Fajčenie na verejnosti obmedzuje slobodu nefajčiarov

Je načase, aby sa aj Slovensko pridalo k európskym krajinám, ktoré radikálne chránia nefajčiarov. Desaťročia sú nefajčiari doslova utláčanou skupinou obyvateľov. Vlády za to isté obdobie už stokrát deklarovali, že fajčiarov treba krotiť, ale po deklaráciách nenasledovali činy. Aspoň nie také, ktoré by mali reálny význam. Všeobecný zákaz fajčenia nie je akademický nezmysel, ale reakcia na konkrétnu spoločenskú historickú skúsenosť. Asi nemá význam rozpisovať sa zoširoka o vplyve dymu z cigariet na zdravie nefajčiarov. Napokon SLOVO len pred mesiacom venovalo negatívnym dopadom fajčenia celú stranu. Stačí len zdôrazniť, že pasívne fajčenie má na zdaravie nefajčiara z dlhodobého hľadiska horšie dopady, než fajčenie na zdravie fajčiara. Nefajčí sa na zastávkach? Nikto nemôže poprieť, že už roky sa štáty (najmä západnej) Európy usilujú o kompromis medzi fajčiarmi a nefajčiarmi. Najčastejším nástrojom je oddeľovanie priestorov pre jedných od priestorov pre druhých. Nezačalo sa s tým na zemi, ale vo vzduchu. Dodnes si pamätám, ako som sa pred vyše desiatimi rokmi dobre najedol v lietadle rakúskej spoločnosti Lauda Air. Vzápätí som sa však išiel zadusiť z dymu hrubej, dozaista fajnovej cigary. Obrátil som sa, a hneď za mnou si po obede vychutnával cigaru tučný Rakúšan, ako vystrihnutý z reklamy na dovolenku v Alpách. Išlo ma rozdrapiť od zlosti i kašľa, ale nepomohol som si. Ja som sedel v časti pre nefajčiarov, on v časti pre fajčiarov. Dnes je už fajčenie v lietadlách dávnou minulosťou. Prečo? Nie preto, že by sa chcel akýsi úradník – nefajčiar vyvŕšiť na fajčiaroch. Prax jednoducho ukázala, že formálne oddelenie fajčiarskych a nefajčiarskych priestorov nie je účinnou ochranou nefajčiarov. Na Slovensku platí zákon, podľa ktorého napríklad nie je možné fajčiť na autobusovej zastávke. Mimo nej už fajčiť možno, takže v praxi stačí, aby človek podišiel dva kroky od búdky a môže si zapáliť. Bez ohľadu na to, kam sa dym z jeho cigarety šíri. Ešte bizarnejšie tento zákaz pôsobí na zastávkach, kde žiadne kryté priestory nie sú. Odkiaľ pokiaľ je zastávka? Ako táto ochrana nefajčiarov vyzerá v praxi, môžeme vidieť v každú dennú a nočnú hodinu po celej krajine. Zákazy sú obrannou reakciou Vzhľadom na vývoj v Európe je pravdepodobné, že aj u nás sa onedlho bude vážne diskutovať o úplnom zákaze fajčenia aj v pohostinských a reštauračných zariadeniach. Už dnes v nich platia významné obmedzenia, ktoré ich majiteľom stanovujú pomerne prísne kritériá nielen koľko priestoru vyčleniť nefajčiarom, ale aj ako ich oddeliť. Lenže aj v tomto prípade platí, že jedna vec je zákon a druhá jeho realizácia. Nefajčiari sú diskriminovaní, pretože priestory pre nich sú malé a väčšinou aj nedôsledne oddelené. V podstate to však ani nie je vina prevádzkarov: priestory pre fajčiarov by museli byť vzduchotesné a nesmeli by sa otvárať pred úplným vyvetraním, aby sa aspoň malá časť cigaretového dymu nedostala k nefajčiarom. Jednoducho je čoraz zrejmejšie, že úsilie o separáciu fajčiarov a nefajčiarov problém nerieši a zdravie tých druhých nechráni. Ide len o kozmetické opatrenia bez reálneho efektu. Okrem iného aj preto, lebo samotní fajčiari sa vlastným prístupom neusilujú, aby nefajčiarov neobmedzovali. Ohľaduplný fajčiar je takou výnimkou, že by ho mali vždy, keď sa niekde nájde, ukazovať naživo v televízii. Niet pochýb o tom, že by sa ochrana nefajčiarov nerozširovala do takých rozmerov, ak by samotní fajčiari ústretovo a prísne dodržiavali existujúce pravidlá. Ľudia fajčiaci na zastávkach autobusu, v uzavretých priestoroch staníc, či na verejných toaletách (u nás v televízii ktosi fajčí pravidelne na pánskych záchodoch napriek tomu, že iba osem krokov od nich sú vyhradené priestory pre fajčiarov!!!) sú najlepšou výzvou na radikálnejšie riešenia. Skutočne, ak sa fajčiari bránia ďalším zákazom, mali by si namiesto vykrikovania o akejsi zvrhlej mutácii slobody najskôr vstúpiť do svedomia. Ich bezohľadná akcia vyvoláva celkom prirodzenú obrannú reakciu. Všeobecný zákaz. Príklad, ktorý deti neprehliadnu Všeobecný zákaz fajčenia na verejnosti však má nielen represívny, ale aj preventívny význam. A to v dvoch rovinách. Po prvé, fajčiari sú zlým príkladom pre (zatiaľ) nefajčiarov, najmä pre deti a mládež. Stokrát im môžete rozprávať o škodlivosti fajčenia, prezentovať fakty a argumenty. Ak budú na každom kroku vidieť ľudí s cigaretou, nebudú výchove veriť. Nepochybne sa aj s rozumnými fajčiarmi zhodneme, že fajčenie preukázateľne škodí zdraviu. Bol by som ochotný ustúpiť, ak by sa s fajčením prvýkrát stretli dospelí ľudia a potom by sa naozaj slobodne rozhodovali, či fajčiť budú, alebo nie. Je však jasné, že našu slobodu rozhodovania ovplyvňuje aj výchova a prostredie, v ktorom vyrastáme. Práve preto sa musíme usilovať zabezpečiť, aby sa deti a dospievajúci ľudia s fajčením nestretávali. Druhou rovinou preventívneho významu všeobecného zákazu fajčenia na verejnosti je obmedzenie príležitosti. Tak ako príležitosť robí zlodeja, robí aj fajčiara (alebo „prežierača“ – o tom viem veľa). Pracovný výkon je väčšinou oveľa menšia (až nijaká) príležitosť zapáliť si, než posedenie v krčme. A ak ani v krčme nebude možné zapáliť si, zlikvidujeme jednu z najčastejších príležitostí. Sex na verejnosti by škodil menej Áno, čiastočne ide o obmedzenie osobnej slobody, ale nepochybne také, s ktorým by ani otcovia liberalizmu nemali problém. Nikto sa predsa nepozastavuje nad tým, že máme nočný pokoj a po desiatej večer nie je možné vyrevovať na ulici. Napriek tomu, že hulákaním predsa neberieme právo iným nehulákať. Verejný záujem, aby fajčiarov bolo čo najmenej a aby fajčiari fajčili čo najmenej, spočíva aj v tom, že fajčiari preukázateľne stoja spoločnosť veľké peniaze. Aj z vreciek nefajčiarov. Povedané s Millom: v tomto momente už absolútna sloboda fajčiarov obmedzuje slobodu nefajčiarov. Fajčenie na verejnosti je priamou propagáciou drogovej závislosti. Je to hanebná obscénnosť ničenia vlastného zdravia, ako by si ľudia bežne na uliciach odtínali ruky, alebo rozrezávali bruchá. Málokto by v takom prípade prešiel nevšímavo okolo. A argument, že ten človek to robí slobodne a na základe vlastného rozhodnutia, by normálny človek ani neregistroval. Sex, najmä ak k nemu vedie vzájomný cit, sa mi zdá oveľa menej obscénnou záležitosťou. Netvrdím, že si želám, aby sa mu ľudia oddávali bežne na verejnosti, ale ak má byť povolené fajčenie, tak to nech ľudia v krčmách radšej sexujú. Autor je racionálny zástanca zákazu fajčenia na verejnosti