Diktatúra

Sloboda iba pre stúpencov vlády, iba pre členov jednej strany – bez ohľadu na to, ako početnej – to nie je vôbec nijaká sloboda. Sloboda je vždy a výhradne slobodou pre toho, kto zmýšľa inak. Nie pre nejaký fanatický koncept „spravodlivosti“, ale preto, že všetko, čo je na politickej slobode poučné, zdravé a očistné, závisí od tejto základnej vlastnosti, a keď sa zo „slobody“ stane zvláštna výsada, jej účinnosť mizne. ... Tichý predpoklad, na ktorom je založená Leninova a Trockého teória diktatúry znie, že socialistická transformácia je čosi, na čo má revolučná strana vo vrecku pripravený hotový návod, ktorý stačí dostatočne energicky uskutočniť v praxi. Nanešťastie, alebo možno našťastie, to nie je pravda. ... Socialistický systém spoločnosti by mal byť, a môže byť, jedine historickým produktom zrodeným zo školy vlastných skúseností, zrodeným v priebehu vlastnej realizácie, ako výsledok vývoja žijúcej histórie, ktorá – práve tak ako organická príroda, ktorej súčasť koniec koncov tvorí – má dobrý zvyk vytvoriť zároveň s každou skutočnou spoločenskou potrebou aj prostriedky na jej naplnenie, zároveň s úlohou aj jej riešenie. Ale ak je to tak, potom už z povahy socializmu jasne vyplýva, že ho nemožno nadiktovať či nariadiť cez ukazy [rozkazy]. Jeho nevyhnutnými podmienkami je viacero násilných opatrení – proti majetku atď. To negatívne, rozbíjanie, to nariadiť možno – ale stavbu, to pozitívne, nie. Nové územie. Tisíc problémov. Iba skúsenosť je schopná naprávať a otvárať nové cesty. Iba neobmedzený, prýštiaci život rozpadajúci sa do tisícov nových foriem a improvizácií prináša na svetlo novú tvorivú silu, sám napráva všetky pochybné pokusy. Verejný život krajín s obmedzenou slobodou je taký ochudobnený, taký žalostný, taký skostnatený, taký neplodný práve preto, že keď vylúči demokraciu, odrezáva tým všetky žijúce pramene duchovného bohatstva a pokroku. ... Socializmus v živote si vyžaduje úplnú duchovnú transformáciu más ubitých stáročiami buržoázneho panstva. Spoločenské inštinkty namiesto egoistických, masovú iniciatívu namiesto nedvižnosti, idealizmus, ktorý pokoruje všetko utrpenie, atď. atď. Nikto to nevie lepšie, neopisuje to prenikavejšie, neopakuje to zanovitejšie ako Lenin. Absolútne sa však mýli v prostriedkoch, ktoré používa. Dekréty, diktátorská sila továrenského dozorcu, drakonické tresty, vláda teroru – všetky tieto veci sú len náhradkami. Jedinou cestou k znovuzrodeniu je škola samotného verejného života, najneobmedzenejšia, najširšia demokracia a verejná mienka. K demoralizácii vedie práve vláda teroru. ... Bez všeobecných volieb, bez neobmedzenej slobody tlače a zhromažďovania, bez voľného zápasu názorov život v každej verejnej inštitúcii hynie, stáva sa z neho len napodobnenina života, v ktorej jediným aktívnym prvkom zostáva byrokracia. Verejný život postupne zaspáva, rozkazuje a vládne len pár desiatok straníckych šéfov nevyčerpateľnej energie a neobmedzených skúseností. Spomedzi nich v skutočnosti vedie len zo desať vynikajúcich hláv a raz za čas si na schôdze pozvú elitu robotníckej triedy, aby zatlieskala prejavom vodcov a jednomyseľne odhlasovala navrhované uznesenia. Vo svojej podstate teda ide o kliku, isteže, o diktatúru – lenže nie diktatúru proletariátu, ale diktatúru zopár politikov – teda diktatúru v buržoáznom zmysle, v zmysle jakobínskej vlády. Úryvky z knižky Ruská revolúcia, ktorú nemecko-poľská ľavicová revolucionárka Róza Luxemburgová napísala v roku 1918 počas pobytu vo väzení. O rok na to bola spolu s Karlom Liebknechtom zavraždená pravicovými dobrovoľníckymi vojskami, ktoré boli podhubím neskoršieho nacizmu.