Krok k jednote nemeckej ľavice
Keď v Berlíne prebiehali pompézne oslavy päťdesiateho výročia Rímskych zmlúv, konal sa v Dortmunde kongres, ktorý môže výrazne zmeniť tvár nemeckej politiky. Na dvoch paralelných stretnutiach prijímali delegáti strán Ľavica, PDS a WASG rovnaké rezolúcie a štatút. Tento „dvojkongres“ má byť krokom k vytvoreniu jednotnej strany. Obe strany začali spoluprácu už pred parlamentnými voľbami v roku 2005. S osempercentným volebným výsledkom získali v Bundestagu viac ako 50 miest. Spolupráca sa tým však neskončila – ich poslanci naďalej spolupracujú v opozícii proti vláde veľkej koalície konzervatívcov z CDU/CSU a sociálno-demokratickej SPD. Mimo parlamentu si však obe strany zachovávali samostatné organizačné štruktúry, hoci často spolupracovali. Strana z Východu a zo Západu Stranu WASG – Volebnú alternatívu pre pracovné miesta a sociálnu bezpečnosť – založili pred menej ako troma rokmi nespokojní odborári a členovia Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) na protest voči kurzu, ktorý v SPD nastolilo vedenie bývalého kancelára Gerharda Schrödera. Pripojili sa k nim niektoré antiglobalistické organizácie a menšie trockistické skupiny, dovtedy bez významenejšieho politického vplyvu. Menej ako 10 000 členov (čo je na nemecké pomery malý počet) je sústredených prevažne v bývalom Západnom Nemecku. PDS – Strana demokratického socializmu – je reformovaná nástupníčka bývalej štátostrany NDR. Hoci v oblasti bývalého Východného Nemecka máva podporu aj 20-25 percent, na západe krajiny bola slabá a samostatne mávala problémy získať minimálny výsledok potrebný na vstup do Bundestagu. Spojenie týchto dvoch strán, hoci z historických príčin komplikované, prinieslo teda obom volebnú výhodu. Kontroverzné otázky Problémy sa vyskytli na oboch stranách. Väčšina členov WASG, ako aj radikálnejšia menšina v PDS, je proti akejkoľvek pragmatickej koalícii so sociálnymi demokratmi. Na národnej úrovni takáto šanca zatiaľ nevyvstala, no v niektorých spolkových krajinách áno – napríklad v Berlíne, kde sa Ľavica, PDS spojila pred piatimi rokmi so silnejšími demokratmi a vytvorila krajinskú vládu. Oponenti takej spolupráce tvrdia, že ľavica potom musí robiť priveľa ústupkov, že ju silnejší partner natlačí do rozhodnutí, pre ktoré môže stratiť podporu svojich voličov. Obhajcovia spolupráce zase tvrdia, že je zodpovedné podieľať sa na moci, keď sa objaví príležitosť. Mnoho možno dosiahnuť už len tým, že sa zablokujú najhoršie rozhodnutia a presadia aspoň časti programu. Tento nevyriešený spor bude teraz pokračovať vo vnútri zjednotenej strany s potenciálne negatívnymi následkami na jej jednotu. Prejavilo sa to napríklad v Berlíne – malá skupina členov WASG odmietla podporiť koalíciu so sociálnymi demokratmi, postavila sa proti PDS v posledných miestnych voľbách, bojkotovala spojenie so stranou spolupracujúcou s SPD a vytvorila v Berlíne vlastné malé politické zoskupenie. Druhým kontroverzným bodom je nasadenie nemeckých ozbrojených síl v zahraničí. Treba ho odmietnuť aj v prípade, že sú súčasťou misie OSN? Mnohí z radikálnejšieho krídla v PDS a väčšina vo WASG hovorí „Bez výnimiek!“. Väčšina misií OSN podľa nich neprebieha v mene mieru a nemeckí vojaci majú ostať doma a byť využití len na prípadnú obranu, ako to hovorí nemecká ústava. Ďalšou diskutovanou otázkou je privatizácia verejných služieb, ako je dodávka vody, bývanie či železnice. WASG opäť odmieta akékoľvek výnimky, PDS je ochotná určité pripustiť. Miestni politici PDS už niektoré privatizačné projekty podporili – napríklad v Drážďanoch, kde verejné byty odovzdali do súkromných rúk, aby sa z predaja pokryl rozpočtový deficit. Zložitý je aj spôsob, akým strany vnímajú históriu. Niektorí členovia PDS odmietajú paušálne odsúdenie celých dejín NDR a tvrdia, že vo Východnom Nemecku prebehol naozajstný pokus vybudovať socializmus. A zlyhal nielen pre vlastné chyby a nedostatok demokratických inštitúcií, ale aj v dôsledku tlaku západných nepriateľov. Väčšina súčasného vedenia PDS však odmieta minulosť ako celok a v podstate súhlasí s oficiálnym vládnym postojom, pre ktorý je bývalý východonemecký režim totožný so stalinizmom a často až s fašizmom. WASG, ktorú tvoria najmä členovia z bývalého Západného Nemecka, sa prikláňa skôr k tomuto druhému názoru. Zrod jednotnej ľavice Nová strana tak zdedí veľa rozporov – aj keď ani nie tak medzi stranami, ako v ich vnútri. Napriek nim však paralelné kongresy v Dortmunde veľkou väčšinou podporili zlúčenie oboch strán so spoločným programom a stanovami, hoc aj za cenu odloženia niektorých politických rozhodnutí. Rozhodnutie ešte musia podporiť aprílové a májové referendá v oboch stranách. Ak alternatíva jednotnej strany nájde podporu u dostatočného počtu členov, v júni sa uskutoční oficiálny unifikačný kongres. Budúcu stranu by mohli viesť Lothar Bisky, bývalý dekan filmovej školy v NDR a súčasný prezident PDS, a Oskar Lafontaine, západonemecký politik, ktorý kedysi stál na čele Sociálnodemokratickej strany Nemecka, potom však prehral v súboji s Gerhardom Schröderom. Neskôr SPD opustil na protest voči jej politike a výrazne sa podieľal na zakladaní WASG. Problémom je, že PDS vždy vyžadovala, aby bolo vo vedení minimálne päťdesiat percent žien. Šance na úspech Eufória, ktorá nasledovala po dobrom volebnom výsledku v roku 2005, pomaly vyprchala a nahradili ju opatrnejšie hlasy aj skepsa. Stále však existuje veľká šanca vytvoriť silnú stranu, ktorá by v Nemecku zaujala pozíciu naľavo od sociálnych demokratov. Podmienkou je, aby obe strany dokázali prekonať vzájomné i vnútorné rozpory. Túto nádej zhrnula jedna z vedúcich predstaviteliek WASG Katharina Schwabedissen pri otvorení dvojdňového kongresu slovami: „Naši oponenti nie sú tu, medzi nami ani v miestnosti vedľa. Medzi nami sú síce rozdiely, no nie nepriateľstvo. Ak teraz ľavica zlyhá, naši nepriatelia si budú od radosti mädliť ruky. Ale budú sa triasť, ak tento kongres vyšle jasný signál. Kapitalizmom sa dejiny nekončia!“ O politickom priestore pre novú stranu hovoril Thomas Handel z WASG: „Sociálnodemokratická strana už nie je stranou sociálnej spravodlivosti. Rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do dôchodku na 67 rokov a plán znížiť dane pre veľké podniky ukazujú, že veľká väčšia strany je na opačnej strane barikády. Nová ľavica vyplní politické vákuum a bude brániť záujmy ľudí, ktorí pracujú za platy a mzdy, za sociálne znevýhodnených a za starších občanov.“ Politická budúcnosť novej strany, ktorej názvom sa má stať jednoducho Die Linke, čiže Ľavica, tak bude závisieť jednak od jej schopnosti vyriešiť vnútorné rozpory, ale aj od (ne)úspechov politiky súčasnej veľkej koalície kancelárky Angely Merkelovej. Článok bol pôvodne uverejnený v internetovom magazíne Spectrezine. Redakčne krátené a upravené.
