Zlodeji (4)

Dialo sa to postupne. Ešte sme každý mesiac vyplnili šek a spolu s ostatnými stáli na pošte v rade, aby sme zaplatili poplatky za internet a telefón. Ale Borko ma už začal naozaj okrádať. Nebadane, ako keď sa pod chrastou zbiera hnis. Dovtedy nás vyplácal vždy v piatok po šichte. V deň, keď sme sa po práci neprezliekli ako inokedy v železnej maringotke a nešli sme domov. Každý sám na neďalekú zastávku metra. Neodchádzali sme vo dvojiciach a cestou domov sa nestavili na pivo. Hoci na ostrove bol na každom kroku pojazdný bufet. Neviem, kam chodili ostatní. Skrinky, v ktorých sme si nechávali overaly a vysoké šnurovacie topánky pofŕkané farbou, sme zamykali na zámok, akoby z nich bolo čo ukradnúť. Niektorí mali zhrdzavené dvierka polepené plagátmi alebo fotografiami detí. Jedna skrinka bola už taká rozheganá, že dvere vypadávali z pántov. Aj zamknutá sa dala ľahko otvoriť z druhej strany. Anton, ktorému patrila, ju celú omotal hrubou reťazou, akou sa zamykajú motorky. Vyzerala ako balík. Reťaz namiesto špagáta, na ktorý treba položiť prst, aby sa dal uzol pevne utiahnuť. Konce reťaze spojil zámkom na bicykel. Dal by sa rozťať väčšími kliešťami. Jacek mal na skrinke lepiacou páskou prilepený ruženec. Väčšina chlapov si tam odkladala aj niekoľko plechoviek piva. Veď najbližšie potraviny boli až na druhej zastávke metra. Každý deň sme sa bez slova prezliekli, zamkli skrinky a odišli. Každý po svojom. Nekamarátili sme sa, nechodili sme si po šichte spolu vypiť. Cez víkendy sme nehrali spolu futbal, netrávili sme spolu dovolenky. O nikom z nich som skoro nič nevedel. Oni nevedeli o mne ani o sebe navzájom. Pracovali sme na ostrove, ktorý z oboch strán obopínali riečne ramená. Rieka v sebe uzamkýnala slzu pevniny ako kliešte kus plechu. V zime tu bolo pusto, v lete ostrov napodobňoval Stredomorie. Na nábrežie navozili štrk, pomedzi kamene vyrastala tráva. Voda v zátokách stála. Výletníci polihovali aj na vybetónovaných, slnkom rozpálených chodníkoch. Kanály lemovali talianske reštaurácie, kde na stoloch prikrytých červenými obrusmi večer horeli sviečky. Pred riečnym vetrom ich chránilo mliečne sklo kahancov ako na hroboch na Dušičky. V lete sa na plážach tancovalo a v zime sem chodil málokto. Na chodníkoch pukala námraza a kahance čakali v priesvitných vreciach na leto. Stavbu, na ktorej sme pracovali, obkolesoval plot z vlnitého plechu. Na každom rohu zakazovala dvojjazyčná ceduľa vstup nepovolaným. Naša maringotka bola vzadu. Tam, kde ju z terás reštaurácií nebolo vidieť. Keď som z nej vyšiel, mohol som ísť rovno na metro a neprechádzať celým ostrovom. Pomedzi stoly z ľahkého dreva a ľudí na kolieskových korčuliach. Ale v piatky sme všetci štyria čakali na Borka. Už prezlečení sme stáli pred maringotkou a fajčili, kým Borko s helmou na hlave obchádzal stavbu. Odkedy som býval s Marisiou, nefajčil som. Bol to jej nápad a ja som privolil. V deň, keď som sa k nej nasťahoval so všetkým, čo som mal. Dovtedy som býval u Borka. V predsieni mi ustlal na rozkladacej posteli a v kúpeľni na kraj vane položil froté uterák. Pri hlave som mal na linoleu budík a poskladané šaty. Najprv texasky, potom tričko. Úhľadne ako v škole v prírode, keď služba kontrolovala izby a bodovala v nich poriadok. Body sa zapisovali na nástenku pri jedálni a najporiadnejšia izba vyhrala tortu. Borko sa ma každý večer spýtal, či som si už niečo našiel. A či si už aspoň niečo hľadám. Hoci mi sám ponúkol, aby som býval uňho. Aspoň na čas. Kým si nenájdem niečo iné. „Viem, ako to chodí,“ hovoril. Borkovi som úplne veril. Aj odpracované hodiny som si do kalendárika zapisoval len kvôli Marisii. Každý deň sa vypytovala, či ma Borko neokráda. Okrem toho to vnášalo do života poriadok. Šaty na noc poskladané pri hlave. Zubná kefka odložená v pohári na kraji umývadla. Účet v banke mi síce nepovolili, ale vo vrecku som mal aspoň kľúče od skrinky. Každé kľúče znamenali, že niekam patrím. Že mám čo zamknúť. A kalendárik, do ktorého si mám čo zapísať. Takže som to nerobil kvôli Borkovi. Nehneval som sa, že sa to každý večer spýtal. Či som si už niečo našiel a či si už aspoň niečo hľadám. Keď prechádzal zo svojej izby do kuchyne, potkýnal sa o mňa. O matrac na hliníkovej konštrukcii, na ktorom som spával. Býval ďaleko, z konečnej metra ešte niekoľko zastávok autobusom. Potom električkou a ešte asi pätnásť minút peši. Chápal som, že keď prišiel domov, chcel mať svätý pokoj. Stále som sa mu motal pod nohami. Snažil som sa chodiť k nemu čo najneskôr. Vkĺznuť potichu do predizby a nečujne zavrieť za sebou dvere. Býval som celý skrehnutý. Dlhé hodiny som sa prechádzal mestom. V predsieni boli v linoleu veľké bubliny, ktoré podo mnou nahlas vŕzgali. Vraj raz byt susedia zatopili a odvtedy bola podlaha zvlnená ako morská hladina. Ako hladké duny na piesčitej púšti. Borko sa na to vždy zobudil a vyšiel do kuchyne napiť sa vody. Cestou sa ma spýtal, či som si už niečo našiel. Každú noc som klamal, že čítam inzeráty. Cedule, ktorými sú oblepené steny pasáží a pouličné lampy. V skutočnosti som ich obchádzal bez povšimnutia. Nemal som ani telefón, aby som majiteľom bytov zavolal. Celé dni som sa po šichte túlal mestskými perifériami a čakal, kým sa niečo stane. Borko vyšiel každú noc z kuchyne s fľašou minerálky v ruke. Ja som si zatiaľ čo najtichšie čistil zuby a zobliekal sa v predsieni do spodnej bielizne. Pyžamo som nemal, ale u Borka som si mohol aspoň oprať. „Tak ešte dnes,“ povedal zakaždým a vrátil sa do postele. Zhasol som v predsieni svetlo a zaliezol pod nenavlečený, studený paplón. K Marisii som sa nasťahoval krátko po tom, ako sme sa stretli. Všetko, čo som u Borka mal, sa zmestilo do dvoch škatúľ z kávovohnedej lepenky. Vypýtal som si ich v domácich potrebách v pasáži metra. Na jednej bol nakreslený prenosný vysávač, na druhej žena v zástere a s mixérom v ruke. Prekvapilo ma, že nestačila jedna. Za niekoľko mesiacov sa mi majetok predsa len nazbieral. Pracovné šnurovacie topánky a overal z modrého plátna. Gumené rukavice a nejaká kozmetika. Gél na vlasy, pena na holenie, jednorazové žiletky a vazelína na ruky, lebo terpentín, ktorým sme riedili farby, vysušoval kožu. Keď som to všetko naukladal do kartónov, takmer sa nedali zavrieť. Prelepil som ich leukoplastom, ktorý som našiel v zásuvke v kuchyni. V metre nefungoval eskalátor. Musel som uprosiť predavača v trafike, aby mi jednu škatuľu postrážil, kým druhú vynesiem hore schodmi. Nechcel mi to dovoliť. Bál, že je v nej bomba. Nakoniec som všetko zababrané od blata a dažďovej vody doniesol až pred Marisiin dom. „Vitaj doma,“ povedala, keď mi zbehla odomknúť bránu. Všetko sme nechali v predsieni a zapálili sme si. Vtedy Marisia vymyslela, že by sme mali prestať fajčiť. Zo začiatku som ju nechcel klamať. A kým chlapi v piatok po šichte postávali pred maringotkou a s cigaretou v ruke čakali na Borka, ja som sedel vnútri na skladacej stoličke a s prekríženými rukami som počúval rádio. Neskôr som opäť fajčil. Cigarety som držal v skrinke, aby mi ich Marisia nenašla. Potom sme vídali Borka, ako sa blíži a nesie železný kufrík, zamknutý na číselný kód. Mal na hlave helmu. Bál sa kontroly, preto dodržiaval všetky predpisy. Všetci sme uňho robili načierno, takže na seba nechcel upozorňovať. Počúvali sme ho na slovo. Vošiel s peniazmi do maringotky a my sme sa okolo neho zhŕkli ako holuby. Takmer bolo počuť šuchot našich krídel a klopanie zobákov. Nezačínali a nekončili sme každý deň o tom istom čase. Pracovná doba tu neexistovala. Niekedy sme prichádzali ešte za tmy, inokedy sme nemuseli prísť vôbec. Odchádzali sme, keď nás Borko poslal domov. Presne vedel, koľko hodín sme odpracovali. Pootočil kovovými kolieskami a zámok nahlas cvakol. Zvuk, ako keď z fľaše šampanského vyletí zátka. Zdalo sa mi, že nám v prítmí maringotky svietia oči. Sejf bol plný peňazí. Bankovky rovnakej hodnoty naukladané jedna na druhú. Borko mal pre každého pripravený balíček s presnou sumou. Ovinutý bielou papierovou stužkou. Nikto sa s ním nehádal. Vzali sme si, čo nám Borko podal, ledva sme pozdravili a vyšli von. Až mimo dohľadu ostatných si každý spočítal, koľko dostal. Neviem ako oni, veľa sme sa nerozprávali. Ale ja som Borkovi veril. Všetky hodiny som mal zapísané. Peniaze prepočítala Marisia a nikdy nechýbala ani jediná bankovka. Všetko bolo, ako malo byť. Býval som s Marisiou, ktorá sa učila variť. Môjmu šéfovi sa dalo veriť. Boli sme na dobrej ceste. Nevšimol som si, kedy sme z nej zišli. Borko ma začal skutočne okrádať. Neviem, či len mňa, alebo nás všetkých. Všetci sme poznali takéto príbehy. Rozprávali sa medzi ľuďmi ako povesti. Ako hrôzostrašné báje, ktoré staré mamy povedia deťom napriek zákazu rodičov. Ale staré mamy vedia, že len tak budú deti pripravené na život. Aj každý z nás poznal niekoho, koho šéf okrádal. Niekoho, kto postupne pracoval skoro zadarmo. Len za stravu. Alebo za prísľub, že v lete sa všetko zmení. Každý už počul o niekom, kto veril, že zima je zlé obdobie, ktoré treba vydržať. A kto sa potom v lete obšmietal okolo tých, čo v prenosnej chladničke ponúkajú pri rieke malinovku, a pýtal sa, či im netreba pomôcť. Bol som hrdý, že ja môžem Borkovi veriť. Preto som to najprv považoval za náhodu. Veď zo začiatku to boli len malé sumy. Len jedna, dve bankovky. Mince nám Borko nikdy nevyplácal. Najprv som si myslel, že som si zle zapísal hodiny. Alebo zle porátal. A keďže som Borkovi veril, nerátal som znova. Keď sa Marisia spýtala, či som si Borkom istý, prikývol som. Nakoniec, aj on mohol urobiť chybu. Mýliť sa je ľudské. O pár týždňov som už však nemusel ani počítať. Zväzky bankoviek som poznal po hmate. Vždy som ich preložil na polovicu a zasunul do zadného vrecka nohavíc. Chrumkavé ako čerstvo upečený chlieb. Na rozdiel od ostatných, ktorí sa ukrývali pri plote stavby a v schátraných umyvárňach počítali zárobok, som sa ja s peniazmi maznal až doma. Celou cestou som na nich držal ruku, palcom a ukazovákom som hladkal neporušený papierový povrch. Hrúbku som poznal hmatom. Bál som sa, že ma okradnú. Neviem, ako by som to vysvetlil Marisii. Marisii, ktorá sa každý piatok nevedela dočkať, kedy vojde do izby a na stole budú v pravidelných radoch rozložené bankovky. Roztriedené podľa hodnoty, obrátené rovnakou stranou na vrch. Keď mi Borko platil hmatateľne menej a menej, nemohol som to viac pred Marisiou tajiť. Sama si všimla, že bankoviek z týždňa na týždeň ubúda. Kedysi pokrývali celý stôl ako strakatý obrus pozošívaný z kúskov farebnej látky. Doska stola presvitala medzi nimi len v úzkych štrbinách. Vo svetla lampy svietili ako pozlátené. Zo začiatku som ich ukladal ďalej od seba, ale neskôr ich bolo tak málo, že som z nich namiesto pravidelných radov utváral na stole vzorky. Ornamenty, aby naša hra mala ešte zmysel. „Povedal si mu to?“ pýtala sa Marisia každý deň, keď som prišiel z práce. Akoby to sama nevedela. Že o týchto veciach sa nehovorí. Okrem toho som Borkovi ešte stále veril. Veď ma celé týždne nechal u seba bývať. Sám to navrhol, neprosil som ho. Možno chcel teraz nájomné, ktoré som mu vtedy ani neponúkol. Možno si povedal, že sa mi darí dobre a musím splatiť, čo som mu dlžný. Mal na to právo. Alebo to bolo jednoducho zlé obdobie. Možno treba len vydržať a Borkovi sa zase začne dariť. Každý deň som si našiel výhovorku, prečo som sa s ním neporozprával. Nemal dobrú náladu, lebo cez noc navlhol cement. Niekto zabudol prikryť vrecia igelitom. Alebo nám výnimočne sám k obedu prikúpil pivo. Nechcel som byť nevďačný. Dnes zas odišiel skôr. Naozaj som ho chcel po šichte zastihnúť, ale už tam nebol. A minulý týždeň nám dal zase viac. Počkajme ešte, možno sa to napraví. Vráti do starých koľají. A Marisia sa síce neprestávala pýtať, ale veľmi nenástojila. Sama vedela, že sa sotva niečo zmení. Ale boli sme predsa rozumní ľudia. Konflikty na pracovisku treba riešiť. Nedorozumenia si vysvetlíme. O všetkom sa dá porozprávať. Verili sme tomu rovnako ako poplatkom za internet a pevnú sieť. Ako kalendáriku s odpracovanými hodinami, hoci ten nám bol už teraz nanič. „Skús sa s ním zajtra porozprávať,“ hovorila Marisia, ale nenástojila. A ja som začal mať zlé svedomie. Rozmýšľal som, čo všetko vie. Či bol spôsob, ako sa mohla dozvedieť o Nore. (Pokračovanie v budúcom čísle)