Prečo nikomu nechýba masmediálny pluralizmus?
Tak ako každý mesiac, aj nedávno zverejnil Ústav pre výskum verejnej mienky (ÚVVM) prieskum podpory politických strán. Smer podľa neho dosahoval volebnú podporu až okolo 45 percent. Bezprostredne nato prakticky všetky masmédiá uverejnili prieskum agentúry FOCUS, podľa ktorého sa volebná podpora Smeru pohybuje len okolo 33 percent. Čo si máme o tomto očividnom nepomere myslieť? Pri zachovaní adekvátnych postupov sa štatistická odchýlka bežne pohybuje okolo troch percent, výnimočne viac. Dvanásťpercentná „odchýlka“ je však niečo, čo sa vedeckými kategóriami nedá vysvetliť. Jednoducho povedané, uvedený rozpor je podmienený politikou a taký „výskum“ je teda obyčajným nástrojom politickej propagandy. ÚVVM však robí takéto výskumy každý mesiac a ich výsledky sa dlhodobo pohybujú približne na tej istej úrovni, respektíve stúpajú alebo klesajú kontinuálne. Otázka, ktorý z dvoch subjektov robí výskum „politicky“, sa teda dá zodpovedať pomerne ľahko. Nebezpečná frustrácia Komu je informácia o menšej podpore Smeru určená? Logicky nie jeho sympatizantom. Vypustenie zavádzajúcej informácie odzrkadľuje narastajúcu frustráciu „pravicových“ voličov, ktorá vyplýva z otvoreného odmietnutia pravicovej politiky veľkým množstvom občanov. Najlepším a najobjektívnejším meradlom sú práve prieskumy verejnej mienky. Toto odmietnutie nielenže znamená postupný „ústup“ pravicových voličov z politiky, ale zároveň stratu legitimity pravicovej ideologickej koncepcie. A tá je dnes systémová. Frustrácia, no aj nebezpečenstvo vyplývajúce z nej sú o to väčšie, že na Slovensku dnes vraj vládne „ľavicová“ vláda. Zato však v podmienkach pravicového režimu. Ficova vláda je v podstate prvá od roku 1989, ktorá má hlavne administratívnu, akúsi „udržiavaciu“ funkciu (podobne ako vlády pred rokom 1989). Reálny vplyv, či ak chcete vedúcu úlohu v politike a spoločnosti má stále pravica a jej ideológia. Na ňu je prepojená časť tzv. občianskej spoločnosti (platenej veľakrát zo zdrojov USA) a ovláda takmer všetky médiá. Smer nič z toho k dispozícii nemá, podobne ako za bývalého režimu nekomunistické strany. Najlepším dôkazom je samotné zverejnenie zavádzajúceho výskumu. Z vyššie spomínaných príčin by sa takýto výskum mal brať minimálne s rezervou, ak už nie zamietnutý ako štatistický omyl. Ale masmédiá – verejnoprávne i súkromné – ho dychtivo prebrali a s akýmsi uspokojením aj uverejnili. To priamo vypovedá o motivácii politickej. Nebezpečenstvo, ktoré sa týmto spôsobom snažia zažehnať, spočíva v hrozbe, že drvivá väčšina verejnosti zaujme nesystémové postoje a že sa na svetlo božie vyplavia skutočnosti najmenej také nebezpečné ako samotné postoje. Napriek tomu, že Ficova vláda - podobne ako nekomunistické strany Národného frontu (NF) po roku 1948 – tento priam geopoliticky zakotvený status quo akceptovala, vyvolalo to reakciu vypovedajúcu o tom, že teraz sa niekto Roberta Fica priam osobne dotkol. Premiér vystúpil s dosť opatrným vyhlásením, že vládna koalícia si chce získať určitý vplyv na verejnoprávne médiá. Pravica okamžite reagovala démonizáciou, vraj ide o snahu „kontrolovať médiá“. Prečo však ten krik? Veď práve pravicová vláda po nástupe k moci v roku 1998 celkom otvorene tvrdila, že vláda predsa masmédiá kontrolovať musí. Výsledkom bola čistka v STV, podľa pamätníkov presahujúca dokonca normalizačné praktiky. Na Slovensku dodnes neexistuje masmediálny pluralizmus. Premiérove výroky a deklarované riešenie však nie sú šťastné. Takéto kroky nie sú možné, a už vôbec nie, ak ich chce medializovať. Samozrejme, úlohou Ficovej vlády bolo vytvoriť reálny ideologický a teda aj masmediálny pluralizmus na Slovensku. Akceptáciou status quo a svojej pozície v rámci neho sa tohto cieľa prakticky vzdala. Podpora ustálenému stavu Keďže kroky navrhované R. Ficom nevedú k naplneniu úlohy, nemožno ich brať vážne. Jeho výrok mal hlavne rétorický význam a chcel ním azda trochu „postrašiť“. Ide však len o jeho osobný odkaz pracovníkom a vedeniu masmédií kontrolovaných pravicou v rámci ním akceptovaného status quo. Týmto nerozumným ťahom iba umožnil tým, ktorí likvidáciou masmediálneho pluralizmu zaviedli svoj režim, stavať sa do pozície ochrancu.... vlastne nevedno čoho. Nezávislosti masmédií majúcich len jedno ideologické zafarbenie sotva. Niet však pochýb, že na obranu svojho (masmediálneho) režimu použijú vzletne znejúce frázy. Fico skrátka nezmyselne zamenil pozíciu strany s vedúcou úlohou s pozíciou strany, ktorá je len „vo vleku“. Tým až groteskne naletel na ideologickú rétoriku tých, proti ktorým ho ľudia volili. Hlasy získal aj vďaka odporu voči hrubozrnne pretláčanej jednotnej ideologickej línií prostredníctvom skľučujúco jednofarebného mediálneho a ideologického aparátu režimu. V nádeji, že sa to zmení. Bolo to asi nereálne. Svojím krokom len naďalej podporuje zabehaný status quo. Vytvára sa zdanie politického zápasu tam, kde zatiaľ vládne utešená zhoda na jednej vedúcej doktríne. Zdanie demokracie, keď môžeme voliť koho chceme, ale výsledok je vždy rovnaký. Zdanie „snáh o kontrolu“ niečoho tam, kde je ako písmo sväté vopred naoktrojované, kto a čo kontroluje a kto tu najmenej ďalších 40 rokov nebude kontrolovať nič. Presne tak isto – akokoľvek sa to v záujme zastretia vypuklých paralel zatĺka – sa to robilo za bývalého režimu. No predvolebné diskusie kandidátov NF či poslancov Federálneho zhromaždenia boli hádam dokonca niekedy menej rétorické ako dnes. Fico by sa mal rozhodnúť, či chce podporovať politickú demagógiu, alebo keď už nič iné nemôže, aspoň nezavádzať. Ak to prvé, tak sa v ničom nelíši od politikov, ktorí v rôznych dobách hrali hru na demokraciu, hoci vždy patrili len k tým do počtu. Pozíciu politika neudávajú len jeho osobné vlastnosti, ale vždy si môže vybrať, ako sa zachová. Či si bude pestovať klamný osobný imidž a vydávať sa za viac ako administratívneho premiéra – alebo či povie pravdu a nebude nahrávať tým, ktorí ho do tejto pozície dostali. Autor je študent politológie
