Môžu byť médiá nestranné?

Vláda vraj vyhlásila vojnu médiám. Premiér Fico si dovolil vysloviť názor, že mnohé tlačové médiá neinformujú verejnosť objektívne, nezávisle a nestranne. Aká to trúfalosť! Všetci predsa vieme, že novinári sú zákonitým stelesnením objektivity! Je nad slnko jasnejšie, že človek, ktorý sa zamestná v mediálnej oblasti, sa automaticky – akoby mávnutím čarovného prútika – mení na apolitického, nezávislého a korektného komentátora... Áno, takýto groteskný obraz sa často ponúka verejnosti. Ak vysloví názor politik, je to stranícka demagógia a neobjektívne politikárčenie. Ak vysloví názor novinár, je to nezávislý názor občana, ktorý oduševnene hľadá objektívnu pravdu. Pritom je úplne jasné, že novinári – tak ako každý iný človek – majú svoje subjektívne názory a politické presvedčenie. Načo hrať komédiu o nestrannosti a objektívnosti médií? Maximum, ktoré možno v hodnotení politickej reality dosiahnuť, je vyváženosť informácií od pravicových a ľavicových novinárov. Ak mediálny trh ponúka čitateľovi možnosť vybrať si medzi doprava orientovanou a doľava orientovanou tlačou či televíziou, je to kóšer. Je to bežná prax vo vyspelých demokratických krajinách. Na Slovensku však mediálny trh zlyháva. Základné mienkotvorné denníky sú pravicové buď otvorene (Sme) alebo potichu (Pravda). Pre čitateľov, ktorí inklinujú k stredoľavej politike, dnes mienkotvorný denník neexistuje. V podstate na tom však nie je nič prekvapujúce. Mediálny systém má vnútornú logiku, ktorá nepustí. Médiá vždy niekto vlastní. A korporáciám, ktoré vlastnia slovenské médiá, pochopiteľne vyhovuje viac pravicová politika, znižovanie daní, odbúravanie solidarity, oslabovanie práv zamestnancov. Multimilionári, ktorí stoja za médiami, nepotrebujú sociálny štát. A jednotliví novinári sú v konečnom dôsledku zamestnancami týchto korporácií, takže sa ani nemožno príliš čudovať, prečo tak vehementne kritizujú sociálnodemokratickú vládu. Aký však má zmysel hovoriť v tejto súvislosti o nezávislosti novinárov? Pravda je, že Robert Fico svoj boj s médiami vyhrať nemôže. To by musel reformovať celý systém, na čo však nemá dosť politických síl. Prišiel teda aspoň so skromným nápadom na zavedenie inštitútu práva na odpoveď. Tento inštitút nijako neznižuje práva novinárov, len dáva nejaké to právo aj tým, o ktorých novinári píšu. Právo na odpoveď je súčasťou takmer všetkých vyspelých európskych demokracií (okrem Británie). Existujú dva jeho modelové typy – francúzsky a nemecký. Francúzsky predpokladá možnosť odpovede aj v prípade hodnotových komentárov zo strany novinárov. Používa sa napríklad v Taliansku či Belgicku. Nemecký systém ponecháva právo na okamžitú odpoveď iba v prípadoch dokázateľne nepravdivých faktografických informácií. Platí napríklad v Rakúsku či v Českej republike. Ostáva otvorené, ku ktorému systému sa prihlási Slovensko. Samotný inštitút práva na odpoveď je však celkom oprávnený. Ak má byť tento návrh vyhlásením vojny médiám, asi je tu niekto trochu precitlivený. Alebo žeby slovenskí novinári natoľko spohodlneli, že už ani nedokážu prijať protinázor na svoje „objektívne“ názory? Autorka je publicistka