Austrália po Howardovi
Austrálsky spisovateľ hodnotil v denníku Guardian dedičstvo Howardovej vlády v Austrálii. Voľby síce priniesli jeho pád – znamenajú však aj začiatok novej politickej éry? John Howard kedysi povedal, že táto doba patrí jemu – a viac ako desaťročie sa zdalo, že to je pravda. Austrália zažila najväčší a najtrvalejší ekonomický rast vo svojej histórii. Tienistou stránkou jeho vládnutia však bola dramaticky zlá situácia pôvodných austrálskych obyvateľov, viacnásobné ohrozenie životného prostredia, kríza verejného školstva a zdravotníctva, rastúce ceny nehnuteľností, znižujúce sa príjmy a zhoršujúce sa podmienky vďaka ekonomickým reformám. Howard Austrálii sľúbil, že krajina bude počas jeho vládnutia pokojná, uvoľnená. No Austrálčania sa stali voči sebe navzájom podozrievavejší, než kedykoľvek predtým, a tento strach Howardova vláda neutišovala. Naopak, rada ho politicky využívala. Howardova éra Howardova schopnosť rozdeľovať a šikovná manipulácia verejnou mienkou zakrývali zvláštne paradoxy jeho éry. Hoci flirtoval s rasizmom, práve počas jeho vlády prijala Austrália najrozsiahlejší imigračný program vo svojej histórii. Najmä preto, že pracovnú silu potrebovala. Jeho zahraničná politika bola úzko naviazaná na Bushovu administratívu, zároveň sa však angažoval aj samostatne. Austrália výrazne posilnila obchodné vzťahy s Čínou, Japonskom i Indonéziou (ktoré, koniec koncov, z jej pohľadu neležia na „Ďalekom východe“, ale na „Blízkom severe“). Hoci bola Howardova politika silno ideologicky motivovaná, urobil aj kroky, ktoré sa z tejto línie vymykali – ako keď v reakcii na masaker v Port Arthur v roku 1996 zaviedol prísnejšie zákony pre držbu zbrane. Napriek tomu ostáva spoločnou črtou Howardovej politiky snaha radikálne zmeniť podobu Austrálie. Politizácia verejných služieb ich výrazne oslabila, heslom ekonomickej politiky bola privatizácia a liberalizácia. Neutíchajúce útoky vlády proti akýmkoľvek alternatívnym názorom priniesli do austrálskeho verejného diskurzu nepríjemnú konformitu. A počas rokov vládnutia dosadzoval do jedného úradu za druhým svojich sympatizantov a pravicových ideológov, ktorí mu pomáhali zmeniť spoločnosť. Howardovu vládu, ako mnohé iné, poznačili aj politické klamstvá. Najväčším bol sľub, že nezavedie spotrebnú daň, hoci to neskôr urobil. Najhanebnejším bol prípad detí prehodených cez palubu – počas predvolebnej kampane v roku 2001 Howardovi ministri tvrdili, že utečenci smerujúci loďou do Austrálie pohádzali svoje deti cez palubu. Howard vtedy vyhlásil: „Takýchto ľudí v Austrálii nechcem.“ Až po voľbách sa ukázalo, že vláda vedela, že to nie je pravda. Počas Howardovej vlády sa rozšírilo zadržiavanie utečencov bez súdneho rozhodnutia. A to napriek tomu, že prípady austrálskych občanov omylom zadržaných na niekoľko mesiacov - v jednom prípade dokonca deportácia na Filipíny - svedčili o nekompetentnosti administratívy a jej necitlivom prístupe. Túto bezcitnosť asi najlepšie charakterizuje prípad z roku 2001, keď bolo 400 pasažierov z potápajúcej sa lode s utečencami, smerujúcimi do Austrálie, síce zachránených, no následne ich nechali v tropickej horúčave na palube kontajnerovej lode Tampa. Howard im totiž verejne zakázal pristáť na austrálskej pôde. Na ospravedlnenie takejto politiky Howard rád využíval rastúci šovinizmus v Austrálii. V iných prípadoch však nemal problém ísť proti väčšinovej vôli ľudí. Napríklad keď sa odmietol ospravedlniť pôvodným obyvateľom Austrálie, napriek výzvam hnutia za zmierenie. Alebo keď postupne podkopával širokú podporu premeny Austrálie na republiku. Alebo keď po najväčších protivojnových demonštráciách v histórii krajiny poslal austrálske jednotky do vojny v Iraku. Zmena? A potom sa niečo zmenilo a doba mu prestala patriť. Politická klíma v Austrálii sa zmenila. Jeho stále osamelejšia podpora dobrodružstiev Bushovej administratívy sa zdala hlúpa a potenciálne nebezpečná. Každé veľké mesto v krajine má kritické problémy s dodávkami vody. Objavili sa dokonca prípady, keď sused zavraždil suseda, lebo polieval svoju záhradu. No aj pri najhoršom suchu za tisíc rokov Howard neprijal názor, že by ľudstvo mali ohrozovať klimatické zmeny. Jeho podporovatelia odmietali globálne otepovanie ako ľavicovú hystériu. Víkendové parlamentné voľby, v ktorých zvíťazili Labouristi vedení Kevinom Ruddom, síce znamenali Howardov pád, už menej presvedčivo ale môžeme hovoriť o zmene. Z mnohých dôvodov sa zdá, že sa len vymenil jeden nízky starší muž s okuliarmi za iného, o niečo mladšieho nízkeho muža s okuliarmi. Ak bol Howard reakcionárskym radikálom, Rudd je náboženským konzervatívcom. Poslanec z jeho strany ho raz označil za osobu „zaujímavú asi ako koberec“. Ruddova konzervatívna agenda sa niekedy ťažko odlišuje od Howardovej. Líder austrálskych pôvodných obyvateľov Noel Pearson nazval Rudda „bezcitným hadom“ po tom, ako pár dní pred voľbami prijal voči zmiereniu s pôvodnými Austrálčanmi ešte radikálnejší postoj, ako doterajší premiér. Ruddyho tvrdenie, že bude bojovať proti klimatickým zmenám, znie ako prázdny sľub popri fakte, že prisľúbil dotáciu 110 miliónov austrálskych dolárov na stavbu jednej z najväčších papierovní na svete, ktorá má stáť v Tasmánii, a za rok spáli len vo svojich elektrických generátoroch pol milióna ton miestnych pôvodných lesov. Nebolo práve toto najväčším Howardovým víťazstvom – vytvorenie Labouristickej strany na jeho obraz? Nepripravená krajina Po Howardovej porážke prídu nevyhnutne silné útoky na jeho dedičstvo. No ich skutočným dôvodom bude neistota, ktorú by si Austrálčania zrejme nepriznali. Celé desaťročie stála Howardova moc na jeho schopnosti oslovovať priamo a presvedčivo negatívne stránky austrálskej duše – jej ustráchanosť, konformitu, strach z iných ľudí a nových myšlienok, koloniálny zvyk napodobovať a nie viesť, a jej hanbu, ktorá niekedy vyzerá ako hrôza z jedinečnosti krajiny a jej ľudí. Na konci prejavu, v ktorom akceptoval volebnú porážku, Howard vyhlásil, že zanecháva Austráliu viac hrdú, silnejšiu a prosperujúcejšiu. No takýto pocit neprevláda. Skôr to vyzerá ako stratené desaťročie. Zdá sa, že krajina žije v strachu, je si neistá svojím miestom. Nie je pripravená na veľké zmeny, ktoré musí vykonať, a ani naladená na obrovské diskusie, ktoré sú nevyhnutné. Mnohí ľudia mali pocit, akoby sa Austrália po jedenástich rokoch zrazu prebudila. No nik už nevie, kde by mala ísť, čo by mala robiť a čím by sa mala stať. Pôvodný článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené
