Obrátenie Mikuláša Dzurindu

V posledných marcových dňoch sa počas zasadnutia Národnej rady SR rozhodovalo o osude srbskej provincie Kosovo. Nie však tohto roku, keď Národná rada prijímala rezolúciu, ktorá už, žiaľ, nemá nijaký reálny zmysel, ale pred ôsmimi rokmi, keď Dzurindova vláda prijala rozhodnutie, že Slovensko uvoľní vzdušný priestor pre stíhačky NATO, aby mohli bombardovať srbské ciele. Na minulotýždňovej schôdzi NR SR Mikuláš Dzurinda vášnivo obhajoval srbské záujmy. Zhodou okolností skoro presne v deň, keď sa v roku 1999 začalo bombardovanie, ktorého vášnivým obhajcom bol ten istý pán Dzurinda. V roku 1999 počas sedemdesiatich ôsmich dní leteckých náletov na Juhosláviu zahynulo podľa tých najmiernejších odhadov, ktoré poskytuje samotná Severoatlantická aliancia, tisícpäťsto nevinných Srbov. Infraštruktúra Srbska bola zničená. Srbská ekonomika sa v dôsledku útokov a hospodárskych sankcií rozpadla. Škody spôsobené vojnou odhadli na tridsať miliárd amerických dolárov. Z Kosova bolo vyhnaných stoštyridsaťtisíc Srbov. Dzurinda vtedy ani na sekundu nezaváhal a poskytol slovenský vzdušný priestor pre prelety amerických bombardérov. Neváhal odobriť plán NATO, ktorý v konečnom dôsledku doviedol otázku Kosova až do dnešných rozmerov. Vtedy niekdajšiemu premiérovi nezáležalo na Srboch, ale iba na tom, aby ho predstavitelia NATO potľapkávali po ramene. V tom čase nadbiehal a krčil sa. Dnes sa hrá na obrancu srbských záujmov. V politike je naozaj možné všetko. SDKÚ-DS zabudla, že podstatné sú skutky, a nie slová. Podstatné nie sú deklarácie a pekné rečičky, ale činy. Práve nimi mohol Mikuláš Dzurinda v roku 1999 dokázať, že mu na Srbsku a Srboch záleží. Po tom, čoho sa vtedy dopustil, sú jeho dnešné reči smiešne a nikto im nemôže uveriť. Dzurindovi nejde a nikdy ani nešlo o Srbsko. Ide mu o lacný populizmus. Ibaže by si chcel očistiť svedomie. Nuž ako správny katolík by na to mal využiť skôr spovednicu a nie zneužívať rokovaciu miestnosť Národnej rady. Dnes už je celkom zrejmé, že SDKÚ sa po prehratých voľbách usiluje profilovať ako národne orientovaná strana a rozšíriť tak svoje „chápadlá“ aj na voličov, ktorí tradične inklinujú skôr k SNS, ĽS-HZDS či KDH. Dôkazom toho boli nezmyslené výpady SDKÚ proti septembrovej deklarácii NR SR, ktorá odsudzovala národnostnú neznášanlivosť a pravicový extrémizmus. Už vtedy sa Dzurinda oháňal národným záujmom a svojimi výrokmi nebezpečne konkuroval slovníku Jána Slotu. V kauze Kosovo SDKÚ pokračuje vo svojom falošnom ťažení. Imidž servilne prozápadnej strany dzurindovcom znížil volebný potenciál a SDKÚ pochopila, že s euroagendou sa už voľby vyhrať nedajú. Jej šéf sa preto pokúša nadbiehať voličom nacionalistickými vyjadreniami. V najbližších mesiacoch, zdá sa, môžeme očakávať pokračovanie tohto neuveriteľného obratu SDKÚ. Na tom by samo osebe nebolo nič zlé. Keby každému nebolo jasné, že tento obrat je iba politicky účelová hra, ktorá po ôsmich rokoch Dzurindovej vlády nepôsobí dôveryhodne, ale skôr smutno-smiešne. Autorka je publicistka