kVapKa ViTriOlu

V súčasnej slovenskej literatúre sa, po rôznych ondrušoch, válkoch, moravčíkoch, hevieroch, feldekoch, urbanoch, koleničoch, turanoch a turbanoch zaskvel nový fenomén. Volá sa Erik Ondrejička. Táto vskutku oslňujúca kométa (tradicionalisticky chápaného) básnického remesla, oslavovaná šedivými lebkami Ľubomíra Feldeka a Jozefa Bžocha, prednedávnom, na stránkach jedného z najkupovanejších slovenských denníkov, riekla: „A tak aj poézia má právo na to, aby bola akákoľvek. Ak teda niekto túži napodobňovať náhodné sekvencie nafetovaného počítača a má svojich čitateľov, má to svoj význam. Napríklad, že si takýto básnik možno spláca karmické dlhy z predošlého života, naplneného pýchou... (...) A jeho čitatelia sa sami masochisticky trestajú čítaním.“ Autorka článku, v ktorom tento postreh zacvendžal, ešte dodala: „Jemu samému (Ondrejičkovi, pozn. A. O.) by však bolo ľúto, keby sa s textom trocha nepohral“ Nuž... To, či a ako sa Ondrejička so svojimi textami pohral, zhodnotia ďalšie pokolenia. A určite nie teraz, a nie všežravec, všedigestor a všetravič Feldek alebo práve vyliahnutá rozstrapatená žurnalistka. Podľa mňa sa s nimi nepohral. Alebo sa možno pohral, no mozgom pritom zásadne nepohol. Básňotepci Ondejičkovho razenia totiž húževnato veria, že stačí trošku zarýmovať, pokrepčiť, povýskať a poískať na tej drobnej slovenskej zemi a už je dobre a už je z človeka vážený mudrc, kandidát na fajné miestečko v panteóniku lokálnych nesmrteľných. Títo veršotepci veria vlastnej fantazme o tom, že poéziu delíme na ľudskú (takú tú emocionálnu, hlbinnú, z ktorej sa pod sukňou rýchlo vlhne) a na neľudskú (takú tú kybernetickú, mašinistickú, kubistickú a konštruktivistickú, z ktorej sa nevlhne, lebo vlhkosť by mohla uškodiť softvéru). Veria, že tá ich (teda tá akože ľudská, akože melodická) je tá pravá, kým tá druhá (tá kombinatorická) je falošná, zavrhnutia- a poľutovaniahodná. Podľa nich tí, čo hľadajú a odskúšavajú nové možnosti (básnici sú cudzinci vo svojej reči, napísal kedysi Diderot) formy a koncepty, neprestajne pritom riskujúc nárazy do viditeľných i tajne dohodnutých bariér ihriska, sú schematici, kým oni, neúnavní pidlikanti (z)dedených a práve preto (po)preb(e)raných vzorcov sú tí neskutočne invenční a krvavo-horúco-dychtivo jadrní, existenciálni, pôvodní, veční. Rýmovači obviňujú voľneveršujúcich voľnomyšlienkárov z toho, že ich myslenie a tvorba sa podobajú kolobehom algoritmov. Čomu sa asi podobá konanie upachteného zvukomalebného fidlipidlikanta, ktorý je donekonečna schopný sebamučivých refrénov, len aby svoje chudokrvné sentimentálne maximy vtesnal do (sebou aj inými) naordinovaných akože seriózne-literárnych rámcov? Básnici algoritmov (si) aspoň priznávajú to, čo vedeli antickí myslitelia a na čo upozorňoval aj kaukazský figliar Gurdžijev – že totiž človek je bezduchý stroj až do chvíle, kým si svoju strojovosť neuvedomí a nezačne s ňou duchovne pracovať. Insitné rýmové riešenia, tisíckrát obchytaný motivický arzenál pochádzajúci minimálne z 19. storočia – to majú byť azda tie presvedčivé ukazovatele tvorby samostatne, odvážne a originálne mysliaceho básnika v časoch, keď veda človeka čoraz väčšmi usvedčuje z toho, že veru, áno, sotva je čímsi viac než len biostrojom, prežívajúcim svoj úbohučký život pod hypnotickým jarmom bezmyšlienkovito preberaných a prolongovaných algoritmov nielen kozmických nevyhnutností, ale aj skostnatených konceptov. Dnes už básnik nemôže romanticky omáčať svoje villonovsko-rimbaudovské brko do ťažkých kalamárov hrkotajúcich na ťažkých dubových stoloch na dne rozdubasenej, bujarej viechy; dnes si už musí uvedomiť, že už len pár dní a genetika a biochémia ľudskú dušu, všetky jej emócie, úmysly, plány, triky, výhovorky, vytrženia a mystické zážitky predloží na nepríjemne osvetlenom pitevnom stole. Čo potom spravia básnici jemných záchvevov duše a ľubozvučnosti? Priznajú, že ich výtvory neboli ničím iným len výplodom tvorov, ktorí boli príliš leniví a zadubení na to, aby sa porátali s algoritmickou povahou svojho bytia? Priznajú si, že lyrické schémy, ktoré dnes predkladajú ako dajaké virtuózne skvosty neopakovateľnej, ba až geniálnej pôvodnosti, bude už čoskoro možné, po zadaní správnych súradníc a parametrov, vyrábať sériovo? Priznajú si, že značnú časť svojich životov prežili ako usilovné strojčeky, nevedomí plagiátori starcov tradičnej poézie, bez toho, aby sa ich dotkol čo len vánok tvorivého impulzu? Priznajú si, že premrhali nielen svoj čas, ale aj časy druhých v jednom žalostne monolitickom sebaklame? Alebo budú naďalej dúfať, bez akejkoľvek túžby po reflexii, že človek (a jeho citový svet) to je čosi božské a z akýchsi hmlistých (mýtických) príčin čosi vyššie než všetko ostatné? A tak na záver, aj na margo fenoménu Erik Ondrejička, ktorý je však len symbolom javu oveľa, oveľa širšieho (hor´s sa do zbroje, insitní lyrici!), mi ako najvhodnejšie prichodí ešte raz zacitovať už citované slová básnika: „A tak aj poézia má právo na to, aby bola akákoľvek.“ Veruže asi má. No a mne sa páči taká, akú kedysi (bolo to tuším v roku 1987) písal fyzik a programátor Gábor Farnbauer. Tu je jedna z jeho kratších básní, volá sa Životopis: „V ktorom/ hľadám algoritmus/ ktorým by som sa mohol nahradiť.“