Špinavé montérky prinesú viac dôstojnosti a rešpektu
Zvoliť si tému, ktorá by bola príťažlivá, vzbudzovala by emócie a zároveň by sa týkala najdôležitejších spoločenských problémov súčasnosti je viac ako ťažké. Hneď na úvod treba povedať, že autorom predkladanej publikácie sa to podarilo. Univerzálny základný príjem (UZP) má zabezpečiť istý pravidelný finančný podiel na úrovni životného minima každému jednotlivcovi bez akýchkoľvek podmienok. Je to krok smerom k väčšej ľudskej dôstojnosti, alebo by sa len začali rozmnožovať rady lenivcov? UZP dávno nie je len akademickou záležitosťou. Okolo tejto myšlienky sa už pred niekoľkými rokmi stihla vytvoriť celosvetová sieť treťosektorových organizácií združených pod názvom B.I.E.N. Nový pohyb v občianskej spoločnosti priniesol prvé odozvy aj v politickom establišmente. Niekoľko konkrétnych návrhov s presným (zväčša veľmi nízkym) číselným údajom UZP predložili politické strany aj v našich zemepisných šírkach (Česko, Nemecko, Rakúsko). Dokonca sa už realizujú prvé experimenty. Najstarší projekt sa začal v Spojených štátoch amerických na Aljaške. V roku 1976 sa na základe ľudového hlasovania zriadil fond, ktorý každému obyvateľovi Aljašky každoročne vypláca dividendu zo ziskov z ťažby ropy. Tento príjem je však omnoho nižší než životné minimum – v roku 2006 predstavoval 1 100 amerických dolárov. Ku koncepcii UZP ako životného minima majú bližšie kroky, ktoré podniká brazílska vláda. V súčasnosti vypláca malý príspevok pre najchudobnejších a prezident Lula ho do roku 2010 plánuje rozšíriť na celú populáciu. Asi najzaujímavejší projekt sa začal len prednedávnom v Namíbii. Sociálny experiment pod názvom Basic Income Grant sa aplikuje na konkrétne neveľké spoločenstvo ľudí a jeho základným cieľom je potláčanie chudoby. Popri praktickej rovine má projekt aj silné vedecké zázemie, takže výsledky dvojročného experimentu by sa mohli využívať aj v iných častiach sveta. Van Parijs a ľavicový libertarianizmus Kniha Všeobecný základní příjem, ktorú predkladá vydavateľská dvojica Marek Hrubec a Martin Brabec, vychádza z koncepcie belgického filozofa Philippa Van Parijsa. Okrem spomínaných troch filozofov priložilo svoje príspevky aj ďalších deväť autorov zastávajúcich rôzne filozofické a ideologické stanoviská, ktoré z rôznych uhlov reagujú predovšetkým na Parijsov text. Parijs zastáva pozíciu, ktorá sa vo filozofickom diskurze nazýva ľavicový alebo egalitárny libertarianizmus. Ide o filozofický prúd, ktorý vyšiel z klasického (pravicového) libertarianizmu a zdieľa s ním základné východiská týkajúce sa chápania indivídua a definovania slobody. Obraz jednotlivca sa vytvára cez prizmu atomistického individualizmu, ktorý spoločnosť chápe skôr ako agregát zložený z konkrétnych jednotlivých ľudí. Indivíduum tu vystupuje ako nezávislé, oddelené a samostatné. Základným stavebným kameňom dobre usporiadanej spoločnosti preto musí byť právo jedinca na „sebavlastnenie“. Z tohto práva vyplýva dôležitý aspekt vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Indivíduum nie je viazané žiadnou povinnosťou poskytovať ostatným akékoľvek služby. Jeho činnosť musí, respektíve by mala byť, vždy len otázkou dobrovoľnosti. Právo na sebavlastnenie ako základný postulát načrtávaje aj základné obrysy pojmu slobody. Tá preto nemá žiadne pozitívne vlastnosti a naberá črty svojvôle ohraničenej len negatívnou charakteristikou. Podľa nej využívanie slobody nesmie zasahovať alebo obmedzovať slobodu iného indivídua. Potiaľ sa ľavicový a pravicový libertarianizmus zhodujú. Rozchádzať sa začínajú až v otázke vlastníctva prírodných zdrojov. Podľa egalitárnej verzie vlastnili tieto zdroje ľudia kedysi spoločne, z čoho vyplýva, že aj v súčasnosti by k nim mali mať všetci rovnaký prístup. Nerovné vlastnenie prírodných zdrojov je oprávnené len vtedy, ak je prevod vlastníctva dobrovoľný, alebo ak sa poskytnú adekvátne kompenzácie. Na základe uvedených východísk Van Parijs dospieva k presvedčeniu, že najvýhodnejšia možnosť sebavlastnenia všetkých jednotlivcov, ako aj korigovanie nerovného prístupu k prírodným zdrojom, poskytuje UZP. Pri popisovaní tohto konceptu sa autor zamýšľa nielen nad relatívne konkrétnym spôsobom jeho realizácie, ale aj nad východiskovými podmienkami a celospoločenskými dopadmi. Základné predpoklady na zavedenie UZP spĺňajú podľa Van Parijsa najmä tzv. vyspelé štáty. Aj z tohto dôvodu dospieva k presvedčeniu, že vyplácanie základného príjmu sa môže najlepšie realizovať v podmienkach trhového hospodárstva. Trh ako ekonomický systém produkuje najviac statkov, ktoré sa môžu následne redistribuovať. Vytvára tak základný predpoklad – dostatočne veľkú produkciu, z ktorej sa dá prerozdeľovať. Pokiaľ ide o konkrétnu realizáciu, Van Parijs venuje pozornosť UZP vo forme zápornej dane z príjmu ako refundovateľného kreditu (ak je po vypočítaní sumy z príjmu čiastka vyššia, jednotlivec doplatí zvyšok dane; v prípade, že je čiastka nižšia, dopláca, naopak, rozdiel štát jednotlivcovi), vo forme spolupodielnictva každého dospelého člena spoločnosti (v určitom veku by štát každému vyplatil istú sumu, s ktorou by jednotlivec naložil podľa vlastnej úvahy), a najmä v podobe mesačného príspevku na hranici životného minima. Z pozitívnych dôsledkov UZP uvádza belgický filozof najmä zlepšenie postavenia jednotlivca, ktorý by sa dostal spod tlaku mať zamestnanie, zmenšenie problému nezamestnanosti a tiež naplnenie niektorých požiadaviek ekologického a feministického hnutia. Spravodlivosť, sloboda a prosperita? Ak Van Parijsov koncept zhrniem na abstraktnejšej filozofickej úrovni, dá sa konštatovať, že UZP by mal priniesť väčšiu mieru spravodlivosti, rozšírenie slobody jednotlivca a vyriešenie niektorých pálčivých spoločenských problémov. Práve na tieto tri okruhy problémov reagujú takmer všetky zvyšné príspevky. Prinášajú zväčša výhrady prameniace zo základných východísk, ktoré zastávajú jednotliví autori. Smerujú buď k odmietnutiu Parijsovho UZP, alebo k opatrnému súhlasu s požiadavkou jeho doplnenia. V jednej zo záverečných kapitol prinášajú vydavatelia sofistikované rozčlenenie jednotlivých autorov publikácie. Myslím si však, že pre potreby tejto recenzie vystačí síce zjednodušujúce, ale dostačujúce klasické ľavo–pravé rozdelenie. Z pravej strany politického spektra prichádza jednak opatrné prijatie, jednak rázne odmietnutie. V prvom prípade sa autori príspevku D. Šťastný a J. Šíma hlásia k UZP ako k nástroju, ktorý by mohol umožniť zjednodušenie a redukciu rozličných sociálnych príspevkov. Rázne odmietnutie konceptu UZP prichádza z pera M. Bednářa, ktorému na rozdiel od predchádzajúceho autorského dua ekonómov nechýba filozofický rozhľad. Centrálnu úlohu pri zabezpečovaní spravodlivosti a slobody, ako aj efektívneho fungovania spoločnosti ako celku, zabezpečuje podľa Bednářa trhový mechanizmus a UZP ho výrazne oslabuje a deformuje. UZP podľa neho vyžaduje zväčšenie byrokratickej úlohy štátu, čím zvyšuje jeho dohľad nad jednotlivcom, a to automaticky znižuje mieru slobody. Navyše sloboda jednotlivca sa nemôže chápať ako svojvôľa. Bednář predkladá koncept slobody ako autonómie a vytvára ho fundovanou, aj keď miestami takmer obskúrnou filozofickou argumentáciou, ktorá slúži skôr na ideologické než na filozofické zdôvodnenie autonómie. Tá totiž podľa neho vzniká z testu trhového mechanizmu a aj mu podlieha. Povedané ľudovo, kto sa na trhu neuživí, nielenže nemôže byť považovaný za autonómnu bytosť, ale dokonca o autonómii nemôže byť ani reči. A UZP tento celoživotný lakmusový papierik individuálnej zrelosti likviduje. Príspevky vychádzajúce z ľavej časti spektra (ľavicový tu chápem ako postulujúci nevyhnutnosť vytvárania netrhových systémov, a preto uznávajúci potrebu korekcie neželaných trhových dopadov) sa tiež koncentrujú na pojmy slobody a spravodlivosti v kontexte celospoločenských dôsledkov. V podstate všetky vyjadrujú opatrný súhlas s UZP, ale súčasne Parijsov koncept podrobujú tvrdej kritike. Napríklad Z. Uhde poukazuje z feministickej perspektívy na to, že UZP napriek Parijsovmu predpokladu vôbec nerieši najdôležitejšie problémy a spoločenské mechanizmy útlaku žien. K podobnému záveru mimo uvedenej perspektívy dospieva aj M. Valach, ktorý sa pokúša presvedčivo ukázať, že UZP vôbec nerieši základné rozpory súčasnej spoločnosti – neodstraňuje nerovnosť medzi väčšinou občanov a politickými a mocenskými elitami. Opatrný súhlas sa v oboch textoch spája s predpokladom prijatia ďalších krokov, ktoré by aspoň čiastočne riešili uvedené problémy. Civilizačné vlny a zrkadlo neoliberalizmu Najpodnetnejšie sa mi zdajú texty L. Hohoša a M. Škabrahu. Prvý menovaný sa svojím príspevkom nezapojil do diskusie vinúcej sa celou knihou, ale zasadil UZP do širšieho kontextu opierajúceho sa o schému striedania civilizácií (asi najznámejší takýto model predložili manželia Tofflerovci). Rovnako ako skok z agrárnej k priemyselnej civilizácii zamenil hodnotu statusovej príslušnosti za pracovný výkon, mohla by nová technologická civilizačná vlna nahradiť hodnotu zamestnania sebarealizáciou v prospech spoločnosti. Vďaka UZP by sa tak ľudia mohli omnoho viac ako v súčasnosti venovať práci v oblasti kultúry alebo v sociálnych službách. Texty druhého menovaného sú venované polemike s už spomínaným M. Bednářom a predkladajú zaujímavú analýzu dvoch základných postulátov neoliberalizmu, či už v jeho konzervatívnej podobe, alebo v podobe libertarianizmu. Prvý postulát hovorí, že politika sa nemôže determinovať ekonomicky. Druhý tvrdí, že štát má ochraňovať, a nie zasahovať. Výsledok analýzy konštatuje, že nejde o filozofické predpoklady, ale o ideologické dogmy, pretože ich presadzovanie zvýhodňuje konkrétne spoločenské skupiny, presnejšie mocenské a finančné elity. Ako konštatujú vo svojich príspevkoch (mimochodom tiež veľmi zaujímavých) obaja vydavatelia, objavenie a formulovanie konceptu UZP sa bezprostredne spája s oživením filozofickej koncepcie libertarianizmu, predovšetkým jej egalitárnej formy. Ak opomenieme pravicovú kritiku UZP, dá sa povedať, že slabiny tohto konceptu sa týkajú libertariánskych východísk a formulácií. Zdá sa, že ani jeden z fundamentálnych pojmov ako indivíduum, sloboda, dôstojnosť a spravodlivosť, ktoré konštituujú koncept UZP, neprešli skúškou kritiky úspešne. Na tento problém naráža na stránkach knihy aj sám Van Parijs, keď svoje úvahy konfrontuje s výrokom brazílskeho prezidenta. Lula v jednom zo svojich prejavov vyhlásil, že viac dôstojnosti a rešpektu prinesú špinavé montérky, než zaručený príjem. Dôstojnosť sa totiž nevyhnutne spája s pocitom prospešnosti konkrétneho človeka. A ten mu UZP neprinesie. Van Parijs je však presvedčený, že k tomuto cieľu výrazne prispeje. Vzhľadom na projekt UZP kladie kniha dve zásadné otázky. Optimistickejšia sa pýta, či je možné tento koncept formulovať na základe inej filozofickej doktríny, než libertarianizmus. Pesimistickejšia hľadá odpoveď na to, či UZP vôbec môže byť potrebný a osožný. Všeobecný základní příjem. Právo na lenost, nebo na přežití? Philippe Van Parijs, Marek Hrubec, Martin Brabec a kol. FILOSOFIA, Praha 2007, edice filosofie a sociální vědy Philippe Van Parijs (nar. 1951) belgický filozof a ekonóm. Študoval filozofiu, politickú ekonómiu, sociológiu, právo a lingvistiku, doktorát získal z filozofie na Oxforde. V súčasnosti je vedúcim katedry ekonómie a sociálnej etiky na v Belgicku. Hosťoval na niekoľkých zahraničných univerzitách, okrem iných na Yale a Harvarde v USA. V roku 1986 založil, združenie zoskupujúce akademikov a aktivistov podporujúcich myšlienku univerzálneho základného príjmu, pôvodne s európskou pôsobnosťou. Neskôr sa rozrástlo a dnes pôsobí na všetkých kontinentoch. Medzi jeho najznámejšie práce, ktoré vyvolali medzinárodnú diskusiu patria: Arguing for Basic Income. Ethical Foundations for a Radical Reform (1992) Obhajoba základného príjmu. Etické základy radikálnej reformy; a Real Freedom for All: What (if anything) Can Justify Capitalism?(1995) Skutočná sloboda pre všetkých: čo (ak vôbec niečo) môže ospravedlniť kapitalizmus?
