Týždenník Slovo v hľadáčiku – poľovníkov?

Týždenník Slovo sa čoraz častejšie dostáva do pozornosti médií. Aj keď sa v mediálnej brandži hovorí, že negatívna reklama je tiež reklama, takže by sme mali byť spokojní, predsa len prišiel čas zareagovať. Všetko sa začalo zmienkou o „blízkosti“ Slova a strany Smer v denníku Sme a doterajším vrcholom ľadovca je „analýza“ Gabriela Šípoša, jedného z blogerov publikujúcich v tomto denníku, ale zároveň analytika inštitútu INEKO. Autor v blogu informuje, že Slovo svojim čitateľom zamlčalo vlastný konflikt záujmov v kauze tendrov, ktoré stáli ministra obrany Františka Kašického miesto. Cituje správu televízie TA3, ktorá uvádza: Ministerstvo dnes zverejnilo ponuky a mená firiem, ktoré sa prihlásili do tendra na upratovacie práce. Existuje však podozrenie, že firma, ktorá postúpila ďalej, je nepriamo spojená so stranou Smer... Konateľom spoločnosti Slovclean je Martin Záhora a bývalým konateľom Martin Borguľa, ktorý je poslancom za stranu Smer v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. Títo dvaja spolu figurujú aj v ďalších firmách. Jednou z nich je aj spoločnosť Nové slovo, ktorá vydáva týždenník Slovo. Nasleduje pohoršenie, že Slovo o tejto kauze informovalo iba raz, a to bez akejkoľvek zmienky o týchto skutočnostiach. Že akých skutočnostiach? Vraj existuje podozrenie(!), akési nepriame spojenie, bývalý konateľ, figurujúci v ďalších firmách... Na ilustráciu ponúkam krátky experiment s týmito slovnými spojeniami ako príklad toho, ako hlboko je možné klesnúť, ak chce človek niekoho očierniť a pošpiniť – jednoducho nechutnú FIKCIU: Z dôveryhodných zdrojov vieme, že istý pán XY je nepriamo spojený s neonacistom obvineným z násilného útoku na skupinku cudzincov. Zdroje potvrdili, že videli (a to niekoľkokrát), ako sa dotyční na ulici pozdravili. Závažnú skutočnosť potvrdzuje ďalší fakt. Títo dvaja navštevovali tú istú základnú školu a spoločne figurujú ako autori dvoch výkresov vytvorených v rámci výtvarnej výchovy (ďalší dôveryhodný zdroj nám potvrdil, že kresby mali výrazne rasistický podtón, pretože sa na nich objavovali výhradne belosi). Bývalí spolužiaci sa dokonca raz rozprávali v nemenovanej krčme viac ako 30 sekúnd. Napriek týmto závažným skutočnostiam sa pán XY vôbec nepriznáva ku skutočnosti, že je zarytým neonacistom. Navyše podľa nezávislých expertov a objektívnych analytikov z inštitútu INEKAFE je dôvod domnievať sa, že aj keď neexistujú dôkazy o tom, či sa pán XY na spomínanom trestnom čine podieľal, je veľmi pravdepodobné, že tento útok zosnoval. Koniec fikcie. Je evidentné, že predchádzajúce riadky nemajú s analýzou nič spoločné a sú len nešikovnou manipuláciou s jediným účelom – pošpiniť. Pritom musím konštatovať, že ak by sa niekto naozaj pokúsil o analýzu informovania Slova o odstúpení ministra Kašického, našiel by nedostatky. Naozaj sa dá akceptovať námietka, že Slovo malo informovať o tom, že v súvislosti s celou kauzou sa vyskytuje aj meno jeho spolumajiteľa. Na blogu je uvedený aj nasledovaniahodný príklad (podľa G. Šípoša). Je ním editoriál šéfredaktora týždenníka .týždeň vyjadrujúci sa k obvineniu spolumajiteľa tohto média. Porovnanie udalostí však viac ako pokrivkáva. Prípad M. Borguľu a prípad L. Reháka nielenže nie sú totožné, ale nie sú si ani podobné. V druhom prípade totiž išlo o obvinenie úradov činných v trestnom konaní. Ak by mal byť príklad korektný, museli by sme hovoriť o problémoch iného spolumajiteľa, konkrétne R. Zajaca a trebárs o kauze Veriteľ. Je však fakt, že informovanie Slova o odstúpení ministra Kašického má nedostatky. Slovo naozaj informovalo o celej kauze iba raz, čo je na objektívne vytvorenie názoru čitateľa málo. Navyše informovalo výrazne jednostranne – v prospech vlády, konkrétnejšie premiéra a bývalého ministra. A to je dôvod na výčitku. Lenže ak by analýza zahŕňala celý kontext mediálneho priestoru, situácia by sa výrazne zmenila. Slovenský mediálny priestor je totiž posunutý výrazne doprava, a to až natoľko, že bezmála všetci jeho aktéri informujú o všetkom ak už nie rovnako, tak aspoň veľmi podobne informáciami typu – zámerne prehnane zjednodušujem – dôchodková reforma je skvelá, odborári nepatria do politiky, politická ekonómia je striktná veda, a preto na ekonomické otázky existuje vždy len jedna správnu odpoveď – privatizovať, deregulovať, flexibilizovať, škrtať verejné výdavky atď. Slovo sa usiluje vytvárať protiváhu, prinášať informácie a úvahy, ktoré sa v iných médiách na Slovensku zásadne neobjavujú a snaží sa dávať informácie do kontextov, ktoré nezaujímajú nijaké iné slovenské médiá. Slovo je jediné slovenské médium, ktoré chce byť štandardným ľavicovým týždenníkom a nevyhýba sa ani kritike Smeru, súčasného premiéra či vlády. Nie vždy sa nám to darí, a robíme aj chyby. Pri jednej faktografickej chybe nás napríklad nachytalo Ministerstvo životného prostredia SR a jeho reakciu sme uverejnili (Slovo č.4). Takáto forma kritiky je síce nepríjemná, ale vecná, preto ju plne akceptujeme. Š. Hríba ako nasledovaniahodný príklad nevybral G. Šípoš zrejme náhodne. Ich spojenie môže byť rôznorodé, mňa však upútali najmä dve podobnosti. Obaja využívajú slovenské jazykové zvraty naozaj svojským spôsobom. V úvodníku, ktorý sa Slovu dáva za vzor Štefan Hríb píše: Padni komu padni (ak tomu správne rozumiem, znamená to, nech zvíťazí slepá spravodlivosť). Lenže spravodlivosti dáva Š. Hríb ani nie okuliare, ale lupu. Dozvedáme sa totiž, že L. Rehák je podľa neho čestný človek, ale aj to, že orgány činné v trestnom konaní postupujú neférovo a tiež – kto že to na celom prípade nesie vinu? Predsa zlodeji (samozrejme, údajní, pravdepodobní atď. Š. Hríb dobre vie, za čo môže byť trestne zodpovedný). G. Šípoš tento postup komentuje slovami „vyložiť karty na stôl“ (ak tomu správne rozumiem, úprimne priznať skutočnosť, aj keď je nepríjemná). Lenže nedodáva, že hráč má dlhé voľné rukávy, z ktorých vykukujú tromfy. Druhá podobnosť je zaujímavejšia, pretože nejde ani tak o sémanticko – pragmatické zneužívanie jazyka, ako skôr o formálne prešľapy definujúce komunikačný rámec. Z analytického hľadiska je vždy dôležité zaznamenať zdroje a kanály komunikácie správy, pričom správou, resp. komunikačnou figúrou, môže byť ľubovoľný spôsob komunikácie, počnúc textom a končiac napríklad diskusnou reláciou. Zdroje možno členiť na základe rôznorodých kritérií. Jedným z najčastejšie používaných je tematická analýza (autorom je Moscovici), ktorá zdroje informácií umožňuje rozčleniť na základe postojov ku konkrétnym témam vystupujúcim v správe. Ak sa vrátime do čias, keď Š. Hríb pravidelne vystupoval vo funkcii verejnoprávneho moderátora, a porovnáme ho s predloženým textom G. Šípoša, objavujeme rovnakú architektúru komunikačnej situácie: Štyri a viac zdrojov podporujúcich a rozvíjajúcich úvahy tvorcu komunikačnej situácie (pisateľa a moderátora) a jeden zdroj s iným postojom slúžiaci ako „fackovací panák“. Takejto komunikačnej figúre sa však hovorí manipulácia a jej základnou charakteristikou je navodzovanie zdania diskusie, resp. konfrontácie rôznych zdrojov v písanom texte. Dodávam však, že táto forma manipulácie môže byť oveľa sofistikovanejšia, než predviedli obaja uvedení autori. Z ich strany by si to však vyžadovalo aspoň formálne znalosti problematiky. To, že ich neovláda Š. Hríb, je možno v poriadku. Lenže ak je táto oblasť španielskou dedinou aj pre „analytika“, mali by sme spozornieť. G. Šípoš totiž porušuje aj najzákladnejšie zaužívané postupy férovej komunikácie. Svoj text predkladá formou blogu, ale nie ako súkromná osoba. Vedľa textu totiž svieti reklama na inštitút INEKO, ktorá mu automaticky akoby dodávala status odbornosti. On sám vystupuje ako analytik. Text by teda zrejme mal byť istou formou novotvaru – blogom a analýzou súčasne. A naozaj vykazuje isté novosti. Obsahuje totiž niekoľko tém, ktoré spolu podľa mňa priamo nesúvisia: údajný konflikt záujmov Slova, finančné a iné pozadie médií, euro a tlačový zákon. Z uvedených tém sa dotknem len jednej – narážky na tlačový zákon. Autor opäť siaha po nasledovaniahodnom príklade, tentoraz dáva za vzor denník Pravda. Nasledujúce riadky by nemali byť chápané ako útok na tento denník, ale skôr ako ozrejmenie súvislosti, ktorú „analytik“ úplne ignoruje. G. Šípoš uvádza príklad opravy a cituje šéfredaktora Petra Šabatu, čo mu slúži ako dôkaz nezmyselnosti práva na opravu a odpoveď. Nebolo to tak dávno, keď bol vlastníkom Pravdy Juraj Široký. Ak sa spätne vrátime k tomu, ako Pravda informovala o kauze europoslanca a bývalého legendárneho hokejistu Petra Šťastného a popredného hokejového funkcionára Juraja Širokého, alebo o kauze tunelovania Harvardských fondov, v ktorej J. Široký zohrával úlohu, len ťažko sa môžeme ubrániť dojmu, že denník by o tom dnes informoval inak. Dnes sú praktiky J. Širokého na stránkach Pravdy pravidelne pranierované, pričom je zrejmé, že s nimi nezačal až vtedy, keď prestal byť majiteľom tohto denníka. Ku cti redakcie i šéfredaktora slúži, že noviny sa nezneužívali v majiteľov prospech. Toto však v skutočnosti nie je problém šéfredaktora ani redakcie, ale mediálneho priestoru. Ako by asi znela oprava? Nie je pravda, že J. Široký sa výrazne zmenil, iba nás dovtedy vlastnil? A práve tlačový zákon sa tento problém, ako som už nedávno napísal, síce ťarbavým a v niektorých aspektoch aj kontraproduktívnym spôsobom, snaží napraviť. Na záver by som sa ešte rád vyjadril k informácii, ktorú priniesol denník Sme – o údajnej „blízkosti“ Slova a politickej strany Smer. Toto slovo je veľmi zaujímavé, pretože v istom kontexte si pod ním môžete predstaviť čokoľvek. Napríklad, že si novinár tyká s politikom a popri rôznych iných aktivitách spolu chodia aj na pivo. Nepostrehol som, že by tento široko rozšírený slovenský nešvár strážca mediálnej čistoty alebo samotné médiá niekedy pomenovali. Neviem o tom, že by niekto z redakcie Slova mal takýto vzťah. Práve naopak, pravidelnosť a intenzita negatívnych reakcií vládnych a koaličných kruhov na náš týždenník rozhodne prekonáva naše zmienky o Smere. Ak by si niekto dal prácu, aby zisťoval, v akých (ne)profesionálnych podmienkach sa Slovo robí, zistil by, že je po všetkých stránkach krajne podvyživené. Uvedomujem si, že to nemôže slúžiť ako celkom relevantný argument, pretože rovnaká situácia panuje aj v „nezávislých“ inštitútoch a občianskych združeniach. Rozdiel je v tom, že takýchto organizácií je relatívne veľa, ale mien, ktoré tam cirkulujú, je azda aj menej. Blízkosť môže mať rôzne podoby a nemusí ísť len o vzťah majiteľa a redakcie, ale trebárs aj inzerenta. Možno si niekto všimol, že v denníku Sme sa len prednedávnom objavili informácie o nekalom postupe najväčšieho komunikačného operátora na Slovensku. Paralelne s tým však zmizla aj inzercia tejto firmy. Po čase sa opäť objavila, a zrejme preto už v novinách nezostalo miesto na ďalšie informovanie o tejto kauze. Nakoniec, noviny majú obmedzený počet strán a treba vyberať naozaj to najdôležitejšie. Musím opäť upozorniť, že mi nejde o kydanie na redakciu denníka Sme, hoci som presvedčený, že tento denník sa tohto činu vo vzťahu k Slovu dopustil. Skôr chcem poukázať na kontext, v ktorom médiá existujú. Sú bytostne závislé od inzercie a majiteľov, verejnoprávne médiá nevynímajúc, pretože aj tie inzerujú – a politici sa často správajú ako ich majitelia. A pretože sa to týka každého média, mali by novinári tento problém nielen vnímať, ale aj o ňom diskutovať. Napriek tomu, že predchádzajúce riadky sú veľmi kritické, nemali byť útokom na slovenské médiá, ani vyhlasovaním vojny. Slovo však bude naďalej upozorňovať (aj) na mediálne prešľapy. Nepochybujeme, že to isté vo vzťahu k nám príde zo strany iných médií. Určite to pre nás nebude milé a príjemné, ale ak bude kritika vecná, môžeme ju prijímať ako korektívnu spätnú väzbu. Text Gabriela Šípoša nájdete na http://spw.blog.sme.sk/c/132717/Tyzdennik-Slovo-chvali-Kasickeho-o-svojom-spolumajitelovi-mlci.html Podnikateľské aktivity a týždenník Slovo Prednedávnom sa objavili v médiach informácie o mojich podnikateľských aktivitách a firme Slovclean. Odhliadnuc od toho, že som presvedčený, že sú absolútne legitímne a legálne, nie je vhodné ich akýmkoľvek spôsobom prepájať s týždenníkom Slovo. Už viac ako 4 roky sa nezúčastňujem ani na riadení, ani na financovaní tohto periodika. Z historických dôvodov mi zostal v spoločnosti, ktorá týždenník vydáva, minoritný podiel, ktorý si neuplatňujem, keďže táto spoločnosť nedosahuje zisk. Týždenník sa k situácii dosiaľ nevyjadril, keďže čakal na moju reakciu, čo trvalo niekoľko dní. Martin Borguľa