Pozoruhodné Listy z Iwo Jima
Film Clinta Eastwooda Listy z Iwo Jima (Letters from Iwo Jima) je v mnohých ohľadoch nezvyčajné a pozoruhodné dielo. Potom, ako režisér vo filme Zástavy našich otcov (Flags of Our Fathers) zobrazil americký pohľad na bitku z druhej svetovej vojny o japonský ostrov Iwo Jima, obrátil tentoraz pozornosť na osud japonských jednotiek.
V bitke, ktorá trvala vyše mesiaca (február-marec 1945), sa stretlo stotisíc amerických vojakov s dvadsiatimi dvoma tisícmi japonských protivníkov. Zomrelo takmer sedemtisíc Američanov (a okolo devätnásťtisíc ich bolo ranených). Z Japoncov prežilo len tisícsto.
Eastwood vytvára rámec filmu tým, že v roku 2005 dá na ostrove Iwo Jima vykopať zväzok listov. Divák počas celého filmu počúva úryvky z listov, ktoré napísali jednak generál Tadamiči Kuribajaši (Ken Watanabe) a jednak radový vojak, pekár Saigo (Kazunari Ninomija). Kuribajašiho v roku 1944 poverili vedením obrany ostrovu Iwo Jima. Film sa začína jeho príchodom na ostrov. Ako nový veliteľ nariadi vojakom, medzi nimi aj Saigovi, budovať zábrany v horách ostrova.
Japonci nakoniec vybudovali premyslenú sieť päťtisíc jaskýň a tunelov, dlhú asi 18 míľ. Do niektorých z týchto umelo vytvorených jaskýň sa zmestilo až 300-400 ľudí.
Eastwood zobrazuje Kuribajašiho ako svetoobčana. Pôvodom samuraj a aristokrat získal vzdelanie čiastočne v Kanade a dva roky žil v Spojených štátoch, kde pôsobil ako vojenský atašé. Bol odporcom vojny Japonska proti Amerike a nadšeným obdivovateľom americkej priemyselnej vyspelosti. Kuribajaši si uvedomoval, že jeho jednotky nebudú schopné vzdorovať obrovskej presile. Japonsko nemá k dispozícii nijakú námornú či leteckú podporu. A tak sa jeho cieľom stalo, aby Američania za svoju prevahu aspoň zaplatili vysokú cenu. „Neočakávajte, že sa domov vrátite živí,“ hovorí svojim mužom. Kuribajaši nástojí na tom, že nikto z jeho vojakov nesmie umrieť skôr, ako zabije 10 tisíc nepriateľov. Scenár, ktorého autorom je Iris Yamashita, kladie veľký dôraz na kontrast medzi Kuribajašim a Nišim (Cujoši Ihara), olympijským víťazom z roku 1932 na jednej strane a fanatickým poručíkom Itom (Šido Nakamura) na strane druhej. Ito, ktorý je nábožne oddaný cisárovi a vlasti, sa takmer nevie dočkať smrti vlastnými rukami a byť svedkom toho, ako jeho mužov stretne ten istý osud. Keď sa bitka neodvratne blíži k svojmu neradostnému koncu, stane sa príšerným vyústením tejto snahy masová samovražda ručným granátom. Táto druhá skupina od začiatku intriguje proti Kuribajašimu, stavia sa proti jeho obrannej stratégii i jeho milosrdnosti voči radovým vojakom.
Nakoľko sa tento konflikt zakladá na skutočnosti, a nakoľko vychádza skôr z potreby tvorcov vytvoriť dramatické napätie či ešte aj ponúknuť divákom kladného japonského hrdinu, nie je veľmi jasné. Kuribajaši sa síce svojou taktikou zjavne líši od väčšiny japonskej posádky, avšak na druhej strane je jedným z mála japonských veliteľov poctených osobnou audienciou u cisára Hirohita. Navyše ho úlohou brániť ostrov Iwo Jima poveril sám premiér Hideki Todžo.
Väčšinu emocionálneho a sociálneho náboja dodáva filmu vojak Saigo. Od začiatku, keď sa dostane do ťažkostí pre znevažujúce poznámky o ostrove („Dopekla aj s týmto ostrovom, nech si ho Američania berú!“), divákov dojíma a udržuje ich záujem o svoju osobu. V retrospektívach ho vidíme, ako sa s mladučkou manželkou Hanako (Nae) snažia rozbehnúť pekáreň, ktorú zničí vojna. Jedného večera zaklope ktosi na dvere a oznámi neradostnú novinu, že Saigo musí narukovať. Sused nadšene hovorí Hanako: „Gratulujem! Váš manžel ide do vojny!“ Z tvárí mladučkého páru však vyžaruje celkom iný pocit. Keď Saigo odchádza, Hanako za ním kričí: „Nikto z mužov sa ešte nevrátil.“
V ďalšej z retrospektív vidí divák Šimizu (Ryo Kase), nového člena Saigovej jednotky na Iwo Jima. Keď Šimizu hovorí svojim novým kolegom, že ho vyškolili na Cisárskej japonskej akadémii, Saigo predpokladá, že je členom Kempeitai, známej vojenskej tajnej polície, ktorého k nim vyslali ako špióna. (Kempeitai zohrala zvlášť krutú úlohu predovšetkým v Kórei pod japonskou koloniálnou vládou a takisto prenasledovala ľavičiarske a protivojenské frakcie v Japonsku. Bezdôvodné zatýkanie a brutálne mučenie neboli výnimkami.) V skutočnosti sa divák neskôr dozvedá, že Šimizu už o niekoľko dní z Kempeitai vylúčili, lebo preukazoval nemiestnu ľudskosť. Počas jednej z pochôdzok narazili Šimizu a jeho veliteľ z Kempeitai na dom, na ktorom neviala japonská zástava. Bývala v ňom žena, ktorej manžel bol vo vojne, a ona sama nedokázala zástavu vyvesiť. Šimizu jej pomáha, avšak počas práce naň šteká domáci pes. Jeho nadriadený mu káže psa zastreliť. Šimizu iba predstiera, že psa zabil, avšak lesť je odhalená a veliteľ ho zbije a nazve slabochom.
Listy japonských vojakov, z ktorých takmer všetkým je súdené na ostrove zomrieť, sa zaoberajú dojímavými podrobnosťami každodenného života. Kuribajaši sa ospravedlňuje svojej manželke, že odišiel skôr, ako dokončil podlahu v kuchyni. Saigo túži uvidieť svoju dcérku, ktoré sa narodila až po jeho odchode. Neskôr Nišu číta list, ktorý sa našiel u mŕtveho amerického vojaka. Napísala ho vojakova matka, ktorá opisuje, ako ich pes podkopal plot a ušiel, či iné bežné udalosti. List sa končí prianím „Vráť sa domov zdravý.“ Tieto okamihy sú dojímavé a dodávajú silu výpovedi o ukrutnej nezmyselnosti vojny. Osobitnú pochvalu si zasluhuje Ninomija v úlohe Saiga, v Japonsku známy skôr ako popová hviezda. Saigo v jeho stvárnení je hrdinom, ktorý by sa nad iných nikdy nevyvyšoval, hoci sám je často ponižovaný. Keď na pláži kope zákopy, píše svojej žene: „Kopem si svoj vlastný hrob?“ Ninomiya vysvetľuje: „Hrám obyčajného pekára, ktorý je náhle uvrhnutý do situácie nútiacej ho zahodiť ľudskosť, ak chce prežiť... Vojna je taká krutá, že nevynechá nič, a jazvy získané vo vojne nemôžu vyblednúť.“
Clint Eastwood si za film Listy z Iwo Jima zaslúži poriadnu dávku obdivu. Nakrútiť film o utrpení, aké zažívali „vlastní“ vojaci, je jedna vec, ale zobraziť hrôzu, ktorú zažívali „nepriatelia“, je vec druhá. Významná je aj skutočnosť, že film bol nakrútený práve za Bushovej vlády a jej nekonečnej „vojny proti terorizmu“, ktorá pohlcuje nesčíselné životy a miliardy dolárov. Od roku 1998, keď bol nakrútený film Saving Private Ryan, urobil americký filmový priemysel určitý pokrok.
V každom prípade si výroba takéhoto filmu vyžadovala odvahu. Eastwood hovorí: „Vo väčšine vojnových filmov, s ktorými som vyrastal, existovali kladní hrdinovia a nepriatelia. Ale život taký nie je a ani vojna taká nie je. Tieto filmy (Flags of Our Fathers a Letters from Iwo Jima) nie sú o víťazstve alebo porážke. Sú o vplyve vojny na ľudské životy a o tých, ktorí prídu o život oveľa skôr, ako skutočne príde ich čas.“ Režisér vysvetľuje, že stvárnenie japonských vojakov si vyžadovalo prieskum reálií. Mladí vojaci nechceli ísť do vojny. Poslali ich tam a kázali im nepočítať s tým, že sa vrátia. Také niečo sa americkému vojakovi povedať nedalo. Väčšina ľudí odchádza do boja s myšlienkou: „Áno, môže to byť nebezpečné, a je dokonca možné, že ma zabijú, ale je rovnako možné, že sa vrátim domov živý a zdravý, a život bude ako predtým.“ Eastwood dodáva: „Pravdepodobnosť, že sa nevrátia, bola obrovská. Táto mentalita je pre mňa veľmi ťažko pochopiteľná. Aby som jej porozumel, snažím sa čo najviac čítať o vojakoch a o tom, aké to pre nich bolo.“ Herec Ken Watanabe dodáva: „Kdesi v hĺbkach našej duše možno rozumieme, že vojna je zlá, ale je skôr zriedkavé, že niekto vojnu celým srdcom a deň čo deň nenávidí. Keď uvidíte, čo sa tam dialo, tú každodennú skutočnosť vojny, nikdy si nebudete želať, aby váš syn či váš partner išli do vojny.“ O druhej svetovej vojne Clint Eastwood, ktorý sa narodil v roku 1930 v San Franciscu a v čase, keď sa skončila, bol ešte len v puberte, poznamenáva: „Pamätám si, že som sa tešil, keď sa skončila. Všetci na celkom svete túžili po mieri.“ Film Listy z Iwo Jima, nakrútený za tridsaťdva dní za 20 miliónov dolárov – čo je na dnešné pomery zadarmo – má aj svoje slabé stránky. Mnohé filmy trvajú tak ako Listy z Iwo Jima pridlho, lebo tvorca si nie je celkom istý, čo chce povedať. Eastwood nedokáže prekonať vlastný tieň. Saigov osud je zvlášť prehnaný, snáď aby opätovne ilustroval režisérov názor, že človek smie urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby prežil. Filmu však pomáha neprítomnosť osoby Clinta Eastwooda, ktorá je bez pochýb nabitá ideologickým a kvázi mystickým nábojom. Pre zmenu je tu niečo skutočnejšie a úprimnejšie.
Autor je filmový kritik
Letters from Iwo Jima
Réžia: Clint Eastwood
Scenár: Iris Yamashita
Zdroj: World Socialist Website (http://www.wsws.org/articles/2007/feb2007/iwoj-f06.shtml)
Vychádza so súhlasom pôvodného vydavateľa
Preložila a upravila Svetlana Žuchová
