Slovensko je dejinná križovatka
Pavel Dvořák, historik Narodil sa 13. mája 1937 v Prahe. Jeho otec František Dvořák bol technik, matka Marta Dvořáková herečka, členka plzenského divadla. Od roku 1939 žije na Slovensku. Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval ako redaktor vo viacerých novinách a časopisoch, no najmä ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Napísal vyše dvadsať kníh a tisícky článkov, nakrútil asi sto televíznych filmov a nahral okolo sto rozhlasových relácií. Literárnu dráhu začal publikovaním poviedok v časopise Mladá tvorba, neskôr sa venoval publicistike v novinách a časopisoch. V šesťdesiatych rokoch napísal seriály zo staršej slovenskej a ruskej histórie a tiež z histórie vzniku Československa, ktoré vznikali z aktuálnych potrieb. Spájal v nich popularizáciu vedeckého výskumu, najmä v archeológii, s reportážou a konfrontáciou súčasných i minulých postojov. Jeho dominantnou témou sa stala história. Vytvoril však aj seriály z oblasti populárnej hudby. Je aj autorom literárnych predlôh k televíznym a rozhlasovým umelecko-náučným reláciám z najstarších období histórie nášho územia a mnohých publicistických seriálov z dejín Slovenska. V roku 1991 založil v Budmericiach vydavateľstvo RAK, ktoré doteraz vedie. Zameriava sa najmä na historizujúcu literatúru faktu, prezentovanie prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, memoárovú literatúru a podobne. Zhováral sa Radovan Geist V súčasnosti je častou témou popularizácia vedy – aj keď sa tým myslia viac prírodné a technické než spoločenské vedy. Myslíte si, že veda má na Slovensku dobré postavenie, alebo je len akýmsi príveskom, na ktorý sa vynakladajú peniaze? – Viem odpovedať len za seba: nie som vedec ani popularizátor. Som spisovateľ, scenárista, moderátor, publicista, ako kedy, ale vedu nerobím ani nepropagujem. Píšem literatúru faktu, teda literatúru. A tak ako predmetom ľúbostných románov je láska a predmetom detektívok vražda, predmetom mojej literatúry sú slovenské dejiny. Ale v zásade si myslím, že veda na Slovensku nemá dobré postavenie, podceňuje sa, doslovne i spoločensky. Jestvujú síce všelijaké pokusy podporovať vedcov, ale pripadá mi to ako provizórium; čakanie, čo bude. Na Slovensku sú interpretácie vlastnej histórie veľmi súčasnou problematikou. Prechádzajú dokonca do politiky. Napriek tomu sa historickej vede nevenuje dostatočná pozornosť. Je, alebo to nie je paradox? Veď nedostatočne poznaná história môže byť interpretovaná a dezinterpretovaná... – História, ktorá sa zapletie s politikou, sa automaticky stáva podozrivou. A je to častý jav nielen teraz. Tak to bolo aj v minulosti. Slovenská historiografia musela vždy riešiť nejaké ciele. Musela byť národná, čechoslovakistická, triedna... Vždy mala bočné úlohy, a to vyvoláva nedôveru, aj keď jej publikum žilo v tých istých časoch, s tými istými problémami. A v súčasnosti? – V súčasnosti je celkom iná situácia a záujem o históriu rastie. To však nič nemení na fakte, že veľa ľudí si ju stále pletie s politikou. Keď mi intendant druhého programu Slovenskej televízie oznamoval, že moje programy sa už nebudú vyrábať, poučil ma, čo to je história a rozdelil ju na potrebnú a nepotrebnú. Tú moju zaradil k nepotrebnej, pretože teraz vraj treba robiť súčasnú históriu, teda politiku. Niečo podobné som síce nepočul prvý raz, no ešte nikdy nebola taká situácia, aby niekto mohol rozhodovať s definitívnou platnosťou, bez možnosti odvolania. Aj to je jedna z čŕt súčasných takzvaných verejnoprávnych médií. Musím zopakovať to, čo som povedal aj pánu intendantovi: história nie je súčasná, včerajšia, ani predvčerajšia, je len jedna jediná. Nedá sa deliť, a to je na nej to najkrajšie. Každý, kto dejiny krája na kusy, ich deformuje. Deformovali ich Francúzi, keď tvrdili, že sa začínajú ich revolúciou, komunisti, ktorí ich začínali Veľkou októbrovou revolúciou, a rovnako si počínajú dnešní deformátori; iba dátum začiatku svojej histórie predbežne nezverejnili. Dôležitý je nepochybne aj spôsob, akým sa história vyučuje – práve to neskôr ovplyvňuje naše vnímanie súčasnosti. Myslíte si, že teraz to už nie je politická, ale tá skutočná, teda jedna, nedeliteľná história, o ktorej hovoríte vy? – Všetko, čo vravím, vychádza z môjho subjektívneho pohľadu. Nemám dosť všeobecných informácií, robím si len svoju prácu. Ale chodím veľmi veľa po školách, na besedy a stretávam sa s úžasnými učiteľmi a úžasnými žiakmi. Možno to nie je reprezentatívna vzorka, ale z vlastnej skúsenosti musím povedať, že záujem o históriu medzi mladými ľuďmi je veľmi veľký. Vy si teda nemyslíte, že o výsledky vedy nemá verejnosť záujem? – Znova odpoviem subjektívne. Vydavateľstvo Rak, ktoré som založil v roku 1991, vydalo desiatky titulov historickej literatúry, nielen moje, ale aj iných autorov a o viaceré bol enormný záujem. Kroniky stredovekého Slovenska od Júliusa Sopka vyšli dvakrát a už dávno sú vypredané, takisto aj Rytier a jeho kráľ od Daniely Dvořákovej a sú to vedecké diela renomovaných vedcov vybavené registrami a poznámkovým aparátom. A to nie je jediný príklad. Som editorom edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, ktorú vydáva Literárne a informačné centrum. Je to úzko profilovaná edícia originálnych prameňov (preložených do slovenčiny), z ktorej sú tiež niektoré zväzky vypredané, a treba dúfať, že vyjde ich reedícia. A pritom to nie sú knihy pre fanúšikov istého dejinného obdobia, napríklad dnes už zasa populárneho stredoveku. Edícia sa začala prameňmi, ktoré vznikli na prelome letopočtov a v ôsmich zväzkov už postúpila až do 18. storočia. Napriek tomu však na Slovensku nevychádza veľa kníh o histórii, ktoré by popularizovali slovenské dejiny. Čo je teda príčinou, ak ňou nie je nedostatok záujmu čitateľov? – Vydávať historickú literatúru nie je jednoduché. Vydavateľstvo Rak jestvuje sedemnásty rok a stále stojí na hranici bytia a nebytia. Vydávanie kníh brzdí predovšetkým absurdná situácia na knižnom trhu. Daňový úrad, distribútori a tlačiareň si z každej vydanej knihy vezmú aj vyše osemdesiat percent. Vydavateľovi zostane pätnásť, dvadsať percent z predajnej ceny, z čoho musí zaplatiť všetko ostatné – autora, dizajnéra, ilustrátora, grafické štúdio, redaktora, korektora, vydavateľskú réžiu, čo je, pravda, nemožné. Distribútori hovoria, zvýšte ceny, ale aj vtedy by som z ceny zvýšenej napríklad o sto korún dostal len pätnásť korún. Devätnásťpercentná daň z pridanej hodnoty zničila knižný trh prinajmenšom pre malých vydavateľov, ktorí nezriedka prichádzajú s najcennejšími titulmi. Nemôžu sa správať ekonomicky, sú závislí od grantov a podpory inštitúcií alebo súkromných osôb. Ak chcú vydať peknú knihu, musia sa vydať po žobraní, a to je ponižujúce. Ale aj veľkí vydavatelia sú tlačení k múru tými istými nekultúrnymi a bezohľadnými ekonomickými pravidlami. V úvode k jednej zo svojich kníh píšete, že svojím spôsobom nijaká doba nežičí vydávaniu hodnotných kníh. Ekonomicky, politicky... Čo vás obmedzuje v súčasnosti? – Jedine peniaze. Keďže ich nemám dosť, takmer každú prácu musím robiť sám. A potom nestíham písať ani vydávať toľko kníh, koľko by som mohol. Prichádza za mnou veľa autorov s krásnymi knihami, a ja ich musím odmietnuť. A nemyslím si, že hovorím len za seba; je to problém všetkých malých vydavateľov. Aké by podľa vás mohlo byť riešenie tejto situácie? – Bola by ním väčšia podpora štátu i podpora verejnosti. Maďarskí, poľskí alebo českí vydavatelia nemajú zďaleka také problémy ako my. Zájdite do kníhkupectva v Maďarsku a budete si myslieť, že sa vám sníva, keď zistíte, čo všetko sa tam nielen vydáva, ale aj predáva. V tom spočíva podpora verejnosti – v záujme o národnú kultúru. A štátna podpora, to sú predovšetkým granty; takmer vždy nejaký získam, takže sťažovať sa nemôžem, ale vždy počúvam, že tento rok nie sú peniaze. Aj to je prejav záujmu o národnú kultúru. Prečo má česká či maďarská verejnosť iný vzťah k histórii a kupuje si knihy? Je to len záležitosť peňazí? – Aj to má historické korene. Problémy, s ktorými Slovensko v súčasnosti zápasí, absolvovali okolité krajiny pred desiatkami rokov, no my ich, a to je najhoršie, nedoháňame; naše zaostávanie sa stále prehlbuje. To, čomu sa hovorí, slovenské historické vedomie, je s historickým vedomím Maďarov, Poliakov, Čechov a všetkých ostatných neporovnateľné. Ako je podľa vás historické vedomie späté s nacionalizmom? Nie je silný záujem o národnú históriu živený nacionalizmom a naopak, neživí tento záujem nacionalizmus? – Museli by sme si vyjasniť, čo je nacionalizmus. Ak národná hrdosť a záujem o tradície, potom je to skvelá vlastnosť a je dobre, ak ju živí národná história, a naopak. Horší je zaslepený nacionalizmus, ktorý národné stavia nad všeľudské; taký nacionalizmus znižuje aj záujem o dejiny. Nie je dôvodom aj príliš úzke chápanie slovenských dejín? To, že sa vnímajú akoby príliš národne, etnicky? – Podstatnú časť slovenských dejín určuje fakt, že Slováci vždy žili v mnohonárodných štátoch – taká bola už Veľká Morava, Uhorské kráľovstvo i prvá Československá republika – a vytrhávať ich z tohto rámca znamená ich deformovanie, čo znamená aj znižovanie ich významu a záujmu o ne. Považujem napríklad za veľký nedostatok, že ešte nemáme dejiny Uhorska napísané zo slovenského pohľadu. Odkedy má vôbec v histórii zmysel hovoriť o národoch, ako ich chápeme dnes? Odkedy sú Slováci Slovákmi? – To je ťažká otázka, a nie som si istý, či na ňu jestvuje jednoznačná odpoveď. Každá doba totiž mala svoj pohľad na národ, ktorý sa spravidla nekryje s naším súčasným pohľadom. Ale ak sa zahľadíte do dejín, nájdete v nich odpoveď aj na túto otázku. Ja som ju spracoval vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti (Zrod národa), a tá má takmer tristo strán, nechcite odo mňa, aby som ich stiahol do jednej vety. Niekoľkokrát ste povedali, že Slováci by sa nemali vzdávať svojich uhorských dejín. Ak by sme to mohli zjednodušiť, o čo tým podľa vás prichádzajú? – Prichádzajú o dejiny. Keď sa Daniela Dvořáková vo svojej knihe Rytier a jeho kráľ podujala spracovať život stredovekého šľachtica, mala na zreteli územie Slovenska, ale nemohla opustiť uhorský rámec, lebo aj hrdina jej knihy, Stibor zo Stiboríc, „pán Beckova a celého Váhu“, ako sa sám písal, mal svojich ľudí aj majetky po celom Uhorsku; zmrzačila by ho, ak by opísala len jeho slovenské osudy. Niekedy sa za históriu vydávajú politicky motivované mýty. Ako je to teda s tisícročnou porobou Slovákov a slovenskou holubičou povahou? – Jedno aj druhé je falošný politický mýtus. Slováci sa veľmi výrazne zaslúžili o vznik a budovanie Uhorského kráľovstva a v jeho rámci sa stali moderným národom. Toľko k prvej časti otázky. Byzantskí autori s hrôzou opisujú slovanské vpády ako krvavé udalosti, počas ktorých slovanská krutosť predbehla všetky dovtedy známe; to k tej druhej časti. Ale zasa musím povedať to isté, čo v predchádzajúcej odpovedi. Tieto udalosti som opísal v dvoch zväzkoch Stôp dávnej minulosti, Zrod národ a Slováci v Uhorskom kráľovstve. Prečítajte si ich. Často opakovanou témou, a nielen v slovensko-maďarských vzťahoch, je otázka, kto bol na tomto území skôr. Aký má zmysel pýtať sa na to? – Vôbec nijaký. Je to otázka vhodná nanajvýš do krčmy. Na Slovensko sa niekedy nazerá ako na krajinu na okraji historického diania, ako na európsku perifériu. Súhlasíte s takým hodnotením? – Vôbec nie. Zacitujem svojho, žiaľ, už nebohého priateľa Ivana Kusého: „Bolo a ešte je hlboko vryté povedomie periférnosti, nahrádza ho však chápanie Slovenska ako dejinnej križovatky, ktorá nebola len miestom obdarujúcich príchodov, ale aj obdarovaných odchodov, a, pravdaže, stretnutí.“ Krajšie by som to už nevedel povedať. Myslíte si, že Slovensko naozaj trpí akýmsi komplexom historickej menejcennosti? – Slovensko je príliš široký pojem, pre taký nemôže jestvovať jedna odpoveď. Jestvujú Slováci národne namyslení, a rovnako aj národne zakomplexovaní. Jedno aj druhé je hlúposť. Dejiny sú úžasné, pretože sú akýmsi sitom, cez ktoré pretieklo bezvýznamné a zostalo dôležité, vzrušujúce, mnohofarebné. Pravda, určite to nie je spravodlivé sito, mnoho významného sa stratilo a nedôležitého zostalo, ale práve v tom je záruka, že práca historikov má zmysel a budúcnosť, lebo vyslobodzovanie významných a zaujímavých udalostí spod závejov času sa nikdy neskončí. Slovensko vníma v súčasnosti svoje miesto v dejinách, paradoxne, s takmer väčšími problémami a menším sebavedomím, ako keď oň muselo v minulosti tvrdo zápasiť. O to väčší lesk majú ocenenia za významné činy umenia za rok 2006, ktoré minister kultúry Marek Maďarič minulý týždeň odovzdal piatim mužom, z ktorých každý nejakým spôsobom pracuje s minulosťou. V kategórii kultúrne dedičstvo prevzal cenu za spracovanie dokumentácie pevnostného systému Komárna a za zásadný prínos pre jeho podanie na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO Ľudovít Gráfel, v kategórii dramatické umenie dostal cenu Róbert Mankovecký za dramaturgiu a hudbu divadelného projektu Štúrovci. V kategórii výtvarné umenie bol za autorsky a kurátorsky náročnú prípravu výstavy Bludní Holanďania a za publikáciu Majstrovské diela nizozemského umenia na Slovensku pripravenú k výstave ocenený profesor Ivan Rusina. Vladimír Godár získal cenu v kategórii hudba za súbor skladieb z CD albumu Mater, na ktorom spracoval motívy minulosti do pôsobivého súčasného vyjadrenia. Spisovateľ PAVEL DVOŘÁK, s ktorým prinášame rozhovor, dostal ocenenie za výnimočný autorský a edičný čin – dielo Prvá kniha o Bratislave, v ktorej pútavo približuje bratislavské dejiny.
