Prerozdeľovanie a sloboda

Téma prerozdeľovania je už desaťročia vskutku horúcim zemiakom na poli ekonómie aj politickej filozofie. Zatiaľ čo v obidvoch disciplínach sa stále vedú o prerozdeľovanie ostré spory, v médiách i politike sa stalo zaužívaným myslieť si, že prerozdeľovanie obmedzuje osobnú slobodu, že je nespravodlivé a že brzdí hospodárstvo – je neefektívne. Český ekonóm Petr Gočev v publikácii, ktorú vydal Trast pro ekonomiku a společnost tieto povery presvedčivo vyvracia ich vlastnou logikou. Na stránkach Slova to prístupnou formou urobí tiež – dnes začína vzťahom prerozdeľovania a slobody. Motto: Ľudia sa riadia svojimi citmi a svojimi záujmami, lichotí im však predstava, že sa riadia rozumom (Vilfredo Pareto). K napísaniu tejto série článkov ma viedla predovšetkým skutočnosť, že otázka legitimity a optimálnej miery prerozdeľovania je alfou a omegou hospodárskopolitických reforiem, ktoré sa dnes v postkomunistickej Európe i v celom svete uskutočňujú alebo navrhujú. Pod prerozdeľovaním mám pritom na mysli vertikálne progresívne prerozdeľovanie. To znamená, štátom vynútený prevod prostriedkov od jednotlivcov s vyššími trhovými príjmami k ľuďom s nižšími trhovými príjmami. Rozhodol som sa napísať iba imanentnú kritiku, teda kritiku zvnútra, a to preto, že je to spôsob, ako sa donútiť pridŕžať sa často pochybných alebo redukcionistických konceptov a predpokladov neoklasickej ekonómie a liberálnej politickej filozofie. Mojím cieľom je ukázať, že ak tieto koncepty a predpoklady dovedieme do dôsledkov, dospejeme k preferencii kladnej miery progresívneho vertikálneho prerozdeľovania. Obmedzením na imanentnú kritiku som sa zbavil možnosti použiť v prospech vertikálneho prerozdeľovania tie argumenty, ktoré sa opierajú o prístupy nachádzajúce sa za obzorom neoklasickej ekonómie a liberálnej politickej filozofie. To, že som sa sústredil na kritiku zvnútra, mi však na druhej strane umožnilo formulovať argumenty, ktoré sú prijateľné pre hlavný prúd ekonómov. Charakter a rozsah tejto série článkov mi neumožňujú explicitne sa zaoberať tým, aká presne by mala byť optimálna miera vertikálneho prerozdeľovania, ako by mali vyzerať mechanizmy jeho realizácie, alebo akým spôsobom by sa malo vertikálne prerozdeľovanie riešiť v rámci súčasných systémov na príjmovej i výdavkovej strane verejných rozpočtov. Pozornosť sústredím predovšetkým na otázku, či v súčasnej spoločnosti existuje zo všetkých podstatných hľadísk legitímna kladná miera vertikálneho prerozdeľovania, a to v tom zmysle, že akákoľvek nižšia miera vertikálneho prerozdeľovania by bola z daného hľadiska neobhájiteľná. Tiež sa vynasnažím ilustrovať podstatný význam pramenného štúdia dejín ekonomických teórií i všeobecných dejín pre analýzu výsostne aktuálnych otázok hospodárskej politiky. Budem preto upozorňovať na niekoľko dezinterpretácií pôvodných prameňov, ktoré sa, bohužiaľ, celkom bežne objavujú nielen v publicistike, ale aj v učebniciach. Pravica: prerozdeľovanie je krádež, krivda, brzda... V Českej republike a na Slovensku dnes politickým diskusiám o úlohe štátu dominujú dve rôzne ponímania prerozdeľovania. Podľa jedného z nich je vertikálne prerozdeľovanie nespravodlivé – je legalizovaným okrádaním jeho prispievateľov. Ďalej je škodlivé – znižuje výkonnosť ekonomiky tým, že skresľuje cenové informácie generované trhovým mechanizmom a odrádza od práce jeho platiteľov i prijímateľov. A nakoniec je aj pozostatkom paternalistického sociálneho štátu nezlučiteľným so slobodou – uvádza jeho platiteľov aj prijímateľov pod kuratelu štátnej byrokracie. Zástancovia tohto názoru sa evidentne snažia hydre prerozdeľovania uťať čo najviac hláv. Podľa načrtnutého ponímania je jedinou prekážkou v snahe zrušiť prerozdeľovanie odpor jeho prijímateľov, teda väčšiny obyvateľstva, pre ktoré je existencia prerozdeľovania výhodná. Tento odpor sa realizuje prostredníctvom občianskych nepokojov alebo prostredníctvom demokratických mechanizmov – strana, ktorá by mala v programe naozaj radikálnu elimináciu prerozdeľovania, by v demokratických voľbách so všeobecným volebným právom nemala šancu získať na realizáciu takého programu mandát. Pragmatickejšia časť pravice sa teda s určitou mierou prerozdeľovania zmierila, a tento „trest za úspech“ považuje za nutné zlo či „daň za demokraciu“. Nerezignovala však na snahu redukovať mieru prerozdeľovania, ako je to len možné, to jest politicky priechodné. Presadiť zníženie miery prerozdeľovania možno prostredníctvom zákonodarného procesu v podmienkach zastupiteľskej demokracie tak, že sa zdedené prerozdeľovacie mechanizmy rozleptajú kradmým zavádzaním najrôznejších výnimiek a úľav pre bohatých. Iným spôsobom, ako dosiahnuť to isté, je presvedčiť dostatočne veľký podiel ľudí, aby podporili program eliminácie týchto mechanizmov napriek tomu, že je to v rozpore s ich záujmami. Dokonca sa objavujú aj návrhy vyňať rozpočtovú politiku z pôsobnosti demokraticky volených inštitúcií a zveriť ju do rúk „nezávislých odborníkov“. Fundamentalistická pravica považuje za koreň zla všeobecné hlasovacie právo a demokratické mechanizmy vôbec. V súlade s tým presadzuje náhradu demokratického štátu trhovými „poisťovacími agentúrami“ alebo, keby nebolo možné toto, tak aspoň dedičnou monarchiou. Ďalej sa pohráva s myšlienkou znovuzavedenia majetkového cenzu alebo volebnej dane, alebo sa rada vidí v režimoch á la Pinochet, ktoré si dokážu s odporom demokratickej väčšiny efektívne poradiť a ochrániť tak súkromné vlastníctvo elít na čele režimu. V obdobiach, keď prichádza na lámanie chleba, pravicoví liberáli často skĺznu ku „kritickej podpore“ fašizmu. Napríklad von Mises označoval „fašistov a podobné hnutia usilujúce sa o nastolenie diktatúry“ za „plné tých najlepších úmyslov“ a za „záchrancov Európskej civilizácie“. Ľavica: prerozdeľovanie má chyby, ale je sociálne spravodlivé... Podľa druhého prístupu vedie prerozdeľovanie na jednej strane k zníženiu ekonomickej efektivity, a teda k zmenšeniu koláča, ktorý sa delí, na strane druhej sa ním však podporuje väčšia rovnosť, respektíve „rovnosť šancí“. Trhová deľba príjmov je síce spravodlivá – ale ich vynútené prerozdelenie je, na počudovanie, tiež spravodlivé, lebo zaisťuje sociálnu spravodlivosť. Prerozdeľovanie je teda síce z určitého hľadiska zlé, no z iného hľadiska dobré. Cieľom politiky je potom hľadať optimálnu mieru prerozdeľovania, ktorá by bola dostatočne vysoká na zachovanie sociálnej súdržnosti, čiže stavu, keď sa ľudia nebúria alebo hromadne neuchyľujú ku kriminalite, ale zároveň dostatočne nízka, aby nespôsobovala prílišnú nevôľu jeho prispievateľov. Tento eklektický prístup sa vyznačuje tým, že legitimitu prerozdeľovania odvodzuje od prirodzenej ľudskej solidarity. Proti takejto argumentácii však možno namietať, že k solidarite nemôže byť nik nútený proti svojej vôli a o jej miere nemajú rozhodovať príjemcovia prerozdeľovania. Solidarita predsa nemôže spočívať v tom, že sa jej niekto domáha vo svoj prospech, tvrdia kritici sociálnej demokracie, a teda jedinou legitímnou sférou uplatnenia prirodzenej ľudskej solidarity je dobrovoľná charita. Táto implikácia síce nie je nepriestrelná, treba však priznať, že má niečo do seba – legitimizácia núteného prerozdeľovania s odvolaním na prirodzenú ľudskú solidaritu je vskutku veľmi chabá. Pravica a ľavica: pravdu nemá ani jedna strana V sérii svojich článkov sa pokúsim ukázať, že oba uvedené prístupy k otázke legitimity prerozdeľovania sú chybné. Štátom vynútené vertikálne prerozdeľovanie je síce celkom legitímne, a to dokonca vo väčšej miere, než v akej sa dnes realizuje, jeho legitimita sa však neopiera o argumentáciu z hľadiska solidarity, ale o argumenty z hľadiska slobody, spravodlivosti a efektivity. Pre legitimitu prerozdeľovania je otázka solidarity vedľajšia. Je pravdepodobné, že v spoločnostiach s väčšou solidaritou medzi ľuďmi sa lepšie a radostnejšie žije a že v takýchto spoločnostiach je ľahšie presadiť vyššiu mieru vertikálneho prerozdeľovania. Tým sa však súvislosť solidarity a prerozdeľovania končí. Reformy hospodárskej politiky, ktoré sa na Západe realizujú od konca sedemdesiatych rokov, keď začal dominovať neoliberálny prístup, sa väčšinou opierajú o argumenty prvého spomenutého prístupu k prerozdeľovaniu. Zároveň sa roztvárajú nožnice (narastá priepasť) medzi bohatými a chudobnými. Neplatí pritom, že by uvedené reformy viedli k epoche všeobecnej ekonomickej prosperity, z ktorej by mohli v absolútnom meradle profitovať aj tí, ktorí z relatívneho hľadiska strácajú. Tempo hospodárskeho rastu má trvale klesajúcu tendenciu. Mojím cieľom v týchto príspevkoch je dokázať, že reformy zamerané na zníženie miery vertikálneho prerozdeľovania na príjmovej i výdavkovej strane verejných rozpočtov – teda v daňovom systéme na jednej strane a v systéme dôchodkov, zdravotníctva, sociálnych dávok a pod. na strane druhej – sú nielenže v rozpore so záujmami väčšiny obyvateľstva, ale zároveň im chýba akákoľvek teoretická opora, ktorá by takýto rozpor mohla ospravedlniť. Takúto oporu isto nemožno nájsť v tvrdení, že prerozdeľovanie svojou povahou – tým, že je vynútenou akciou zo strany štátu – obmedzuje slobodu. Prečo nie charita? Položme si najprv otázku, prečo by niekto, kto je za istú mieru príjmovej rovnosti, chcel, aby ju dosiahol skôr štát donútením, než jednotlivci dobrovoľnou charitatívnou činnosťou. Samozrejme, ak je niekto v pozícii príjemcu prerozdeľovania, uprednostní zrejme pred neistotou a ponížením charity nárokové prerozdeľovanie prostredníctvom štátu. Tu však ide o to, či a z akých dôvodov môžu vykazovať takúto preferenciu aj tí, ktorí na prerozdeľovanie prispievajú. Inými slovami ide o to, či jestvujú rozumné dôvody, prečo by si jednotlivec slobodne vybral donútenie radšej než dobrovoľnosť, aj keď sa toto donútenie týka okrem iných aj jeho samotného. V mnohých oblastiach sa takáto voľba všeobecne uznáva – väčšina ľudí je radšej, keď sú všetci nútení dodržiavať pravidlá cestnej premávky, než ako keby takéto donútenie platiť nemalo. Je to dané tým, že v oblasti dopravných predpisov sa môže do situácie poškodeného dostať s veľmi podobnou mierou pravdepodobnosti každý. V prípade prerozdelenia je to však inak. Každý môže s pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti predpokladať, či sa v budúcnosti stane skôr príjemcom prerozdeľovania alebo prispievateľom naň, a to nielen vďaka svojmu trhovému príjmu alebo dosiahnutému vzdelaniu, ale aj vďaka ekonomickému, kultúrnemu a sociálnemu kapitálu rodiny, na základe ktorého možno odhadnúť budúcu nerovnostnú rentu potomka. Objavujú sa preto argumenty, že príjemcovia prerozdeľovania, o ktorých sa dá predpokladať, že nimi zostanú aj v budúcnosti, by mali byť z rozhodovania o miere prerozdeľovania vylúčení. Z navrhovaných opatrení s týmto cieľom za všetky spomeniem napr. majetkový cenzus a volebnú daň. Tí, ktorí takto argumentujú, väčšinou predpokladajú, že odbúranie všeobecného volebného práva by znamenalo aj odbúranie štátom vynúteného vertikálneho prerozdeľovania. Vynútené vertikálne prerozdeľovanie tak interpretujú ako dôsledok demokratickej tyranie väčšiny „neschopných“, ktorí vykorisťujú menšinu „schopných“. Napriek tomu však existujú dôvody, prečo niekto môže radšej „odvádzať z donútenia“, než „odvádzať dobrovoľne“, s cieľom dosiahnuť ním samým preferované zníženie príjmovej nerovnosti. Dobrovoľná charita jednotlivcovi nezaručí, že keby sa on sám (alebo jeho potomkovia) dostal do situácie, keď by potreboval finančnú pomoc iných, boli by mu ostatní ochotní pomôcť. V režime dobrovoľnej charity je teda racionálne vytvárať viac rezerv pre prípad nepriazne osudu, ako by to bolo za takých istých podmienok v režime garantovaného prerozdeľovania. Navyše platí jedno pravidlo. Ak sa jednotlivec v určitom postavení rozhodne odvádzať významnú časť svojho príjmu na charitu, zatiaľ čo jemu podobní to neurobia, je oproti nim pomerne znevýhodnený v možnostiach okázalej i produktívnej spotreby, čo vedie k zníženiu jeho spoločenského postavenia. Zároveň tým stráca schopnosť zabezpečiť vlastným potomkom relatívne lepšie podmienky pri štarte. Pripusťme, že by niekto považoval za správne odvádzať na prerozdeľovanie tretinu svojho príjmu, keby vedel, že to isté spravia aj všetci príslušníci jeho spoločenskej vrstvy. Takúto istotu mu poskytuje iba štátom vynútená redistribúcia prostredníctvom progresívneho zdanenia; bez štátneho donútenia potrebnej istoty niet. Lepšie povedané, môže si byť istý, že ostatní takú čiastku neobetujú. No a v takom prípade bude sám ochotný prispieť na charitu oveľa menej, než tretinou svojich príjmov. Zatiaľ čo zavedením núteného prerozdeľovania si jednotlivec preferujúci vyššiu mieru príjmovej rovnosti pohorší iba absolútne, v prípade dobrovoľnej charity v rovnakej výške si pohorší nielen absolútne, ale aj relatívne. Navyše je výsledný efekt v podobe zníženia miery nerovnosti nižší. Z hľadiska bohatého jednotlivca preferujúceho vyššiu mieru rovnosti má teda charita vyššie subjektívne náklady a menší pozitívny efekt ako prerozdeľovanie zabezpečené štátnym donútením. Sú tiež ľudia, ktorí štátom vynútené prerozdeľovanie uprednostnia pred charitou preto, lebo sa tiež cítia ako príjemcovia prerozdeľovania. Z hľadiska príjemcov prerozdeľovania je lepší právny nárok na prerozdeľovanie než závislosť na neistej dobročinnosti darcov, ktorú by im azda museli ešte oplatiť vďakou. Charita sa navyše často spája so žobraním alebo prinajmenšom s doprosovaním, čo sa dá samo o sebe považovať za negatívny jav. Ďalší argument, ktorý sa opiera o problematiku externalít a „čiernych pasažierov“, môžeme v plnom znení odcitovať z diela pravicového ekonóma Miltona Friedmana Kapitalizmus a sloboda: „Možno argumentovať, že súkromná dobročinnosť je nedostatočná, pretože z nej majú prospech iní ľudia ako tí, ktorí dary poskytujú – opäť ide o efekt susedstva. Pohľad na chudobu mi nerobí dobre. Z jej zmiernenia mám úžitok, ale tento úžitok mám rovnako, bez ohľadu na to, či platím za zmiernenie chudoby sám alebo platí niekto iný. Úžitok z dobročinnosti iných ľudí prechádza teda čiastočne i na mňa. Inak povedané, každý z nás môže byť ochotný prispieť k zmierneniu chudoby za predpokladu, že tak učinia i ostatní. Ak túto istotu mať nebudeme, môže sa stať, že nemusíme byť ochotní prispieť takou istou čiastkou.“ Hypoteticky je teda možné, že aj keby boli všetci príjemcovia prerozdeľovania vylúčení z politického rozhodovacieho procesu, viedlo by kolektívne politické rozhodnutie majetných k zavedeniu vynúteného prerozdeľovania. Význam tohto argumentu však nemožno preceniť, lebo v prípade vylúčenia príjemcov prerozdeľovania z politického procesu by pri nezmenených preferenciách jednotlivcov miera vertikálneho prerozdeľovania s najväčšou pravdepodobnosťou poklesla. Ale už dnes je miera vertikálneho prerozdeľovania veľmi nízka. Napríklad známy americký ekonóm Arthur M. Okun ešte v roku 1975 napísal, že „tolerancia más voči ekonomickej nerovnosti je prekvapujúca“. Nízka miera prerozdeľovania je dôkazom toho, že demokracia je len formálna. Reálny politický vplyv jednotlivcov s podpriemernými príjmami je neporovnateľne nižší ako ich početné zastúpenie v spoločnosti. Vedie prerozdeľovanie k obmedzeniu, alebo k rozšíreniu slobody? No a v tomto bode sa presunieme celkom na pole politickej filozofie a pokúsime sa vysporiadať s argumentáciou proti prerozdeľovaniu z pozícií „obhajoby slobody“. Východiskom tohto prístupu je koncepcia vlastníctva seba samého ako základná a nevyhnutná podmienka ľudského života. Akékoľvek vynútené prerozdeľovanie sa tu berie ako neprípustné násilie voči jednotlivcovi. Podľa autorov, ktorí obhajujú túto pozíciu, sa majú všetky finančné či naturálne prevody od bohatých domácností k chudobnejším odohrávať na báze dobrovoľnej charity. Ak je niekto za väčšiu či menšiu mieru rovnosti, nič mu nebráni v tom, aby príslušnú časť svojho príjmu poskytol na tie charitatívne účely, ktoré sám uzná za vhodné. Podľa zástancov tohto prístupu nejestvuje nijaká spoločensky optimálna miera prerozdeľovania, ktorá by sa dala určiť nezávisle od osobného stanoviska a dobrovoľnej voľby konkrétnych jednotlivcov, ktorí sa rozhodnú časť svojho trhového príjmu venovať iným. V predchádzajúcej časti sme si však ukázali, že aj keby boli príjemcovia prerozdeľovania z politického procesu vylúčení, mohol by kolektívny rozhodovací proces vyústiť do zavedenia núteného prerozdeľovania. Teraz skúmame otázku, aký je dopad vynúteného prerozdeľovania na rozsah slobody. V jadre liberálneho odporu proti prerozdeľovaniu nachádzame argument, že nedostatok peňazí neznamená nedostatok slobody, ale iba nedostatok prostriedkov na jej realizáciu. Chudák nie je menej slobodný ako boháč. Môže si robiť, čo sa mu zachce, ak to nie je vyslovene zakázané – len mu chýbajú prostriedky na to, aby svoje úmysly zrealizoval. Takáto argumentácie vychádza z filozofie Isiaha Berlina, ktorý hovorí, že „je dôležité rozlišovať medzi slobodou a podmienkami jej uplatnenia. Ak je niekto príliš chudobný, nevzdelaný alebo slabý na to, aby využil svoje základné práva, potom slobody, ktoré mu tieto práva zaručujú, preňho nič neznamenajú, ale nemenia sa v obyčajné nič“. Argumenty pravicových liberálov tak možno zhrnúť do piatich bodov. Po prvé, slobodu obmedzujú vonkajšie zásahy – v terminológii libertariánov iniciácia násilia – avšak určite nie nedostatok prostriedkov. Po druhé, nemať dosť peňazí neznamená trpieť vonkajšími zásahmi, ale nedostatkom prostriedkov. Po tretie, nedostatok peňazí čiže chudoba teda neznamená nedostatok slobody. Po štvrté, hlavnou úlohou vlády je ochrana slobody. A teda, a to je posledný bod, odstraňovanie chudoby nepatrí medzi hlavné úlohy vlády. Za peniaze si slobodu... kúpiš Aj keď uznáme platnosť prvého a štvrtého tvrdenia, keby sa nám podarilo vyvrátiť platnosť druhého výroku, vyvrátime tým aj čiastkový tretí záver a z neho vyplývajúci konečný, piaty záver. Presvedčivú argumentáciu, ktorá vyvracia práve druhý výrok, podal G. A. Cohen. Jeho logika znie takto: „Ak A vlastní M a B nie, potom A môže využívať M bez vonkajších zásahov, ale keď sa M pokúsi využiť osoba B, stane sa v štandardnom prípade terčom vonkajšieho zásahu. V mnohých situáciách – najmä ak A ponúkne M na prenájom či na predaj – však peniaze slúžia na odstránenie týchto vonkajších zásahov. Peniaze preto prinášajú slobodu, a nie iba schopnosť slobodu využívať, a to aj v prípade, keď slobodu stotožníme s absenciou vonkajších zásahov. ... Povedzme, že telesne zdravá žena nemá dostatok prostriedkov na to, aby navštívila svoju sestru v Glasgowe. Zo zárobku nedokáže usporiť čiastku potrebnú na zakúpenie cestovného lístku. Ak teda nasadne na vlak, nemá prostriedky na to, aby zabránila nasledovnému vonkajšiemu zásahu sprievodcu. ... Je schopná nastúpiť do metra a prejsť nástupište, aby sa dostala k vlaku. Avšak iní ľudia jej fyzicky zabránia nástupište prejsť alebo ju z vlaku fyzicky vysadia. ... Nemať peniaze teda bezpochyby znamená byť vystavený vonkajším zásahom.“ Cohen konštatuje, že aj keď sa zaoberáme iba tým ponímaním slobody, ktoré sám Berlin označil za negatívne, teda slobodou od donútenia, znamená nedostatok peňazí nedostatok slobody. A aj keby sme chápali negatívne vymedzenú slobodu iba ako slobodu od vládnych zásahov, platnosť nášho záveru by sa tým nenarušila – „ ... v právnej spoločnosti mi môže ktokoľvek ... zabrániť v ceste iba vtedy, ak je štát naklonený takýto krok podporovať. Kontrast medzi dverami, ktoré zatvára vláda a dverami, ktoré zatvárajú druhí ľudia, teda nemožno relatívne uplatniť“, uzatvára Cohen. Peniaze tak možno brať ako poukážky, ktoré jednotlivcovi umožňujú robiť isté činnosti bez hrozby vonkajšieho zásahu smerujúceho k bráneniu výkonu týchto činností. Určité množstvo peňazí tak svojmu vlastníkovi umožní realizovať určitý súbor činností, pričom menšie množstvo peňazí, pochopiteľne, predstavuje menší súbor slobôd. Ak niekto žije v chudobe, značnú časť jeho života určuje nutnosť a donútenie. Obhajoba prerozdeľovania je tak obhajobou rovnejšieho rozdelenia slobôd – prerozdeľovanie príjmov je zároveň aj prerozdeľovaním slobôd. Nie je sloboda ako sloboda Neznamená to však, že prerozdeľovanie je hra s nulovým súčtom. Niektorí autori argumentujú, že sú základnejšie a menej základné slobody. Do prvej skupiny patria slobody, ktorých realizácia umožňuje základné prežitie a ľudskú dôstojnosť. Sú dôležitejšie než slobody druhej kategórie, kam zaraďujeme napríklad slobodu okázalej spotreby. Títo autori tvrdia, že by sa malo prerozdeľovať tak, aby sa umožnila realizácia dôležitejších slobôd na úkor realizácie menej dôležitých slobôd. Takýto spôsob argumentácie je však výsostne normatívny. Pozitívne možno tvrdiť, že rovnejšie rozdelenie fixného produktu rozširuje celkový rozsah empirických slobôd. Podobne, ako sa dá hovoriť o väčšom úžitku z peňažnej jednotky u chudobných ako u bohatých, sa dá v súvislosti so slobodami hovoriť o niečom podobnom, akurát v obrátenom garde. Pri raste príjmu totiž neklesá úžitok z nových slobôd, rastú však náklady na ich realizáciu. Hlavné slobody, ktoré človek musí mať možnosť realizovať pre jednoduché zachovanie svojej fyzickej existencie, sú slobody piť a jesť. Po uspokojení základných životných potrieb prichádza na rad uspokojovanie menej naliehavých potrieb v stále nákladnejšom prevedení. Súbor „slobôd cestovať“ jednotlivca s majetkom vo výške milióna dolárov je veľmi široký, lebo zahŕňa možnosti cestovať na ktorékoľvek miesto na svete. Hraničné rozšírenie tohto súboru slobôd cestovať o jedinú jednotku je však veľmi nákladné. Zatiaľ čo súbor slobôd cestovať na nespočetné miesta na svete zaobstaráme pod milión dolárov, rozšírenie tohto súboru o slobodu navštíviť niekoľko málo vesmírnych staníc na obežnej dráhe Zeme vyjde na ďalších dvadsať miliónov. Toľko totiž zaplatil prvý vesmírny turista za desaťdenný výlet na vesmírnu stanicu Sojuz. Nedá sa však povedať, že by úžitok spojený s realizáciou slobody vyraziť na kozmický výlet bol nevyhnutne nižší, než úžitok spojený s realizáciou slobody vyraziť na exotickú dovolenku. Naopak, úžitok kozmického výletu bude pravdepodobne veľmi vysoký už len pre exkluzivitu takéhoto podniku. Neporovnateľne vyššie sú však aj jeho náklady. Zatiaľ čo pri raste príjmu klesá jeho hraničný úžitok, pri raste súboru disponibilných slobôd rastú ich hraničné náklady. Ak neberieme do úvahy stratu efektivity vyplývajúcu z prerozdeľovania, tak platí, že celkový rozsah disponibilných slobôd všetkých jednotlivcov je najväčší v prípade rovného rozdelenia slobôd. Ale ak zohľadníme individuálne hendikepy, tak rovné rozdelenie disponibilných slobôd prestane implikovať rovné rozdelenie príjmov. Niektorí jednotlivci môžu byť znevýhodnení takým spôsobom, že realizácia niektorých slobôd je pre nich finančne omnoho náročnejšia než pre ostatných. Ak niekto nemôže chodiť, vyžaduje možnosť realizácie slobody opustiť vlastný byt bezbariérový prístup, zatiaľ čo ostatným stačia na realizáciu rovnakej slobody obyčajné schody. Preferencia rovného rozdeľovania disponibilných slobôd teda implikuje nerovné rozdeľovanie prostriedkov, ktoré čiastočne vykompenzuje znevýhodnenie niektorých jednotlivcov oproti ostatným. Na záver tohto príspevku iba zhrniem – na prerozdeľovaní nemusia mať záujem iba chudobní, teda tí, ktorí z neho profitujú. Aj prispievatelia môžu z viacerých dôvodov uprednostňovať vynútené prerozdeľovanie pred charitou. Ďalej som sa pokúsil dokázať, že jestvuje priama väzba medzi majetkom a slobodou – čím menší majetok ľudia majú, tým sú menej slobodní. Platí teda, že prerozdelenie príjmov je aj prerozdelením slobôd, pričom rovnejšie rozdelenie slobôd vedie k zväčšeniu ich celkového rozsahu. Uvedené čiastkové závery vedú k jednému všeobecnému – prerozdeľovanie nevedie k obmedzovaniu slobody, ale naopak k jej rozšíreniu. Autor je ekonóm. Plnú verziu jeho diskusného zošita o prerozdeĽovaní nájdete na stránke Trastu pro ekonomiku a společnost http://www.thinktank.cz/index.php?id=280.