Nečistá hra

Podľa šéfa protikorupčných policajtov je korupcia náš národný šport. Hoci sa do nej naozaj zapája viac ľudí než do futbalu, športovou disciplínou sa nestane. Každý šport sa totiž hrá podľa pevne stanovených pravidiel – a aké pravidlá by už mohli platiť v korupcii? Naopak to však funguje: pravidlá v korupcii sú nezmysel, ale korupcia ako súčasť pravidiel sa v našom športe už udomácnila. A hoci sme pred ňou zatvárali oči, stalo sa to oveľa skôr, ako na ňu začali niektorí ľudia upozorňovať. Prípad Vladimíra Wänkeho nie je ojedinelý, ale nepochybne je významný. Nejde totiž o nejakého dedinského funkcionára, ale o jedného z najvyšších predstaviteľov slovenského futbalu. Po ďalších verejných vystúpeniach je navyše zrejmé, že o korupcii vo futbalovom hnutí u nás vedia, ale predovšetkým už dávno vedeli aj členovia jeho vrcholných orgánov. Dokonca už pred Wänkeho odhalením sa našli takí, ktorí na korupciu upozorňovali, sťažovali sa na ňu a žiadali ju prešetriť a vyvodiť z nej personálne dôsledky. Prekvapením nie je kauza Wänke, ale to, čo odokryla. Teraz už aj futbalový nefanúšik zistil, že o korupčných škandáloch vedel aj futbalový prezident František Laurinec. A postavil sa k nim ako pštros, keď sa cíti ohrozený. Otázkou zostáva, prečo sa F. Laurinec cítil odhaľovaním a trestaním korupcie priamo na pôde futbalového zväzu ohrozený. Asi nešlo len o zachovanie povesti, lebo to by sme ho museli považovať za krátkozrakého hlupáka. Je pravdepodobnejšie, že odhaľovanie malých káuz by postupne mohlo viesť k odhaľovaniu väčších. A tie by na slovenskom futbalovom Olympe mohli zlomiť väzy naozaj každému. Ak je to tak, polícia by sa nemala zastaviť pri Wänkeho prípade. Alebo sa možno Laurinec a spol., naopak, nijakého odhalenia nebáli. Nie je tajomstvom, že futbal je na Slovensku prestížna zábava (či podnikateľská príležitosť) pre bohatých, a teda aj vplyvných ľudí. A tí doň na jednej strane prinášajú najrôznejšie maniere, na strane druhej môže zainteresovaných funkcionárov upokojovať viera, že majú v rukách moc na to, aby bránili odokrývaniu nekalého diania. Kauza Wänke však ukazuje moc bezmocných. Práve vo chvíli, keď si je systém, a najmä ľudia, ktorí ho vytvorili a udržiavajú príliš istí sami sebou, práve vtedy sú najzraniteľnejší. Je jasné, že mnoho z korupcie v slovenskom futbale zostane neodhaleného. Avšak tento prípad by mal byť pre mocných – nielen vo futbale – ponaučením, že keď systém ubližuje dlhodobo, a väčšine, nájde sa niekto, kto ho zrúti. Autor je stály spolupracovník Slova