Obmedzená trvanlivosť unipolarity
Priateľský vzťah medzi Georgeom Bushom a jeho ruským kolegom Vladimírom Putinom sa v ostatnom čase akosi ochladzuje a k bodu mrazu smerujú aj americko-ruské medzivládne vzťahy. Je ťažké rozsúdiť, kto je zodpovedný za ostrejšiu rétoriku, ktorej sme svedkami minimálne od začiatku roka, no isté je, že kameňom nemôže hodiť ani jeden zo zúčastnených. Aj keď sa Rusi vyhrážajú, že môžu hádzať niečím oveľa nebezpečnejším, ako kameňom... Slabo informovaného slovenského čitateľa slovenské médiá systematicky presviedčajú o jednoznačnom vinníkovi – Rusku. Putin je zlý, lebo svojou rétorikou začína na konferencii v Mníchove druhú studenú vojnu, Rusi sú zlí, lebo chcú vypustiť rakety do Česka a Poľska, a Rusi nedodržiavajú ľudské práva, lebo tak to napísali v správe objektívni pozorovatelia na americkom ministerstve zahraničných vecí. Ľudské práva a ich dodržiavanie či nedodržiavanie, sú sústavne opakovanou mantrou Američanov. Vžili sa do úlohy svetového policajta, ktorý môže na každého poukázať prstom a dokonca ho varovať, aby svoje zlé správanie napravil, lebo inak môže nespratníka čakať pokarhanie. Iste, Rusi majú v tejto oblasti čo naprávať, no jedným dychom treba dodať, že Američania by si takisto mohli pozametať pred vlastným prahom (viď väznica Guantanámo, Irak). Rusov okamžite skritizovali za to, že radarové stanice v Čechách a Poľsku chcú otestovať svojimi raketami, no už málokto sa obťažoval vnímať ich krok v kontexte akcia – reakcia. Provokačný krok zo strany USA sa zakrýva tým, že radary sú vraj namierené voči darebáckym režimom v Iráne, či Severnej Kórei. Ak si niekto mysli, že Moskva skočí na lep takémuto vysvetleniu, podceňuje jej inteligenciu. Už len tieto dve epizódky stačia na to, aby sa ruský prezident v Mníchove vyjadril na adresu Spojených štátov kriticky. Putin si však nedával obrúsok pred ústa a vymenoval aj ďalšie americké kroky, ktoré nielen on a Rusko vnímajú ako rozpínavosť hegemóna. Sústavné americké napínanie svalov, zbrojenie, či okupácia Iraku nie sú len Putinovou fantazmagóriou, ale reálnym videním súčasného unipolárneho sveta. Svojou kritikou dáva najavo, že Rusko si nedá donekonečna skákať po hlave. Na prekvapenie, šok však nevyvolávajú kroky jedinej veľmoci, ale to, ak sa ich niekto snaží vymenovať a kritizovať. Tak ako nijaká iná veľmoc, ani Američania neprijímajú kritiku radi. V súčasnej svetovej politike si vyhradzujú právo byť jedinými, kto ju môže rozdávať a čakajú, že zvyšok sveta sa bude len ticho prizerať. No historické skúsenosti i súčasné pohyby na medzinárodnej šachovnici naznačujú, že unipolarita nebude trvať večne. Autor pôsobí v Centre európskych štúdií Floridskej univerzity
