ľudí. Hocikoho. A rozkazy radi vypočuli. Na policajnej stanici som stretol ďalších dvoch kolegov z „esenpéčka“. Potom, čo ma prehľadali, či nemám zbraň, som šiel spolu s kolegami do neveľkej, chladnej, zadnej miestnosti, kde nás už vítali cely predbežného zadržania. Prehľadali nás ešte raz, naše veci a časť šiat sme si poukladali na kopy. Ostal som v tričku, rifliach a v teniskách. Všetko ostatné vrátane šnúrok do topánok sa ocitlo na kope, vraj aby sme si nespôsobili nejaký uraz. Boli pre nás prichystané dve cely. Hneď nato nám prítomný príslušník spravil inventúru našich vecí a odobral nám občianske preukazy. Pod jeho dohľadom sme sa potom podrobili dychovej skúške na alkohol. Po vykonaní týchto náležitostí som sa od dotyčného policajta opäť snažil zistiť to najpodstatnejšie, teda prečo a na základe čoho sme sa tam ocitli. Tak ako my však ani on nevedel, prečo sa to celé deje. Z času na čas si nás prišiel obzrieť jeden alebo aj viacerí členovia polície. Jeden z nich nám, ktovie prečo, otvoril okno. Policajné návštevy pokračovali a asi po hodine prišla väčšia skupina, ktorá zhotovila naše opisy. Ani títo mládenci mi však nevedeli odpovedať na moje otázky. Nevedeli mi povedať ani to, ako dlho si tam ešte posedíme, akurát mi povedali, že je nás veľa – štyria – a oni to tak rýchlo nestíhajú. Veru ťažko to aj mohli stíhať, keď z priestorov policajnej stanice bolo počuť veľký ruch. Ten sa sústreďoval najmä pri automate na kávu, kde sa viedli rôzne konverzácie. Druhá skupina policajtov sa zaoberala futbalovým zápasom, ktorý podľa všetkého prebiehal na počítači jedného z ich kolegov. Medzitým sa príslušníci začali postupne radiť, ako s nami postupovať. Keďže už ubehlo niekoľko hodín od zadržania, bolo načase. Podarilo sa mi akurát zachytiť frázu: „Dáme im výtržníctvo.“ Ale až na tento útržok som nevedel nič viac. A tak nám ostávalo len jediné – čakať. Po niekoľkých hodinách čakania nás začali konečne a postupne predvolávať. Dostal som sa na rad ako druhý. Zaviedli ma do kancelárie, kde na mňa čakal pán s viacerými hviezdičkami na ramenách. Začal sa prvý výsluch. Po piatich hodinách čakania v policajnej cele mi konečne povedali, čo som vykonal. Vypočúvajúci sa počudoval nad tým, že ja to vo všetkej svojej drzosti ani neviem. Vraj mi hrozí obvinenie z výtržníctva a neuposlúchnutia verejného činiteľa. Neuposlúchol som údajne pána z mestskej polície a nereagoval som údajne na jeho výzvu, aby som spolu s ostatnými námestie opustil. Ešte viac ma prekvapilo obvinenie z výtržníctva, ktoré však onedlho zamietol pod koberec. Nasledoval samotný výsluch. Bol zvedavý na to, čo sa na námestí odohrávalo, aké heslá sa skandovali, či som sa aj ja podieľal na ich skandovaní a tak ďalej. Potom ma čakal rozhovor s príslušníčkou z kriminálneho oddelenia. Tá bola zvedavá na moje vzťahy s „extrémistickým hnutím ANTIFA“. Zaujímali ju mená ďalších „extrémistov“ a kontakty na nich. Taktiež sa snažila zistiť, v akých podnikoch sa prívrženci „hnutia ANTIFA“ stretávajú a zhromažďujú. Zaujímala sa o moje členstvo v tomto či inom „extrémistickom hnutí“ aj o môj postoj voči fašizmu. Po nedlhom rozhovore, z ktorého sa nič nedozvedela, ma konečne prepustili. Takto som strávil päť hodín v spoločnosti členov Policajného zboru SR. Nuž – tá istá polícia, ktorá stále perzekvuje antifašistov a zaraďuje ich medzi „nebezpečných extrémistov“, môže len ťažko efektívne bojovať proti fašizmu v našej spoločnosti. Nielen preto stále verím, že antifašizmus je povinosťou každého z nás, komu nie je prítomnosť fašistov v uliciach našich miest či obcí ľahostajná. Autor je vysokoškolský študent. Redakčne krátené a upravené. Pôvodný text vznikol na objednávku občianskeho denníka Changenet.sk, kde je zverejnený v kompletnej podobe.
