K Hakimovi prišiel bezzubý, bielovlasý šejk a posťažoval sa: „Pane, ty ktorý pomáhaš ľuďom, pomôž aj mne! Len čo zaspím, prisní sa mi sen. Sníva sa mi, že prichádzam do predsiene háremu. Ženy sú tam krásne ako kvety v záhrade, ako jablká na strome, ako plody raja. Len čo však pristúpim bližšie, všetky zmiznú v tajnej chodbe.“ Hakim zvraštil čelo, chvíľu rozmýšľal a potom sa opýtal: „Chceš na zahnanie toho sna prášok, alebo radšej sirup?“ „Len to nie!“ zdesene vykríkol šejk. „Ja len chcem, aby dvere tajnej chodby zostali v sne zamknuté. Ženy potom nebudú môcť predo mnou utiecť.“ Sny sú jav, ktorý prekračuje hranice kultúr. Niektoré národy ich doteraz považujú za mystický zážitok. Odjakživa fascinujú bežných spáčov i vedecké kruhy. Rozumie im však len málokto, napriek tomu, že noc čo noc spíme a snívame takmer všetci. Nie je to prekvapujúce, pretože sny sú často zvláštne nelogické, miestami až bizarné, a njmä, nekontrolovateľné ľudskou vôľou. Sny ignorujú aj čas. Snívať je ako ísť do kina, len s tým rozdielom, že je to zadarmo (prinajhoršom za cenu pokazenej nálady pod vplyvom nočnej mory) a že si filmové predstavenie nemôžeme vybrať. Človek zaspí a pred očami mu ide film, v ktorom bezohľadne okradne svojho najlepšieho priateľa, lieta, dusí sa, má namiesto nôh krížové skrutkovače a podobne. Všetci to poznáme a všetci sa s tým ráno nejako vysporadúvame. Niektorí majú to šťastie či smolu, že si sny nepamätajú, iní siahajú po snároch, prípadne si celé série snov poctivo zapisujú. Aj tí, ktorým silné racio nedá, a tvrdia, že na sny neveria, prípadne ich vyhlasujú za nezmyselné výplody oddychujúceho mozgu, často cítia potrebu aspoň o nich rozprávať. Nečudo, veď napriek tomu, že sú často hlúpe a zdanlivo náhodné, sú zároveň aj veľmi osobné a my tušíme, že vypovedajú mnohé o našom duševnom svete. Vypovedajú viac, ako je bežnému vedomiu prístupné. Božské sny Ľudia vždy túžili vedieť, odkiaľ sny pochádzajú, aký je ich zmysel či ich možné využitie. Vďaka moderným zobrazovacím technikám (EEG, CT) vieme popísať, čo sa deje s mozgom, keď človek sníva, ale výklad jednotlivých snových obrazov zostáva stále len vo forme hypotéz a možností. Iracionálnosť a neopakovateľnosť ich chráni pred exaktnosťou vedeckého skúmania. Ale nebolo to tak vždy. Ľudia, ktorí žili vo veľkých kultúrach Východu i Západu v minulosti o dôležitosti snov nikdy nepochybovali. Mýty aj sny pre nich patrili k najvýznamnejším prejavom myslenia a neschopnosť pochopiť ich sa rovnala analfabetizmu. V histórii skúmania snov môžeme sledovať viaceré hlavné trendy, pričom mnohé poznatky sa rôzne prelínajú a sú aktuálne dodnes. Najväčší posun v celkovom nazeraní na sny nastal smerom od pôvodných kolektivistických výkladov symbolov k dnešnému individualistickému výkladu. Dejiny výkladu snov sa začínali pokusmi pochopiť ich význam nie ako psychologických javov, ale ako skutočných, reálnych zážitkov odhmotnenej duše, alebo ako odkazov duchov, mystických bytostí, šamanov a pod. Rôzne primitívne kmene (Papuánci, kmeň Ašanti) nerozlišovali medzi snom a skutočnosťou, a ak sa dopustil človek v sne zločinu, bol zaň potrestaný podľa platných zákonov. Inou formou povery, že sen je skutočnosťou, je názor, podľa ktorého sa v snoch objavuje duch neprítomných ľudí, aby upozorňoval, varoval, alebo odovzdával iné správy. Zvlášť znepokojujúce bolo, keď sa v sne objavili nedávno zosnulí príbuzní. V staroveku boli sny vnímané ako posolstvá od bohov, na základe ktorých sa robili dôležité životné rozhodnutia, nielen osobné, ale aj štátnické či vojnové. Starí Rimania verili, že im sny posiela boh spánku Morfeus, v Egypte si ľudia líhali do chrámov a dúfali, že v spánku dostanú odpovede na svoje otázky. Významné boli tiež tzv. prorocké sny, o ktorých sa verilo že sa ich obsah v budúcnosti uskutoční. Niektoré sny sa naozaj zdajú byť také neuveriteľne živé, plastické, až môžu vyvolať dojem vnuknutia. Klasickým spôsobom vysporadúvania so spontánnymi nočnými obrazmi, ktoré v istej forme pretrváva dodnes, bola tvorba snárov, ktoré sa snažili preložiť reč obrazov, typickú pre spánok, do reči ľudom zrozumiteľnej. Snáre združovali rôzne symboly a pripisovali im prislúchajúce významy. Pravdepodobne najstarší lexikón snov, ktorý poznáme, pochádza z druhého storočia nášho letopočtu a jeho autorom je Artemidos. Typickým znakom takýchto snárov je ich univerzálnosť, teda snaha priradiť určitým konkrétnym snom veľmi špecifické a výlučne platné významy, ktoré platia rovnako pre všetkých, neprihliadajúc na individuálne rozdiely. Napríklad ak chcete byť šťastní, musíte docieliť aby sa vám snívalo že lietate. Sníva sa vám o háreme plnom žien? Pravdepodobne túžite po ocenení v práci. Sen ako cesta do nevedomia Celkom nový pohľad na snovú aktivitu priniesli až rané hlbinno-psychologické smery na začiatku dvadsiateho storočia, ktoré predstavili prevratný koncept nevedomia. Ťažisko výkladu snov sa tak presunulo z jasnovideckej stránky k poznávaniu a liečbe individuálneho duševného sveta snívajúceho. Sny sa stali cennými prostriedkami psychologickej diagnostiky, terapie a sebapoznávania. Rôzni hlbinní psychológovia vychádzali zo spoločnej premisy, že sny sú obrazmi, symbolmi, ktoré reflektujú naše nevedomé prežívanie. Chápali snívanie ako mechanizmus, pomocou ktorého sa ľudská psychika vyrovnáva s rozličnými nevedomými fantáziami, túžbami, potrebami, frustráciami, ktoré sa nedostali na vedomú úroveň prežívania. Napriek spoločnému presvedčeniu, že až v obrazovej reči snov získava vedomé ja prístup do oblasti nevedomia, sa však prístupy rôznych autorov k práci so snami dosť líšili. Keby ste sa začiatkom dvadsiateho storočia ocitli v pracovni zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda, ten by sa na vaše sny zaručene opýtal, keďže ich považoval „kráľovskú cestu do nevedomia“. A pravdepodobne by v nich hľadal nejaké potlačené želania. Ľahké to však nemal, keďže potlačené želania sú v snoch rôzne skomolené alebo zamaskované v symboloch, čím sa zabezpečuje ochrana spánku. Keby sa trápne či necenzurované pudové potreby priamo premietali, pokojný spánok by to narušovalo. Potlačenie takýchto želaní vo vedomí však neznamená, že prestanú existovať. Práve naopak, v skutočnosti silnejú, a tak sa objavujú v rôznych formách, ale bez toho, že by sme si ich návrat, akoby „zadnými dverami“, uvedomovali. Freud tiež predpokladal, že väčšina iracionálnych túžob, ktoré sa vo sne javia ako splnené, majú pôvod v detstve. Dieťa má podľa neho množstvo asociálnych sklonov, ktoré prežívajú v ilegalite nevedomia a v dospelosti opätovne ožívajú v podobe snov. Predstaviteľ analytickej psychológie Carl Gustav Jung sa od Freuda odlišoval okrem iného tým, že nevnímal sny len ako ozveny nevedomia, ale aj ako úsilie psychiky o ďalší posun vo vývine osobnosti. Objavil, respektíve pomenoval tzv. prospektívnu funkciu snov, keď nevedomie prostredníctvom snov navrhuje možné riešenia konfliktov a problémov. Je to akési cvičenie „na nečisto“, počas ktorého sa predbežne skombinujú rôzne pravdepodobné udalosti. Podľa Junga sú tieto alternatívne návrhy nášho nevedomia nadradené vedomému postupu, lebo nevedomie má k dispozícii aj podprahové podnety a spomienkové stopy. Jung okrem toho predpokladal, že snívajúci čerpá skúsenosti a múdrosť aj z tzv. kolektívneho nevedomia, napojeného na univerzálnu múdrosť, transcendentno, dokonca že sen je náboženským prejavom. Už Jung považoval snívajúceho za najerudovanejšieho odborníka na vlastné sny. Tvrdil, že v podstate veľmi málo záleží na tom, či snu rozumie lekár – všetko závisí od toho, či snu porozumie pacient. Aj súčasný spôsob výkladu snov je založený na význame, ktorý má symbol pre konkrétneho snívajúceho v konkrétnej životnej situácii. Celkovú súvislosť s vlastným životom, s vlastnými konfliktmi a potrebami musí pochopiť človek sám. Kľúčovou úlohou pri terapeutickej, ale aj sebapoznávacej práci je rozlíšenie tzv. manifestného obsahu snov od latentného obsahu (autorom oboch pojmov je spomínaný S. Freud). Manifestný, zjavný obsah je to, čo si ráno dokážeme zo sna vybaviť, hoci niekedy len veľmi nejasne a hmlisto. Latentný obsah sa vzťahuje na naše nevedomé želania, myšlienky či traumy, ktoré hrozia tým, že snívajúceho zobudia – a preto musia byť maskované do manifestných. Jednoduchšie povedané, je dôležité pochopiť, prečo sa nám sníva práve to, čo sa nám sníva. Potreba snívať Dôležitým cieľom umenia vykladať sny je rozlíšiť aj to, kedy sen pochádza z nášho lepšieho ja, z morálky, a kedy z našej iracionálnej živočíšnej podstaty. S technikou výkladu snov súvisia aj ďalšie otázky: Potrebujeme voľné asociácie, alebo sa zaobídeme i bez nich? Aký je vzťah sna k významných zážitkom snívajúceho z predchádzajúcich dní? Aký vzťah má sen k osobnosti snívajúceho, k obavám a túžbam zakoreneným v jeho charaktere? Aj keď sa terapeuti vzdávajú vševedúcej pozície, odovzdávajú túto funkciu svojim klientom a vyzývajú ich, aby asociovali k svojim snom, predsa len majú navyše poznatky o mechanizmoch (tzv. obranách), ktorými naša psychika šifruje latentné obsahy do manifestných. Patrí sem napr. tzv. zhustenie, keď sa mnohé obrazy spájajú tak tesne, až sa vytvorí jediný spoločný obraz (postava v sne môže mať napríklad oblečenie jednej, okuliare druhej a hlas tretej osoby). Iným mechanizmom je presun, pri ktorom sa afekty voči jednej osobne môžu odkloniť na druhú osobu, aby sa tak stali pre ego snívajúceho prijateľnejšími. Známa je aj symbolická prezentácia, ktorá využíva jednoduché konkrétne zmyslové obrazy, symboly predstavujúce komplexný súbor pocitov a názorov, ktoré môžu mať veľmi silný citový náboj. Významnú zásluhu na súčasnom stave vedomostí o snoch majú aj poznatky neurovied. V priebehu posledných desiatok rokov sa zistilo, že počas spánku sa striedajú dve fázy, ktoré sa odlišujú predovšetkým celkovou aktivitou centrálnej nervovej sústavy. Známe sú zistenia, že sny sa objavujú vo fáze charakterizovanej zvýšenou aktivitou mozgu a rýchlym pohybom očí, tzv. REM. Fáza REM zaberá približne dvadsať percent z celkového času spánku. Pravdepodobnosť, že budete svoje sny vedieť podrobne zreprodukovať, je teda výrazne vyššia, ak sa prebudíte vo fáze REM, ktorá nastupuje približne deväťdesiat minút po zaspaní. Zaujímavé sú výsledky rôznych experimentov s násilnou snovou depriváciou, pri ktorých veci budili pokusné osoby vo fáze REM. V prípade, že mohli po zobudení opäť zaspať, vykazovali dlhšie obdobia fázy rýchlych očných pohybov; akoby si tým kompenzovali nedostatok snov. Ak prežili bez snovej fázy celú noc, vyskytovali sa u nich v čase bdenia psychické poruchy – napríklad strach, podráždenosť, poruchy sústredenia a pod. Tie však vymizli, len čo pokusným osobám umožnili opäť nerušene spať. Tieto a podobné experimentálne výsledky potvrdzujúce potrebu snov viedli k vytvoreniu rôznych neurologických interpretácií, ktoré ich vysvetľujú ako produkt spontánneho čistenia mozgu. Akoby sny boli spôsobom, ktorým sa zbavujeme psychicky nepotrebného odpadu. Poznaj sám seba Vyzerá to tak, že dnes by už múdry Hakim s ponukou liekov a mastí neobstál, i keď by to bolo asi jednoduchšie a bezbolestnejšie ako hĺbať nad otázkami o zmysle vlastných snov. Staručký šejk by možno prišiel na to, že ženy sú symbolom jeho nevyriešeného vzťahu k sestrám, alebo že je sen znázornením obáv z vydaja najmladšej dcéry. A možno len vyjadrením strachu, že mu zavrú obchod tesne predtým, ako stihne nakúpiť. Mohol by však znamenať aj niečo celkom iné. V každom prípade by bolo na škodu dobrovoľne sa vzdať snahy porozumieť odkazu, ktorý nám posiela naše vnútorné ja v čase, keď sa prestávame zapodievať vonkajším svetom. Lebo ako povedal americký filozof R. W. Emerson, šikovný človek si vysvetľuje sny, aby poznal sám seba. Autorka je psychologička