Katastrofa v Tatrách?

V roku 2004 postihla Tatranský národný park najväčšia prírodná kalamita v modernej histórii Slovenska. Za ňou nasleduje druhá vlna odumierania stromov vo forme lykožrútovej kalamity. Ťažbou odumretých stromov vznikol v Tatrách najväčší holorub v strednej Európe. Na ploche veľkej približne ako zastavané územie Bratislavy zostala namiesto obnovujúceho sa lesa len ťažko zalesniteľná holina, zarastajúca smlzom (druhom trávy), ktorý udusí väčšinu draho vysádzaných sadeníc a navyše je vysoko horľavý. Lesníci odstránili les na ploche 12-tisíc hektárov, pretože si myslia, že odumretím starých stromov les prestáva existovať a len oni ho môžu vrátiť späť. Opak je však pravdou. Poďme pekne od začiatku. Odumreté lesné porasty celé stáročia intenzívne obhospodarovali ľudia. Na miestach, kde mal rásť pestrý rôznoveký zmiešaný les, vysadili lesníci smreky. Na obrovských plochách tu pred kalamitou rástli rovnoveké smrekové monokultúry, ktoré ľahko podliehajú vetru aj lykožrútom. Väčšina týchto lesov bola vysadená začiatkom dvadsiateho storočia. Kým boli stromy mladé, dokázali odolávať vetru a lykožrútom, ale s rastúcim vekom boli čoraz menej odolné. V tatranských lesoch tikala časovaná bomba a bolo len otázkou času, kedy vybuchne. Stalo sa to 19. novembra 2004. Myslím si, že kalamitu očakávali lesníci aj ekológovia. Rozsah kalamity však prekvapil všetkých. Možno najviac obyčajných ľudí, ktorí majú Tatry radi a boli zvyknutí na ich zelenú tvár. Nedokázali porozumieť príčinám ani dôsledkom vzniknutej kalamity. V súvislosti s touto udalosťou sa najčastejšie skloňovalo slovo katastrofa. Kalamita však bola prirodzenou reakciou lesa na neprirodzený stav, v ktorom sa nachádzal. V minulosti tu fúkal rovnako silný, ba aj silnejší vietor a lykožrúty v smrekových lesoch žijú nepretržite milióny rokov. Zmenil sa však stav lesa. Predchádzajúce zásahy ľudí ho natoľko oslabili, že to ani nemohlo dopadnúť inak. Podobným spôsobom odstraňuje vietor a lykožrút oslabené stromy aj v prirodzených lesoch. Ak je však les rôznoveký, s množstvom druhov stromov a pôda nie je zničená ťažbou, oslabených stromov je menej. V prirodzenom lese preto rovnako silný vietor spôsobí oveľa menšie škody. Rozsah kalamity bol teda taký veľký v dôsledku predchádzajúcich ľudských zásahov za uplynulých najmenej 200 rokov. Kalamita nie je ekologická katastrofa Kalamita nie je nič iné ako spôsob regenerácie poškodeného lesa. V prípade, že sa nespracuje, ale ponechá na prirodzený vývoj, vyčerpaná pôda sa regeneruje. Rozkladajúce sa stromy vracajú do pôdy živiny, ktoré sa v nich nahromadili počas celého života stromu. Ak sú stromy vyťažené, chudobné horské pôdy sú na tom ešte horšie, ako boli pred kalamitou. Medzi popadanými stromami sa prirodzene omladzuje nová generácia stromov. Už v súčasnosti sú ich na každom hektári nespracovaného polomu tisícky! Je to ďaleko viac, ako postačuje na to, aby sa les obnovil bez pomoci človeka. Neomladzujú sa však len smreky, ktoré tam rástli predtým, ale aj jarabiny, jedle, brezy, smrekovce, vŕby, javory a ďalšie druhy. Vzniká tak veľmi rozmanitý les, ktorý bude v budúcnosti omnoho stabilnejší ako ten predchádzajúci. Na holine, ktorá vznikla po spracovaní polomu, sa les prirodzene omladzuje len ťažko. Holiny sú porastené smlzom alebo inou vysokou vegetáciou, ktorá bráni uchyteniu mladých stromov. Lesníci dnes investujú stovky miliónov korún do výsadby nového lesa a zalesňovanie bude trvať ešte minimálne desať rokov. Vývoj lesa je na spracovanom polome pomalší a výsadba oveľa drahšia ako na nespracovanom, kde sa les obnovil rýchlo, sám a zadarmo. Zloženie budúceho lesa na vyťažených plochách bude tiež iné. Pre ich nekvalitné drevo lesníci nemajú radi jarabiny, ktoré v Tichej a Kôprovej doline na nespracovaných polomoch dominujú. Namiesto nich vysádzajú opäť smreky, smrekovce a borovice. Opakujú tak chyby minulosti, ktoré viedli k súčasnej kalamite. Ťažba odumretých stromov sa napriek jej negatívnym dôsledkom ospravedlňuje obavami z premnoženia lykožrútov. Sú tieto obavy opodstatnené, alebo sú len zámienkou na ďalšiu ťažbu stromov? Zomierajú aj stromy, nie len ľudia Červená farba tatranských smrekov vyvoláva silné emócie. Smreky by predsa mali byť zelené! Ľudia sú šokovaní, akoby nikdy predtým nevideli vyschnuté stromy. Možno práve v tom tkvie problém. V hospodárskych lesoch sa všetky odumreté stromy rýchlo odvážajú preč. To, že odumreté stromy v hospodárskych lesoch nevidíme, neznamená, že neodumierajú. Odumierajú, len ľudia nemajú možnosť vidieť ich mŕtve telá. Stáva sa z nich nábytok, dosky alebo papier a na ich mieste sú dnes obrovské holiny bez stromov. Vďaka lykožrútom na Slovensku každoročne zomierali státisíce stromov a zomierali aj dávno pred kalamitou v Tatrách. Na ich odumieraní a zomieraní nie je nič čudné. Každý živý organizmus raz zahynie a my by sme sa nemali čudovať, že takýto osud postihuje aj stromy. Stromy navyše často odumierajú v akýchsi cykloch. Keď sa vyskytnú nepriaznivé okolnosti, odumrie mnoho stromov naraz a potom nasleduje dlhšie obdobie, počas ktorého odumiera len málo stromov a ľudia si nič nevšimnú. Lykožrútové kalamity sa napríklad v prirodzených lesoch opakujú približne päťkrát za sto rokov. V lese vzniknú po odumretých stromoch voľné plochy, na ktorých vyrastie nová generácia. Inak by ani vyrásť nemohla. Zrodeniu novej generácie nutne predchádza zánik starej. Na odumieraní stromov v Tatrách teda nie je nič nové. Nové je to, že časť odumretých stromov zostala v lese a ľudia majú možno prvýkrát možnosť vidieť veľa vyschnutých stromov. Tento pohľad je zrejme natoľko šokujúci, že mnohým bráni vnímať realitu lesa nezaujato. Zrod novej generácie stromov pripomína pôrod – je rovnako bolestný ako i radostný. Bolesti v podobe odumretia starej generácie stromov sa nedá vyhnúť. Aj keď lesníci vysádzajú nový les, vyrúbu predtým staré stromy. Rúbu tak každý rok milióny (často úplne zdravých) stromov a nikto sa nad tým nepozastavuje... Emócie vyvolané pohľadom na odumreté stromy určite ovplyvňujú konanie ľudí, vrátane politikov. Existuje však ešte ďalší motív, ktorý inštinktívne núti ľudí „pomáhať“ lesu napadnutému lykožrútmi. Strom nie je zemiak Naše skúsenosti s poľnohospodárskymi plodinami hovoria, že ak sú napríklad zemiaky napadnuté pásavkou zemiakovou, treba ich pred ňou ochrániť chemickým postrekom. Zemiaky, rovnako ako pásavka, však nie sú druhy, ktoré sa na Slovensku vyskytujú prirodzene. Zemiaky pochádzajú z Južnej Ameriky, kde sa prirodzene vyskytujú v lesoch. Ak chceme, aby rástli aj u nás, musíme sa o ne starať. Najskôr treba pole poorať, potom zemiaky posadiť, chrániť ich pred burinou a pásavkou... Ak by sme zemiakové pole ponechali bez akejkoľvek pomoci, o rok by tam už zemiaky nerástli. Keby ho sme ho nechali napríklad 50 rokov bez starostlivosti, rástol by na jeho mieste les. Medzi zemiakovým poľom a lesom je veľký rozdiel. O les sa starať nemusíme, a aj tak bude rásť sám od seba. Stará generácia lesa sa aj bez zásahov človeka nahradí novou generáciou. Populácia lykožrútov sa tiež reguluje sama. Raz je lykožrútov viac, inokedy menej, ale lykožrúty nikdy nespôsobia zánik lesa, ani smrť všetkých stromov. V lese existujú určité mechanizmy, ktoré regulujú aj množstvo lykožrútov. Aj lykožrút patrí do lesa Hlavným impulzom rozmnoženia lykožrútov je veľké množstvo oslabených stromov. To sa udialo po veternej kalamite v Tatrách a inde na Slovensku. Množstvo stromov bolo vyvrátených, ďalšie státisíce poškodil vietor. Ak sa k tomu pridá suché a teplé počasie, stromy sú oslabené ešte viac a lykožrútom sa darí dobre. Napádajú oslabené stromy a ich počet rastie. Po čase sa však zásoba oslabených stromov vyčerpá. Zdravé stromy majú viac živice, a tak dokážu zahubiť veľa lykožrútov. Mladé smreky majú zase príliš tenké lyko, a tak aj keď ich lykožrúty napadnú, ich larvy nedokážu dokončiť vývoj a nikdy nedospejú. Okrem toho sa začínajú množiť rôzne predátory loviace lykožrútov, napríklad dravý hmyz. Lykožrúty napádajú aj parazity, napríklad plesne a roztoče, ktoré znižujú ich počet. Po náraste populácie nasleduje zákonite jej pokles a celý cyklus trvá 5 až 7 rokov. V prvej polovici cyklu sa lykožrúty rýchlo množia na oslabených stromoch a v druhej polovici zase vďaka predátorom, parazitom a odolnejším stromom rovnako rýchlo ich počet klesá. Ak sa vyskytnú vhodné podmienky na namnoženie lykožrúta, lesnícke zásahy mu nedokážu zabrániť. Tak je to aj v týchto rokoch. Lykožrúty napádajú smrekové lesy na celom Slovensku, nielen v Tatrách, tam, kde zostali nespracované stromy. Sú dokonca lokality, kde je lykožrútov viac. Veľká lykožrútová kalamita je napríklad aj na Kysuciach a v Spišskej Magure. Tam lesníkom proti lykožrútom nebráni bojovať nikto. Napadnuté stromy ťažia, lesy postrekujú jedovatými chemikáliami, lykožrúty chytajú do feromónových pascí. Napriek tomu tam každoročne hynú státisíce smrekov. Na ich mieste vznikajú rozsiahle holoruby, ktoré sa nákladne zalesňujú. Na boj s lykožrútmi čerpajú lesníci štátne dotácie, no napriek tomu sa im nedarí lykožrúta zastaviť. Tichá a Kôprová dolina V Tichej a Kôprovej doline sa nerobí nič. Stromy vyvrátené vetrom ešte v roku 2004 stále ležia na zemi. Lykožrúty ich už dávno opustili a napadli okolité oslabené smreky. Podľa prognóz by práve tu malo byť lykožrútov najviac. Opak je však pravdou. Intenzita napadnutia prepočítaná na jeden hektár lesa je 2,5-krát nižšia, ako je priemer na území štátnych lesov TANAP-u. Ako je to možné? Spôsobujú to práve spomínané prirodzené regulačné mechanizmy, ktoré tlmia množenie lykožrútov. Okolité stromy sú tu odolnejšie. V odumretých stromoch sa zase vyvíja množstvo predátorov, ktoré regulujú rast populácie lykožrútov. V iných častiach TANAP-u alebo na Kysuciach je lykožrútov viac, pretože tam človek vysadil smreky na miesta, kde by sa prirodzene nemali vyskytovať. Z toho dôvodu tam každoročne zahynie niekoľko stotisíc stromov, ktoré lesníci vyťažia a drevo predajú. Rozsah kalamity často vôbec nesúvisí s ťažbou dreva, aj keď logika vyplývajúca z našich skúseností s poľnohospodárskymi plodinami hovorí, že by ťažba napadnutých stromov mala pomáhať. Prirodzené systémy majú vlastné regulačné mechanizmy, a tak je výsledok ľudských zásahov často iný, niekedy dokonca celkom opačný, ako by sme očakávali. Chránené územie nie je JRD V prísne chránených územiach Tatranského národného parku zostalo v lese len 7 percent stromov vyvrátených vetrom v roku 2004. Deväťdesiattri percent lesníci vyťažili. Aj o tých siedmich percentách sa však stále vedú spory, ktoré vyústili do blokády ťažby dreva v Tichej a Kôprovej doline a aj do podaní sťažnosti na Slovenskú republiku v Európskej komisii. Ochranári sa usilujú zachovať aspoň nejaké miesta, v ktorých sa drevo neťaží, a to ani v prípade rozsiahlych kalamít. Tieto lokality sú pre ochranu tatranských lesov kľúčové. Mnohé organizmy sú spôsobom života viazané na odumreté drevo a bez neho nedokážu existovať. Sú to niektoré druhy vtákov, ktoré hniezdia v odumretých stromoch alebo si v nich hľadajú potravu, netopiere, ktoré sa cez deň ukrývajú pod kôrou suchých stromov, hmyz, ktorý sa živí odumretým drevom alebo vzácne druhy húb rozkladajúcich odumreté drevo. Všetky tieto druhy sú v hospodárskych lesoch vzácne a mnohým hrozí vyhynutie. Prísne chránené územia sú ich jedinou šancou na prežitie. Lesy ponechané na prirodzený vývoj sú jedinými miestami, kde môžeme pozorovať, akým spôsobom vzniká prirodzený les. A práve ukážka prirodzenej divokej prírody je hlavným poslaním národných parkov a ďalších prísne chránených území. Hospodárske lesy môžeme vidieť všade, prirodzený vývoj lesa po kalamite však len na niekoľkých chránených územiach. Kalamita ponechaná na prirodzený vývoj nám umožní porovnávať prístup, ktorý si zvolil človek, s mechanizmami prírody. Ak sa ukáže, že príroda to vie predsa len lepšie ako my, budeme sa môcť poučiť a zmeniť náš pohľad na les. Nemali by sme preto premárniť šancu, ktorú nám príroda ponúka. Autor je ekológ, ochranár, člen lesoochranárskeho zoskupenia VLK