Umenie ako nástroj prežitia
Gwyneth Lewisová: Slunění v dešti, Veselá knížka o depresi (Jota, Praha, 2006, preložila Věra Vystavělová, 200 str.) Anneliese Ude-Pestel: Betty, Protokoll einer Kinderpsychotherapie (Deutscher Taschenbuch Verlag, Mníchov, 1978, 172 str.) Gwyneth Lewisová je waleská poetka, ktorá okrem niekoľkých zbierok poézie napísala román Slunění v dešti, v ktorom opísala svoju osobnú skúsenosť s depresiou. Lewisovej kniha je vlastne autobiografiou. Autorka začína svoje rozprávanie v období, keď dostala svoju prvú epizódu depresie, a vracia sa v retrospektíve do detstva, k začiatkom svojho záujmu o literatúru, do rokov štúdia v Spojených štátoch amerických a do obdobia po ňom. Implicitne jej ide o to, aby našla korene svojej depresie, vyvodila ich z vlastnej biografie. Je zaujímavé, že v literatúre sa takéto chápanie duševnej choroby často predstavuje ako štandard; aj autorka sama ho opisuje ako jediný spôsob porozumenia svojej chorobe. Medzi niekoľkými svetmi Lewisovej opis depresie je veľmi poetický; je to evidentne poetka. Ako čitateľka si však pod jej rozprávaním neviem predstaviť konkrétne utrpenie. Za oveľa podarenejšie považujem v Lewisovej príbehu opisovanie skúsenosti s písaním, ktoré je pre ňu očividne ústredným životným záujmom, ctižiadosťou aj poslaním. Autorka začala písať už ako dievčatko a pri písaní prvýkrát prišla na to, že si môže vytvoriť svoj jedinečný svet, nezávislý od sveta mamy, ktorá v jej živote zohrávala dôležitú úlohu. (Ako to už v živote pacientov hlbinne orientovaných terapeutov býva.) Zaujímavá je aj jazyková skúsenosť Lewisovej. Ako Walesanka hovorila prvotne po walesky a angličtina, ktorú sa naučila až v škole, bola pre ňu vlastne cudzím jazykom. Kým prvé básne napísala po walesky, dnes publikuje v angličtine. Kým s matkou sa rozprávala po walesky, s prvým partnerom, ktorého stretla v škole, hovorila po anglicky. Lewisová teda svoj život opisuje ako ustavičné oscilovanie medzi niekoľkými svetmi – kultúrnymi, jazykovými, rodinnými. Partner znamenal možnosť odísť zo sveta matky, ktorého sa však zároveň nedokázala celkom zriecť. Anglický jazyk namiesto waleského bol možnosťou dospieť, odísť zo sveta detstva do intelektuálneho, univerzitného sveta. Pri tomto všetkom pre ňu písanie bolo a je možnosťou udržania životnej kontinuity, niečím celkom vlastným, čo vždy ostáva. Práve toto možno považovať za ústredný a zároveň najzaujímavejší moment knihy. Je to ľúbostný román, príbeh lásky Gwyneth Lewisovej a písania – teda viac písania ako všeobecne literatúry. Zároveň predpokladám, že písať o depresii bolo pre autorku formou terapie. Predpokladám dokonca, že kniha bola v skutočnosti pôvodne denníkom sprevádzajúcim terapeutický proces, akýmsi premýšľaním pacientky nad svojou minulosťou, v ktorej sa pokúša – predpokladám, že pod vplyvom hlbinne orientovaného psychoterapeuta – odhaliť dôvody svojej duševnej poruchy. Autorská terapia, čitateľské rozpaky Som presvedčená o tom, že takéto písanie je pre autorku ako pre pacientku užitočné. Môže prispieť k tomu, aby si ako pacientka lepšie porozumela. Verbalizovať myšlienky a pocity, ktoré dovtedy v človeku len vágne tleli, je jedným z účinných mechanizmov psychoterapie. A u niekoho, kto je zvyknutý pracovať s jazykom, vyjadrovať sa písaním, azda ešte účinnejším. Hoci niektorí „prísni“ klasickí psychoanalytici tvrdia, že človek, ktorý sa podrobuje psychoanalýze, by nemal súčasne nič písať (napríklad ani denník), či dokonca, že by sa o priebehu analýzy nemal s nikým rozprávať, lebo tak z nej „odteká“ dôležitý nevedomý materiál. Inokedy sa, naopak, písanie priamo odporúča ako ďalšia z možností prístupu k vlastnému nevedomiu. Preto nechcem spochybniť, že napísanie knižky bolo pre Gwyneth Lewisovú užitočné a že prostredníctvom neho sa jej pravdepodobne podarilo spracovať veľa zo svojho trápenia. Ak však vnímam Gwyneth Lewisovú ako autorku románu, a nie ako pacientku s depresiou, musím aj jej román hodnotiť prinajmenšom ako čitateľka. A ako v čitateľke vo mne Lewisovej príbeh vyvoláva rozpaky. Lewisová doň vkladá veľa citátov z básní, z iných príbehov aj z odborných kníh, ktoré s témou depresie súvisia raz viac, inokedy menej. A tak je kniha miestami čitateľským denníkom, do ktorého si náruživý čitateľ vypisuje citáty z obľúbených diel. Lewisová tým zrejme chcela oživiť príbeh, či vypožičať si od tých, ku ktorým ako k autorom vzhliadala, opisy, ktoré majú čitateľovi sprístupniť zrejme ináč nesprístupniteľný subjektívny zážitok depresie. Knižka tak však pôsobí akosi rozbito. Navyše sa autorka podujala napísať „veselú knižku o depresii“ (ako hovorí v názve), ale tým svoju výpoveď sama oslabuje. Čitateľ veselosti neverí Viem, že vtiahnuť „zdravého človeka“ do sveta ovplyvneného duševnou chorobou (nech už sú „zdravie“ a „choroba“ ľubovoľne relatívne a hranice medzi nimi ľubovoľne nejasné) je ťažké, ak nie nemožné. Zároveň si však spomínam napríklad na knižku Williama Styrona Viditeľná temnota, ktorá je, rovnako ako kniha Gwyneth Lewisovej, tiež príbehom depresie a jej utrpenia. Styronovi sa však podarilo opísať ho tak, že čitateľovi behá mráz po chrbte. Rovnako britská dramatička Sarah Kane, ktorá mala tiež s depresiou osobnú skúsenosť, napísala o depresii divadelnú hru Psychóza 4.48, pričom už názov drámy odkazuje na hodinu, keď sa Sarah Kane pravidelne budila a keď jej bolo najhoršie (ranné pesimum depresie). Hoci Sarah Kane sa, podobne ako Gwyneth Lewisová, vyjadruje obrazne, hoci v jej dráme je ešte menej príbehu ako v románe Lewisovej, pôsobí jej svet na čitateľa/diváka otriasajúco. Príbehy Styrona a Kane tak pôsobia zrejme aj preto, že sa o depresii nesnažili písať veselo. Písať o depresii „veselo“ pravdepodobne zodpovedá modernému trendu myslieť optimisticky a hľadať aj v tých najnepríjemnejších zážitkoch niečo pozitívne, ako sa to môžeme dočítať v nesčíselných knihách a príručkách, ktoré nás učia, ako dosiahnuť duševnú rovnováhu, ako ísť životom s úsmevom, nedať sa a veriť, že nech sa deje čokoľvek, všetko sa na dobré obráti. (Ak koniec nie je dobrý, ešte to nie je koniec). Myslím si však, že o depresii sa veselo a optimisticky písať nedá a „veselý“ príbeh Gwyneth Lewisovej to dokazuje. Zároveň by sme mohli obhajovať názor, že zdravšie ako za každú cenu kŕčovite myslieť pozitívne je uvedomiť si, keď je zle. Opisy depresií Williama Styrona aj Sarah Kane sú uhrančivé, lebo oba hovoria o utrpení, ktoré je skutočné, prítomné, nepopierateľné a nedá sa relativizovať. Dá sa predpokladať, že Lewisová napísala svoju knižku už ako „zdravá“, teda potom, ako epizóda depresie pominula a ona sa na svoje trápenie pozerala z odstupu. Napriek tomu ako čitateľka jej „veselosti“ neverím. Nakoniec, ak by sme už premýšľali psychoanalyticky – tak, ako to robí sama Lewisová, keď sa snaží vysvetliť depresiu prostredníctvom svojho životného príbehu – mohli by sme sa spýtať, či depresia nie je len dôsledkom potláčaných negatívnych emócií, ustavičnej snahy o „veselosť“, a či teda najliečivejšie nie je pripustiť si aj to, že nie o všetkom sa dá písať „veselo“. Tma sa pravdepodobne nedá nakresliť ináč ako tmavou farbou. Kreslenie strachu – záchrana života Druhá knižka, o ktorej chcem písať, je tiež knižkou o depresii, hoci jej autorkou tentoraz nie je pacientka, ale terapeutka. Nachádzame v nej rovnaké témy ako v Lewisovej románe – úloha umeleckého prejavu v zvládaní depresie či depresia ako výsledok potláčania negatívnych citov. Pacientkou však v tomto prípade nie je dospelá žena ako v čase písania svojej knižky Gwyneth Lewisová, ale päťročné dievčatko Betty, ktorú k terapeutke priviedli rodičia. Kým Lewisová ako dospelá musí pátrať po koreňoch svojej choroby, ktoré sú, ako veria hlbinné psychoterapie, v detstve, príbeh Betty sa odohráva práve v čase, ktorý je pre Lewisovú už minulosťou. K terapeutke prichádzajú Bettini rodičia, ktorí si s dcérou nevedia rady. Dievčatko si ubližuje, búcha hlavou o zem a agresívne je aj voči svojmu o štyri roky mladšiemu bratovi, takže ho musia pred Betty chrániť. Navyše, Betty takmer nemá kamarátov, väčšinu času trávi sama v izbe, kde maľuje a kreslí. Na prvú terapiu prichádza jej otec s velikánskou škatuľou obrázkov, ktoré Betty nakreslila za posledný rok. Je ich vyše tisícštyristo. Zdá sa, že Betty kreslí až obsedantne. Ude-Pestel vysvetľuje, že Betty je tak naplnená strachom a bolesťou, tak veľmi ju ovláda agresivita – voči sebe samej (búchanie hlavou o stenu), ale aj voči bračekovi, na ktorého žiarli – že kreslenie je pre ňu prostriedok, ako si – doslova – zachrániť život. Prostredníctvom kreslenia môže Betty vypúšťať nahromadené negatívne emócie, ktoré ňou lomcujú a ktoré by ju bez takéhoto ventilu mohli zničiť. Výpovede trpiacich O hlbokom strachu malej Betty svedčí aj obsah jej kresieb. Betty kreslí predovšetkým kostry a lebky s hrozivo prázdnymi očami, obesencov, embryá, postavičky s odrezanými rukami, zvieratá s veľkými zubami. Svoje obrázky, ktoré ináč vypovedajú o jej talente, pomenúva Duch hryzie dieťa do krvi, Ukrižovaná Indiánka, Slnko so zlými prstami či Pokazené bábiky. Na rozdiel od Gwyneth Lewisovej, dospelej ženy, ktorá je navyše ako poetka „vycvičená“ v sebareflexii, Betty si svoje trápenie málo uvedomuje, jej strach a z neho vyplývajúca agresivita ostávajú nevedomé a prejavujú sa v jej správaní, kresbách a desivých snoch. Pri pohľade na Bettine obrázky a ich názvy behajú čitateľovi po chrbte zimomriavky. Sú, podobne ako knižka Gwyneth Lewisovej či Williama Styrona alebo Sarah Kane, výpoveďou trpiaceho pacienta o depresii, o chorobe. Napriek tomu, že Betty je ešte dieťa, že jej výpoveď nebola pôvodne určená publiku a že sama si svoje trápenie zatiaľ hádam málo uvedomuje a málo reflektuje, sú jej obrázky jednoznačnou výpoveďou o jednoznačnom trápení. Nie je na nich, rovnako ako v hrách Sarah Kane, nijaké „slnenie“. Päťročné dievčatko, ktoré nakreslí obrázok Krokodíl s dvoma detskými kostrami a povie, že všetko je len jed, to myslí smrteľne vážne. Rovnako, ako Lewisová hovorí o písaní, vyzdvihuje Ude-Pestel centrálnu úlohu kreslenia v Bettinej chorobe. Mohlo by sa zdať, že medzi Betty, ktorá „čmára“ smutné detské obrázky, a Sarah Kane, ktorá ako jedna z najvýznamnejších britských dramatičiek napísala hry o depresii, je velikánsky rozdiel. Mohlo by sa zdať, že o päťročnom dievčatku a slávnej Sarah Kane (či iných úspešných autoroch, ku ktorým, napokon, patrí aj Gwyneth Lewisová) sa ani nepatrí hovoriť jedným dychom či v jednej vete. Kým Betty „čarbe“, spisovatelia vyrábajú „umenie“. Môžeme si však položiť otázku, nakoľko písala Sarah Kane svoje hry ako umelkyňa pre publikum a nakoľko boli pre ňu, tak, ako kreslenie pre Betty, nástrojom prežitia, nevyhnutnosťou, ktorá jej zachraňovala život rovnako, ako kreslenie zachraňovalo život Betty. Relatívny happyend Príklad Sarah Kane vyberám preto, lebo jej spôsob písania sa najviac blíži charakteru Bettiných obrázkov. Hry Sarah Kane miestami pripomínajú poéziu, jej reč je obrazná, a hoci sú jej nástrojom slová – nech to znie akokoľvek nelogicky – akoby písala neverbálne. Avšak to, že písanie mohlo byť pre spisovateľa rovnako nevyhnutným nástrojom ako „čmáranie“ pre päťročnú Betty, je pravdepodobné pri všetkých spomínaných autoroch. Zo zápiskov Gwyneth Lewisovej či z hier Sarah Kane sa nakoniec stali umelecké diela, lebo ich autorky boli talentované, takže ich výpovede sú formulované tak, že oslovujú aj širšie publikum. Betty je evidentne veľmi nadané dieťa a možno predpokladať, že jej maľby by raz mohli byť tiež považované za umenie. Vo všetkých týchto prípadoch však, myslím, platí, že umenie je až druhoradé. V prvom rade ide o to, aby si autor či autorka „zachránil/a život“. V tomto zmysle je cenná aj knižka Gwyneth Lewisovej, hoci ako čitateľka, teda ako konzumentka umenia, mám voči nej výhrady. Bettina terapia má relatívny happyend. V jej priebehu terapie má príležitosť spracovať svoj strach a agresivitu v hre, jej správanie sa do veľkej miery upraví a ona výrazne menej kreslí. Nepotrebuje už nástroj, ktorým si „zachraňovala život“, lebo našla iné, pre päťročné dievčatko prijateľnejšie stratégie. Príbeh Sarah Kane sa, naopak, neskončil šťastne. Sarah Kane spáchala na psychiatrickom oddelení samovraždu. Písanie zjavne nebolo dostatočne silné, aby jej zachránilo život. Aj to je dôkazom, že depresívny človek prežíva trápenie, ktoré ho môže až zabiť. Nedá sa nakresliť ako osvetlené slnkom.
