Ako sa tunelujú slovenské lesy
Po reprivatizácii lesov po roku 1990 sa mnohé dostali do rúk ľuďom, ktorí ich devastujú. Prenajímajú ich, drevo rýchlo vyťažia a zbavia sa povinnosti les obnoviť. Takéto prenájmy vytvárajú optimálne podmienky na vytunelovanie lesa takpovediac v medziach zákona. Po roku 1990 sa výrazne zmenila vlastnícka štruktúra slovenských lesov. Kým v minulosti využíval lesy takmer na sto percent štát, v súčasnosti ich približne štyridsať percent využívajú neštátne subjekty. A niektorí staronoví vlastníci sa voči svojim lesom správajú macošsky. Sami sa o ne starať nechcú, tak ich dajú do prenájmu aj za cenu ich možnej devastácie. Odštátnenie lesov bolo najmä v záujme vtedajšej politickej moci. Pritom existovalo aj iné riešenie. Rozhodli sa preň naši susedia v Poľsku a Maďarsku, ktorí vlastníctvo lesov z čias socializmu v podstate nezmenili. Tunelovanie lesov Samozrejme, nemožno tvrdiť, že všetci noví vlastníci lesy len devastujú. Sú medzi nimi aj takí, ktorí sa o ne vzorne starajú: napríklad o niektoré mestské a obecné lesy, ale aj lesy vlastnené inými subjektmi. Problémom sú však lesy, ktoré vlastníci z rôznych dôvodov prenajali. Ak je nájomcom štát, je to ten lepší prípad. Štátnym lesom však vlastníci ponúkajú na obhospodarovanie spravidla len menej výnosové lesy. Teda tie, o ktoré súkromní podnikatelia v oblasti lesníctva nemajú záujem. Prirodzene, nemožno očakávať, že niekto si prenajme lesy, na ktorých obhospodarovanie bude doplácať. Cieľom každého podnikania je predsa zisk v čo najkratšom čase. Pre podnikateľov sú teda teda zaujímavejšie lesy s prevahou rubných, prípadne starších prebierkových porastov s prenájmom podľa možnosti na čo najkratšie obdobie. Tým sa dá vyhnúť dlhodobejším investíciám do lesa. V lesníctve je to 10 – 20 rokov. A väčšina nájomných zmlúv sa aj uzatvára len na takéto krátke obdobie. Tým sa vytvárajú optimálne podmienky na to, čo sa dnes nazýva tunelovaním. Pritom aj v tomto prípade – rovnako ako v prípade rôznych eseročiek a akcioviek – sa to deje v súlade s legislatívou. Výsledkom je, že nájomca podniká s rýchlym ziskom, ale les skončí zdevastovaný. A rýchly zbohatlík sa ho potom ešte rýchlejšie zbaví, aby zaň viac neniesol zodpovednosť. V podstate ide o to, že lesný hospodársky plán okrem úloh na jedno desaťročie stanovuje dlhodobé rámcové úlohy, ktoré majú zabezpečiť nepretržitosť lesnej produkcie. Na zabezpečenie následného porastu po vyťažení je zákonná lehota sedem rokov. Zalesnenie trvá do dvoch rokov, kým sa porast prirodzene nezmladí a po siedmich rokoch je už zabezpečený, takže nevyžaduje ďalšie dopĺňanie. Ak je les prenajatý krátkodobo, finančný efekt z tzv. materského porastu pripadne jednému a starostlivosť o zabezpečenie nového porastu druhému subjektu. Tým druhým býva zväčša štát, lebo o zdevastovaný les nijaký podnikateľ nemá záujem. Štátne lesné organizácie síce nie sú povinné tieto lesy prevziať, robia to však, aby sa nenarušila obnova lesov. Cirkevný kšeft s Majským Vo všeobecnosti to funguje takto: súkromný vlastník sa o les nechce starať ani ho nechce hospodársky využívať. Väčšinou ide o ľudí alebo právne subjekty, ktoré sa primárne venujú úplne inej činnosti, les zdedili, resp. získali reštitúciou, starostlivosti oň a hospodáreniu s ním nerozumejú, nevyznajú sa ani v príslušnej legislatíve. Takže jediné, čo ich zaujíma je, ako bez zbytočnej práce a starostí z lesa zarobiť aspoň nejaké peniaze, hoci aj menej, ako ťažbou a predajom dreva. Vtedy nastúpi firma, ktorú zaujíma „hospodárenie“ v lese. Ak zistí, že les môže v najbližších rokoch vyťažiť a drevo predať, zoberie ho do prenájmu. Postupne drevo ťaží a predáva, popri tom platí nájomné. Zároveň však ignoruje potrebu sadiť nové stromy. Majiteľ do toho nájomcu tiež netlačí, lebo mu je to jedno, ba často ani netuší, že je jeho povinnosťou zabezpečiť aj takúto starostlivosť. Keď je všetko súce drevo z lesa preč, nájomný vzťah sa skončí a kompetentné orgány medzitým majiteľa upozornia na dodržiavanie všetkých častí lesného hospodárskeho plánu vrátane obnovy lesa, ale ten na ňu nemá peniaze a sankcie voči nemu aj preto v praxi k ničomu nevedú. Zvyčajne sa však veľmi rád dohodne na dlhodobom prenájme lesa štátnej organizácii, ktorá les obnoví na vlastné náklady v čase, keď je jeho budúce hospodárske využitie (ťažba dreva) iba vo hviezdach. Ak by však štát do tohto nájomného vzťahu nevstúpil, les by už nikto nikdy neobnovil, čo by malo vážne ekologické, a teda v konečnom dôsledku spoločenské negatívne dôsledky. Takýto prípad je aj reštitúcia lesov rímskokatolíckej cirkvi Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy pri Zlatých Moravciach. Keď ich cirkev získala, prenajala ich Štátnym lesom a po krátkom čase veľkopodnikateľovi Jozefovi Majskému. Ide o 2 600 hektárov lesného pôdneho fondu. Stav porastov a hospodárenie predchádzajúceho užívateľa – štátu – boli na veľmi dobrej úrovni. Dôkazom sú zápisnice z previerok plnenia predpisov lesného hospodárskeho plánu. Tvrdenie staronového vlastníka o vrátení zdevastovaných lesov nebolo doteraz ničím podložené. Majiteľ ho však použil, aby zdôvodnil odstúpenie od zmluvy so štátom a uzavretie zmluvy s Jozefom Majským, pretože by mu vraj prinášali len stratu. Prenájom sa netýkal len obhospodarovania lesov, ale aj práva poľovníctva, čo bolo pre nového užívateľa Jozefa Majského zrejme prioritné. A tak sa tieto údajne stratové lesy zrazu stali vysoko ziskovými. Aspoň podľa výšky sumy za prenájom. Začínala sa jedným miliónom korún ročne, neskôr ju však cirkev zvýšila na dva milióny – a nájomca ju pokojne platil. Katastrofálne následky bez zodpovednosti Lenže nájomca chce prirodzene tiež zarobiť. Minimálne toľko, aby pokryl náklady na obhospodarovanie lesa a platenie nájomného. V Majského prípade aj na poľovníctvo a všetko, čo s tým súvisí. Peniaze sa dajú získať len predajom vyťaženého dreva. Súčasný užívateľ vyrubuje stromy takým tempom, že ťažba je z väčšej časti realizovaná už v polovici platnosti lesného hospodárskeho plánu. Samozrejme, že akékoľvek investície do výstavby lesných ciest, skládok a zariadení pre lesnú výrobu sú vylúčené. Využíva sa lesná infraštruktúra vybudovaná v minulosti Štátnymi lesmi a cesty sa udržiavajú len natoľko, aby sa po nich dalo zviezť drevo. Aj všetky ostatné náklady investované len preto, aby ako-tak uspokojili kontrolu lesného úradu, sa minimalizujú. Navyše sa pri ťažbe dreva zamestnávajú živnostníci, ktorí používajú kolesový traktor, vyradený niekde na poľnohospodárskom družstve. O nejakých moderných a najmä voči prírode šetrnejších technológiách ani nehovoriac. Načo by sa nimi kto zaťažoval, veď prenájom sa o pár rokov končí. V slušnom lesníctve vždy platilo pravidlo – zisk z predaja drevnej suroviny slúži v prvom rade na pokrytie iných neziskových, ale potrebných činností týkajúcich sa lesa. Ale to, čo sa deje v lesoch pri Zlatých Moravciach, je tunelovanie. Pravda nejde o tunelovanie v známej podobe rozkradnutých fabrík, kde tento proces trval niekoľko mesiacov, výnimočne rokov, takže sme veľmi rýchlo zistili, kto je akým majiteľom a hospodárom. Výsledky zlého hospodárenia v lese sa prejavia spravidla až o desaťročia a nebezpečenstvo spočíva v tom, že v počiatočných fázach je často nepostrehnuteľné. O to katastrofálnejšie bývajú následky. A bez možnosti brať kohokoľvek na zodpovednosť. Zodpovednosť vlastníka lesnej nehnuteľnosti je totiž v takýchto prípadoch viac-menej hypotetická. Autor je lesný inžinier, bývalý dlhoročný pracovník a riaditeĽ Lesoprojektu a v r.1999 – 2000 poradca ministra pôdohospodárstva pre lesníctvo
