Yesim

5 Idem na nákup a cítim nehu voči Maxovej matke. Náhlu nehu ako chlieb namočený v mlieku. Ako spiace dieťa. A nevysvetliteľnú ako kliatba. Ako veštba. Ako nadprirodzený jav v správach z bulvárneho týždenníka. V živote som ju nevidela. Len Maxovho brata. Jediný raz. Aj to ma chcel Max skryť. Keď som mu zavolala. Lebo som to už nemohla vydržať. Ako keď si zapcháte nos a skúsite nedýchať. Alebo keď prestanete fajčiť a myslíte na cigaretu. Nikomu inému som nechcela volať. Lebo to nepomôže. Ako keď ste hladný a napijete sa vody. Ako káva bez kofeínu. Keď to už neviem vydržať a zavolám niekomu inému. Keď sedím večer v izbe. Po tom, ako sa všetko skončí. Tak to bolo aj vtedy. Keď som sa stretla s Maxovým bratom. To som ešte bola tam. Prvý večer. Na výmennom pobyte. V malom kúpeľnom mestečku neďaleko Viedne. Z ktorého som sa včera vrátila. Tichom ako sanatórium. Bielom ako kachličky na nemocničnej chodbe. Obliatom slnkom ako polevou z cukru. Svetlom vybieleným ako bielizeň. Ako vlasy na konci leta. Vo veľkom parku bolo niekoľko kúpeľných domov. Schátraných ako v čiernobielom filme. Secesné domy krátko pred rekonštrukciou. So širokými kamennými chodbami a s priečeliami zakrytými bielymi plachtami. Obrovskými kusmi bieleho plátna s menom a adresou sponzorov. Sponzorov, čo financujú rekonštrukciu kúpeľných domov. Tichý park plný poskrývaných budov. Spustnutých ako stará expozícia v múzeu. Ako cenné listiny v archíve. V kúte parku kamenná fontána s liečivou vodou. Čo vonia ako hrdzavé záhradné náradie. V záhrade u starých rodičov, ktorí už nemajú silu kosiť trávu. Vo fontáne horúca železitá voda. Taká horúca, že sa dá piť len z fľaše. Páli na rukách ako rozohriaty sporák. Ľudia si po ňu chodia z Viedne. Autá s viedenskou značkou zastavia na kraji parku. Kapoty rozhorúčené slnkom. Vnútri horúce poťahy z koženky. Voňajú ako továrenská hala. Ako kedysi Serkanov byt. Keď sa Serkan nestal taxikárom a neuznali mu diplom. Keď pracoval v zámočníckej dielni a v ich byte bolo cítiť naolejované železo. Ako v kočikárni, kde sa cez zimu držia bicykle. Ľudia s niekoľkými fľašami prídu k fontánke. S prázdnymi fľašami od minerálky. Z potravín Billa. Ľudia, čo nepijú vodu z vodovodu. Len vodu s minerálmi z potravín. Vystúpia z auta s plnými rukami fliaš. Zavrú dvere na autách a idú k fontáne. Kamienky škrípu pod nohami ako zle pomletý mak. Ako škrupina vo vajíčku namäkko. Orechová škrupina v orechovej štrúdli. Výhražné škrípanie v kúpeľnom tichu. V prenikavom slnečnom svetle. Vo fľašiach si odnášajú vodu. So železitou vôňou ako tyče lešenia. Keď si na ulici chcete vytriasť z topánky kameň a rukou sa opriete o železnú tyč. Tak vám potom dlaň vonia železom. Ako voda, čo tečie z fontány v kúpeľnom mestečku neďaleko Viedne. V ľudoprázdnom parku. Uprostred jazierko s leknami. Pevnými ako kovové platne. Môžete naň uložiť dieťa. Také silné, že unesú novorodenca. Tak to rodičia vysvetľujú deťom. Rodičia z Viedne, čo fľaše odnesú do auta. Fľaše plné síričitej vody odnesú do auta s viedenskou značkou a povedia deťom, že sa ešte idú prejsť. Konečne preč z mesta. A v taký krásny podjesenný podvečer. V babom lete žltom ako zlatý dážď. Zlatom ako koruna princeznej na karnevale. Z tvrdého papiera oblepeného staniolom z čokolády. Zlatým ako vaječné žĺtko. Čo som si mala počať s toľkým tichom? Keď som po prvýkrát vyšla zo svojej izby a išla sa rozhliadnuť po okolí. Pohlcovalo ma ako vodopád. Ako keď vám zabehne. V prvý podvečer. Na konci minulého leta. Na začiatku môjho niekoľkomesačného pobytu. V kúpeľnom mestečku, do ktorého som neprišla autom. Pravidelnou linkou z východnej stanice a na peróne ma čakal zriadenec z divadla. Ten istý, čo včera hľadal kľúče od kumbálu. S ktorým som si včera podala ruku. Skôr, ako som nastúpila do taxíka. Ten istý zriadenec ma čakal na peróne a v ruke držal ceduľu s mojim menom. Ako na zberateľskej burze, kde čakáte, kým vás oslovia. Záujemcovia o to, čo ponúkate. Zriadenec, čo ma odprevadil. V jednom z tých schátralých kúpeľných domov malo divadlo niekoľko izieb. Na zrekonštruovanej chodbe kamennej budovy. Všetko čisté ako operačná sála. Dve postele potiahnuté červenou látkou. Dve, keby ma niekto prišiel navštíviť. Povedal zriadenec a podal mi kľúče. Dve postele a dve sady posteľnej bielizne. Na vešiaku v kúpeľni dva uteráky. Dva malé na tvár a dva na telo. Ako v kreslenej rozprávke. V rodine, v ktorej sú dve deti. Tak mi to ukázal. A povedal, že s tým by vôbec nebol problém. Keby som potrebovala objednať ešte jednu večeru. Legitimáciu na zľavnené vstupné do múzea. Sadu lístkov na mestskú dopravu. Stačí povedať pár dní dopredu. Pár dní dopredu ako predpoveď počasia. S predstihom ako pri rezervácii letenky. Akoby sa to tak s Maxom dalo. S Maxom, ktorý mi v tej chvíli napadol ako prvý. A ktorý v tej izbe nikdy neprespal. Tak som si na to spomenula. Po roku. Keď sa končí ďalšie leto. Ako kruhy na vode, keď hodíte žabku. Ako ďalšie kolo športového turnaja. Keď idem na nákup a premkne ma neha voči Maxovej matke. Ako vykúrená miestnosť v studenom dome. Teplý čaj, keď vonku zmoknete. Teplom zmäknuté maslo. A nevysvetliteľne ako mutácia. Ako vodný vír v pokojnej rieke. Keď idem na nákup po prvýkrát z tohto bytu. Z bytu, v ktorom som ešte nevyložila veci z lepenkových škatúľ. Ale najprv si uvariť kávu. Najprv nakrájať chlieb a do čiernej kávy pridať trochu smotany. Ako niekto, kto sa stará o deti. Ako Maxova mama, keď jedného zo synov bolelo brucho. Keď plakal Max alebo jeho brat o ona sa spýtala, či nechcú pohár teplého mlieka. Tak to chcem dnes urobiť. Jedným z dvoch kľúčov zamknem po prvýkrát dvere. Po prvýkrát pred ranným nákupom. Po prvom východe slnka, ktorý som zažila v tomto byte. A myslím na Maxovu matku. Nežne, ako keď sa vyliahnu holuby. Mäkko, ako keď tíšite psa. Tak myslím na Maxovu mamu, ktorú som nikdy nevidela. Len jeho brata. Jediný krát. Keď som Maxovi nakoniec predsa zavolala. Z izby v tichom parku. V tichom ako letný les. Továreň v noci. Hoci som vedela, že by som mu nemala volať. Lebo sa to nepatrí. Ako štrngať pri jedle príborom. Alebo sŕkať horúcu polievku. Tak to mamy hovoria deťom. Že sa nepatrí volať Maxovi. Preto som mala radšej zavolať niekomu inému. Hane, ktorej som potom aj tak zavolala. Ale mala som zavolať len jej. Keď som sa v ten prvý večer vrátila do svojej izby. Keď som sa vrátila z prechádzky v parku v prvý večer na výmennom pobyte. A keď sa Viedenčania vrátili k svojim autám. Ktoré vychladli v jesennej tme ako večera. Keď sa večer schladilo tak, ako sa schládza teraz. Chladné večery na sklonku leta, keď si musíte obliecť sveter. Ako včera, keď som si išla kúpiť cigarety. Na pumpu, ktorá je hneď na hlavnej ceste. Tak sa po prechádzke v kúpeľnom parku vrátili k svojim autám. S chladnými karosériami z luxusného kovu. Plnými autami fliaš so železitou vodou naspäť do mesta. Každý do svojho bytu. Ja som sa z parku vrátila do svojej izby. Tichej ako ranné mesto. Ako prímorské stredisko, keď sa skončí veselá noc. Tak som po prvýkrát prišla do tej izby. Do ktorej ma pred tým zaviedol zriadenec divadla a rozlúčil sa. Vraj som iste unavená a rada si oddýchnem. Po dlhej ceste. Hoci cesta bola celkom krátka. Krátka ako kúsok špagátu. Ako šnúrka, s ktorou sa hrajú deti. Motúzik, ktorým previažete balík. Len pár staníc lokálnym vlakom. Z Viedne do kúpeľného mestečka. Ale tak to vtedy zriadenec povedal. Že iste si po dlhej ceste budem chcieť oddýchnuť. Povedal, aby sa mohol rozlúčiť a zavrieť za mnou dvere. Aby sa nemusel spýtať, či mi má ukázať okolie. Či nechcem vidieť, kde je reštaurácia a kde supermarket. Preto povedal, že tomu rozumie. Že po dlhej ceste sa chcem osprchovať a na chvíľu si ľahnúť. Do jednej z tých dvoch postelí. Do tej naľavo alebo do tej napravo. Ako detská vypočítavanka. Lebo obe postele sú prázdne. Teraz. Takže si môžem ľahnúť do ktorejkoľvek z nich. Ale sú dve. Ako rodinné balenie zubnej pasty. Ako siamské dvojčatá. Ako dva lístky do kina v cene jedného. Keby som chcela niekoho pozvať. Tak ma zriadenec uistil. Že postele sú dve a my sa uvidíme zajtra v divadle. Teraz si oddýchnem a zajtra divadlo ľahko nájdem. Mestečko je malé, nemusí mi ani ukázať cestu. Tak to povedal. Aby ma nenapadlo požiadať ho. Povedať, že v cudzích mestách sa neviem orientovať. Stratená ako v bludisku. Ako v bludisku so zrkadlovými stenami. V lunaparku, do ktorého nás v ten večer zobral Serkan. Na oslavu nášho príchodu. Tak som tam po prvýkrát prišla. Po prechádzke v parku po prvýkrát otvorila dvere. Odomkla kľúčom, ktorý mi nechal zriadenec. Zavrela za sebou a zasvietila. V tme som rukou šmátrala po vypínači. Svetlom vyvetrala tmu. Ale nič sa nezmenilo. Ako keď v horúci deň otvoríte okno a do miestnosti nezačne prúdiť vzduch. Osvetlená izba ostala tichá. Ako kúpeľná promenáda vyznačená v mestečku žltými šípkami. Ako park po zotmení. Samota ako včera, keď som sem prišla. Náhla ako záchvat kašľa. Na stolíku pod oknom ležal môj telefón. Na nízkom stolíku prikrytom sklom. Tak som ho nechávala položený na skle, aby mi nič neušlo. Aby som počula jeho vibrovanie ako vrčanie psa. Na skle zreteľne, ako keď padajú krúpy. Až sa zakaždým zľaknem, že sklo praskne. Že sa praskliny roztečú, ako keď na sklo kvapne voda. Ako nohy pavúka. Ako keď do okna hodíte kameň. Preto som ho ukladala na sklo. Aby mi nič neušlo. Tiché blikanie displeja by som si nemusela všimnúť. Keď Max niekedy napísal v noci. Keď po polnoci napísal, že ide práve autom okolo a či sa nemá zastaviť. Že si môžeme u mňa dať kávu a potom ma zoberie k sebe. Ľahké riadky ako cestovný poriadok. Jednoznačné ako recept na lístkové cesto. Bez skrytej nehy a strachu, že nepôjdem. Keď som ja ležala v posteli a počula vibrovanie mobilu. A vždy sa potešila. Ako hubár, keď pod stromami nájde hríb. Tak som chcela, aby napísal aj teraz. Mobil položený na sklenenom stole. Celú noc na stráži ako verný pes. Ako požiarnik v zákulisí divadla. Či Max nenapíše. Či sa nespýta, ako som prišla. Či je všetko v poriadku a akú som dostala izbu. A kedy budem mať koncert, na ktorý by mohol prísť. Lenže telefón ležal na stole bez pohnutia. Bez duše ako prázdne hniezdo. Ako staré auto, ktoré nechali na odbočke z diaľnice. Sadla som si do kresla a vzala ho do ruky. Vedela som, že Maxovi sa nepatrí volať. Že treba čakať, kým pôjde autom okolo. Kým napíše, že má práve cestu okolo a že by sa mohol zastaviť. Keby som chcela. Lebo ak nechcem, pokojne sa odvezie domov. Ak nemám chuť, zapne si doma televízor a niekomu zavolá. Jednoznačné riadky ako návod na použitie práčky. Bez znaku prosby. Že by bol rád, keby som mohla. Že je po celom dni unavený a rád by si so mnou oddýchol. A že mu je po ceste smutno a možno by sme mohli byť na chvíľu spolu. Nič mäkké ako jesenné lístie. Len pár riadkov na blikajúcom displeji. Ktorým sa ja vždy poteším. Zabudnem na všetko a začnem variť čaj. Aby bol akurát teplý, keď príde Max. Ako jeho mama, keď jedného zo synov bolelo brucho. Keď pod oknami počujem parkovať auto a Max veselo zaklope na dvere. Bezstarostne, ako keď zovrie voda. A s ľahkosťou ako gymnastka. Tak zaklope na dvere a pobozká ma do kútikov úst. Medzi líce a ústa tam, kde sa robia kútiky. Kde pri chrípke sčervená koža. Tam ma pobozká a ja mu nalejem čaj. Tak treba vyčkať, kým Max pôjde okolo. A v dobrej nálade napíše veselú správu. Úchytkom ako keď zachytíte padajúci papier. Keď sa zošmykne zo stola a rýchlym pohybom ho nenecháte dopadnúť na zem. Tak Max náhodne píše, ak pôjde náhodne okolo. Všetko náhodou ako počasie. Tak ako by mohol prespať v mojej izbe. Na jednej z dvoch prázdnych postelí. Keď návštevu treba ohlásiť pár dní dopredu a Max nikdy nevedel predvídať svoju cestu. Tak som tam v prvý večer sedela a v ruke držala telefón. Tichý ako krab, ktorého na breh vyhodil príboj. V tichej miestnosti v môj prvý večer v tichom kúpeľnom mestečku. Topila som sa v tichu ako v rozbúrenom mori. A vedela, že len Max preruší to ticho. Ako keď sa rozplače dieťa. Ktoré celý deň čaká na mamu, aby mohlo začať plakať. Tak som ja chcela zavolať Maxovi. Hoci viem, že sa to nepatrí. Lenže len jemu som mohla všetko povedať. Ako bolo vo vlaku na nevydržanie teplo a ako som sa bála, že ma na stanici nebudú čakať. Lebo som nemala telefónne číslo a čo by som si tam sama počala. Ale ako nakoniec dopadlo všetko dobre a bola som na prechádzke v parku. A ako sa ma zriadenec pokúšal čo najskôr striasť a že v izbe sú dve postele. Tak som to chcela Maxovi všetko povedať. Podrobne a so smiechom a nemyslieť pritom na telefónny účet. Len jemu som mohla vyrozprávať celý ten príbeh. Ak ide vôbec o príbeh. Lebo príbehy sú reťazenia dôležitých udalostí. Jedna za druhou ako ruženec. Keby som bola postavou príbehu, možno by aj stretnutie s Maxom bolo jednou z nich. Dôležitou udalosťou, ktorá súvisí s ostatnými ako v detektívke. Ale ani vtedy by to tak nemuselo byť. Aj v seriáloch sa občas dejú veci, ktoré dej neposunú ani o kúsok. Aj v napínavých príbehoch sú občas bezvýznamné epizódy. Tie, ktoré sa začnú aj končia v tom istom dieli. Malé nedorozumenia a úskoky. Ktoré si postavy vyvedú a na ktorých sa spolu smejú už pri záverečných titulkoch. A na ktoré si už v nasledujúcom dieli nikto nespomenie. Zabudnuté ako minuloročné Vianoce. Ako výročie predchádzajúceho manželstva. Tak to býva dokonca aj v príbehoch. A ktovie, či je môj život príbehom. Ešte aj to by som mohla Maxovi povedať. Všetko, ako keď z vrecka vysypete omrvinky. Keby som mu v ten večer zavolala. Večerné úvahy, ktoré som mohla povedať len jemu. Nikomu inému z tých, ktorých mená mám uložené v mobile. Mená a čísla v abecednom poriadku. Zo všetkých tých ľudí to môžem povedať len Maxovi. Len Max môže zaplniť to ticho. Ticho večerného parku a prvého večera. Len keď to poviem Maxovi, zaplní sa vo mne medzera. Uzavrie sa s cvaknutím ako keď zapadne zámok. Prázdno sa zaplní presne, ako keď do pohára nalejete vodu. Medzi sklenými stenami a tekutinou neostane ani kúsok voľného miesta. Ten pocit len s Maxom. Zo všetkých ľudí zoradených podľa abecedy ako v rade na pomaranče. V zozname môjho telefónu ako žiaci v triednej knihe. Preto som mu zavolala. Hoci viem, že sa to nepatrí. Že sa to nepatrí tak, ako tykať cudziemu človeku. A neodzdraviť toho, kto nás pozdraví. Ale nevydržala som to ticho. A štrbinu vo mne, ako keď vám vypadne zub. Prázdno v detskej izbe, keď deti odídu z domu. Stopy po nábytku vtlačené do koberca. Tmu telefónneho displeja ako okná na opustenom dome. 6 Tak som sa spoznala s Maxovým bratom. Pred ktorým ma chcel Max skryť. Keď som to v ten večer nevydržala a zavolala mu. Lebo zavolať komukoľvek inému by bolo ako piť niekoľkokrát vylúhovaný čaj. A keď mi niekoľkokrát nezdvihol telefón. Hoci som vedela, že na jeho displeji bliká moje meno. Bliká ako maják na morskom pobreží. Ako svetlá na kraji pristávacej dráhy. Ale potom zdvihol a veselo pozdravil. Veselo ako popoludnie v lunaparku. Bezstarostne povedal moje meno. A nech sa nehnevám, že nepočul zvonenie. Že mal telefón na spodku tašky a nestihol ho vybrať. Šmátral v taške a kým mal telefón v ruke, prestalo. Ako rovná čiara na nemocničnom monitore. Keď pacientovi vo filme prestane tĺcť srdce. Ale nech sa nehnevám. Vraj by mi určite zavolal. Veď na displeji videl moje meno. Ako odtlačky prstov na zbrani. Takže by vedel, že som volala. A vraj ako sa mám. Hovoril radostne ako v slnečný deň. A ja som vedela, že už je dobre. Ako keď mama vyzdvihne dieťa v škôlke. Alebo lekár obviaže ranu. Kúskom vaty zastaví tečúcu krv. Tak som to vedela. Že Maxov veselý hlas vypĺňa vo mne štrbinu. S cvaknutím ako keď sa vypne guličkové pero. Ako keď sa zavrú dvere garáže. Keď som to Maxovi hovorila. Koľko trvala cesta vlakom a ako vyzerá izba. Podrobne ako o partii šachu. V prvý večer v tichu požičanej izby. A spýtala som sa, kde práve je. Keď som povedala všetko a chcela vedieť, či nepríde. Či si nevezme kľúče od auta a za dvadsať minút nezastane na kraji parku. Tam, kde popoludní parkovali ľudia, čo si prišli nabrať do fliaš železitú vodu. Kde stáli ich farebné autá ako kedysi taxíky na stanovišti. Na stanovišti za budovou stanice, na ktorej nás Serkan vyzdvihol. Pestré autá ako ulity mäkkýšov na morskom dne. Tam by mohol zastať na malom parkovisku. A ja by som ho tam čakala. Vyšla by som ho čakať, aby ku mne trafil. Aby nemusel sám blúdiť tmavým parkom. Motať sa od domu k domu a nazerať do neosvetlených chodieb. Pokúšať sa otvoriť zamknuté dvere, kým by našiel správnu budovu. Lebo väčšina ostatných domov bola zamknutá a len v tomto bola na prízemí malá vrátnica. Vrátnik, ktorého platilo divadlo, pozeral v zadnej miestnosti televízor. V miestnosti oddelenej od vrátnice závesom z bieleho igelitu. Z umývateľného igelitu, akým bol kedysi prikrytý stôl v Serkanovom byte. Mohla by som zísť na vrátnicu a povedať, že budem mať návštevu. Že som len dnes prišla a niekto ma príde navštíviť. Aby o tom vrátnik vedel a pustil Maxa dnu. Maxa, ktorý by prišiel autom na parkovisko, na ktorom by som ho čakala. Tak som sa Maxa spýtala, kde je. A či nechce prísť. Lebo autom je kúpeľné mestečko, čo by kameňom dohodil. Blízko ako mačací skok. Stačí si vziať kľúče od auta a v aute si pustiť autorádio. Tak som to Maxovi povedala. Že by si mohol po ceste pustiť hudbu a tu by sme sa mohli ísť najesť. Že za parkom je kúpeľná promenáda a na nej niekoľko reštaurácii. A hoci sú večery chladné, na terasách pod slnečníkmi sedia kúpeľní hostia. Zababušení vo svetroch a v dekách, ktoré sú súčasťou vybavenia. Chlpaté deky rozložené na stoličkách. Mohli by sme si objednať teplé jedlo a nohy zabaliť do huňatej deky. Objednať si víno a sedieť tam dlho do noci. A že u mňa by nakoniec mohol prespať. Lebo v izbe sú dve postele a zriadenec z divadla to dovolil. A že postele môžeme prisunúť k sebe, aby sme to jeden k druhému nemali ďaleko. Aby sme si boli blízko ako zvieratá v nore. Túlili by sme sa k sebe ako nevyliahnuté vajíčka v hniezde. Prikrytí dekou ako prekvapenie. A ráno by sa autom vrátil do mesta. Skoro ráno by som mu mohla uvariť čaj. Lebo na stole je tu varná kanvica a košík s niekoľkými druhmi porciovaného čaju. Tak som to Maxovi hovorila. Rýchlo ako tlieskanie. Ako keď mi po koncerte tlieskajú a ruky sa hýbu rýchlo ako kŕdeľ vrán. Ako trepotanie krídel, keď vzlietnu vtáky. Hybko ako hraboš, čo beží do diery. Tak som zo seba chŕlila slová. Ako vodu z fontány. A cítila, ako sa vo mne zapĺňa diera. Ako kusom filcu prasknuté potrubie. A potom Max povedal, že nemôže. Lebo je práve s bratom a jeho synom v meste. Vraj syn jeho brata šiel po prvýkrát do školy a dnes večer to treba osláviť. Vraj preto nepočul zvonenie telefónu. Lebo všade hrá nahlas hudba a trúbia klaksóny. A keď som bola ticho, nakoniec povedal, že by som mohla prísť. Že ak mi odtiaľ ide ešte vlak, nech prídem a môžeme sa odviesť na ruskom kole. Vraj práve sedia v bufete pri vchode do Pratru a ak som hladná, môžem si tu dať párky. Tak to povedal a ja som cítila divú radosť. Že budem sedieť vedľa Maxa a rozprávať sa s jeho bratom. Že si sadneme na terasu bufetu a objednáme si dve veľké pivá. Budeme sedieť na stoličkách z drevených dosák a synovi Maxovho brata kúpime cukrovú vatu. A budem sa rozprávať s Maxovým bratom, akoby som bola jednou z nich. Jednou z ich usporiadanej rodiny, v ktorej nikto nikdy nehovoril s prízvukom. Len nárečím zo západu krajiny, ktoré hovorí o ich domove. O kraji, v ktorom majú jeho obyvatelia zľavy na lyžiarsky vlek. Tak mi to Max rozprával. Že tam, odkiaľ sú jeho rodičia, sú lyžiarske vleky pre nich lacnejšie. Keď ukážu legitimáciu, že bývajú v tom istom kraji, nemusia platiť ako turisti. Lebo oni sú tam doma a ten sneh patrí najmä im. Tak, ako mne potlesk na záverečnom koncerte. Na vlastnom snehu nemusia platiť za lyžiarske vleky. Ako doma za jedlo, čo navarí stará mama. Tak by som sa mohla stať jednou z nich. Stáť v rade na vlek hneď za Maxom, ktorý sa s vlekárom pozná od detstva. Za Maxom, ktorý by ma objal okolo pliec a povedal, že toto je Yesim. A vlekár by ho šibalsky tľapol po chrbte a Max by ma pustil dopredu. Bez lístka na vlek ako jednu z nich. Jednu z tých, čo sú tu doma a poznajú sa navzájom podľa nárečia. Hoci teraz bývajú všetci vo Viedni, tí, čo sú odtiaľto, musia držať spolu. Tak si tam teraz sadnem vedľa Maxovho brata a spýtam sa jeho syna, ako bolo v škole. Či sedí v prvej lavici a ako sa mu páči šlabikár. Či už vie napísať svoje meno a kto je v škole jeho najlepší kamarát. A budem sa pritom dívať na Maxa a myslieť na naše spoločné deti. Na to, ako ma bude držať za ruku, keď sa narodí náš prvý syn. Tak Max povedal, že môžem prísť. Že on nemôže, lebo s bratovým synom oslavuje prvý školský deň. Ale počkajú na mňa, ak mi ešte ide nejaký vlak. Z mestečka, ktoré je od Viedne blízko ako mačací skok. A ja som povedala, že sa na nich teším. Nie len na Maxa, ale aj na jeho brata a na jeho malého syna. Na prváka, ktorý sa večer prvého školského dňa odviezol na húsenkovej dráhe. Ako kedysi ja so Serkanovými deťmi. Vtedy, keď Fatih ešte nebol na svete. Keď nám Serkan pri pokladnici kúpil lístky. Za peniaze, kvôli ktorým sa pohádal so svojou ženou. Aj vtedy som sa tešila rovnako. Rovnako, ako teraz. Aj vtedy, keď sa vonku zotmelo a Serkan povedal, že ideme. Vraj na oslavu nášho príchodu vymyslel prekvapenie. Prekvapenie, ako keď kúzelník vytiahne zajaca z klobúka. Aj vtedy bola letná noc a kolotoče osvetlené reflektormi. Svetlo žltkasté ako skysnuté mlieko. Ako voda, v ktorej sa vymyje štetec. Osvetľovalo plátennú strechu na vrchole vysokej veže. Pruhované plátno ako záhradná hojdačka. Ako rukavica z pruhovanej látky, ktorou sa chytajú horúce hrnce. Zo strechy viseli reťaze a na nich pripevnené obyčajné sedadlá. Krútili sa vo svetle, v ktorom lietali kŕdle malých mušiek. Komárov a nočných motýľov. Krútili sa ako mixér. Zhora bol výhľad na celé mesto. Na obe strany rieky, ktorá tiekla neďaleko. Tak to bolo napísané na plagátoch, ktoré stáli pri pokladni. S fotografiou nočného mesta ako na programe kina. Rozmazanou, lebo niekoľkokrát zmokla. A rovnako to bude aj teraz. Teraz, keď sa posledným vlakom odveziem do Viedne a pri vchode do Pratru sa stretnem s Maxom. Rovnako budeme zakláňať hlavy a ukazovať do výšky. Na farebné žiarovky rozvešané na nylonových nitiach. Na blikajúce svetlá a ľudí visiacich dolu hlavou na oceľových konštrukciách. Pred každým z kolotočov bude stáť magnetofón. Z kolotočov, ktoré sa najprv pomaly šplhajú nahor a potom padajú po železných koľajniciach. Ako prúd vody. Ako ťažké kvapky dažďa. Ľudia zavesení na železných tyčiach, čo sa preklápajú ako kyvadlo. Ako presýpacie hodiny. Na tanieroch s niekoľkými sedačkami, ktoré sa krútia každá iným smerom. Ako korálky, čo sa rozkotúľajú po zemi. Aj celý tanier sa krúti a ešte aj celá konštrukcia kolotoča. Taniere lemované farebnými reflektormi. Striedavo sa rozsvecujú v rytme techno hudby. Rytmicky ako vlnobitie. Kolotoče, čo majú pripomínať staré časy. Ako čiernobiele filmy na umeleckým festivaloch. Majú sa na nich voziť páry a držať sa pritom za ruky. A každý má pritom visieť na inej reťazi. Aj my s Maxom visíme každý na inej reťazi. Vlasy majú viať vo vetre. Tak to bolo už v ten prvý večer. Keď ma staršie Serkanove deti viedli za ruku a ukazovali do výšky na blikajúce atrakcie. A keď moji rodičia unavení po toľkej ceste zo slušnosti nasadli na veľké ruské kolo. Keď si sadli oproti sebe do kabínky, ktorá sa pomaly dvíhala do výšky. Mama sa na vrchu bála pozrieť nadol. Dostala závrat z únavy a z výšky. Z cudzej krajiny a z cudzej reči. Tak ako ja teraz. Z predstavy, že sa stretnem s Maxovým bratom. Vzrušená neprekonateľnou radosťou. Ako pena na hladine rieky. Ako rieka plná vody z topiaceho sa snehu. Tak veľmi som si priala Maxa vidieť. Pritúliť sa mu pod krídlo. Ako zaboriť sa do mäkkého peria. Do teplej srsti mamy, ktorá ochráni. Lebo len Max ma mohol chrániť. Len on sa o mňa vedel postarať. A len pri ňom som si oddýchla. Ako choroba, na ktorú je len jeden liek. Len jeden jediný a všetky ostatné sú zbytočné. Zbytočné ako telefonovať hocikomu inému. Lebo len vedľa Maxa som si mohla ľahnúť tak, aby sa nám dotýkali kolená. V jeho veľkej mäkkej posteli tak, aby sme mohli obaja pohodlne spať. A aby sme sa predsa nemuseli vzdať dotyku. Tak sa nám pod perinou dotýkali kolená. Miesto dotyku ako ranka. Ako chrasta, ktorá neprestáva páliť. Celú noc som ho cítila. Dotyk Maxovho kolena na mojom kolene. Kolena, na ktoré som ho chcela pobozkať. Kolena, o ktoré som sa chcela starať. Dotýkať sa ho a pýtať sa, či nebolí. Tak som sa oňho chcela starať. Aj keď zostarneme a deti sa odsťahujú z domu. Keď mňa budú bolieť bedrové kĺby a Max si dá predpísať okuliare. Ktoré mu ja každé ráno podám, aby nemusel vstávať od stola. Starať sa oňho tak ako kedysi jeho mama. Ktorú mám dnes rada ako žĺtkový krém. Ako mäkkú a sladkú pomazánku na chlieb. Ako Maxa, ktorého už čoskoro uvidím. Hneď som začala hľadať, čo si oblečiem. Sukňu nad kolená a sandále. Nie na opätku, lebo Max nie je oveľa vyšší odo mňa. Drobný, že ho takmer možno zobrať do dlane. Bezbranný ako zvieratko. Tak som si dala sandále bez opätku a čierny sveter, čo mi zvýraznil tvár. Zdivená radosťou na Maxa som bežala na malú stanicu. Jediné, čo som v mestečku poznala. Utekala som tmavým parkom a okolo námestia s morovým stĺpom. Po mačacích hlavách, na ktorých sa kazia opätky. Mestečko bolo osvetlené pouličným svetlom. Dobehla som na stanicu a spýtala sa na nasledujúci vlak. Do Viedne išiel už len posledný. Nemusela som ani dlho čakať. Na vlak, ktorý ma zaviezol za Maxom. Za Maxom a jeho bratom, ktorému ma konečne predstaví. Predstaví ma ako svoju súčasť. Ako časť, bez ktorej nie je celistvý. Tak som si to predstavovala. Keď sa mi rozochvel mobil a na displeji blikalo Maxovo číslo. Mala som telefón vo vrecku pleteného svetra a chvenie som cítila rovno na tele. A Maxov hlas, keď hovoril, že odišli z Pratra a či som už na ceste. A vraj na mňa čakajú pri Dunaji a nech sa teda ponáhľam. Viedenské ulice boli plné veselých ľudí. Keď som vystúpila z metra a kráčala pozdĺž Dunaja. Na kúsok dunajského brehu navozili piesok a postavili doň plážové lehátka. Ľudia tu chodili bosí a v strede pri bare si kupovali farebné kokteily. V plážovom bare uprostred Viedne. Kde ešte aj v chladný večer sálalo z piesku denné teplo. Piesok nasýtený slnečným teplom ako špongia. Porózny piesok ako zemiakový chlieb. Vlažný ako voda, v akej sa kúpe dieťa. Ako vzduch na konci leta. Z reproduktorov na krajoch baru hrala tanečná hudba. Všetci mali v rukách poháre z číreho skla alebo štíhle pivové fľaše. Na opačnom brehu rieky stáli vysoké sklené budovy. Budovy pokryté zrkadlom, po ktorom stekali neónové reklamy. Meniace sa vzory na ligotavom zrkadle. Reklamy na obchodných budovách na druhej strane Dunaja. V obchodníckej štvrti, akou umelci opovrhovali. Umelci ako ja. S ktorými v malých kaviarňach robili rozhovory. Novinári zamestnaní v malých rozhlasových staniciach. V redakciách novín, čo sa povaľujú po vagónoch metra. Ktoré zriadenci v žltých vestách vynášajú vo vreciach na odpadky. Vo veľkých vreciach z tvrdého čierneho igelitu. Na nočnej smene, keď metro viac nechodí. Keď o pol jednej príde do hangára posledný vlak a treba upratať vagóny. V nich sa po zemi váľajú noviny, v ktorých je so mnou rozhovor. Fotografia, ako sa klaniam pred publikom alebo ako v kaviarni upíjam z kávy. A vždy pár tých istých otázok. Rovnakých ako odbíjanie hodín. Ako pravidelné padanie dažďových kvapiek. Vraj ako som sa dostala k hudbe. A či to pre cudzinku nebolo dvakrát také ťažké. A čo na to moja turecká mama. A môj turecký otec, keď som večer spievala v tureckých baroch. A ako sa mi býva na štipendijných pobytoch a aké mám v budúcnosti plány. Tak sa na to pýtali. Novinári z lokálnych novín. Ktoré sa potom povaľovali po neuprataných vagónoch metra. Alebo z malých rozhlasových staníc. V ktorých sa potom vysielali moje budúce plány. O tom, že chcem mať konečne vlastný byt a variť v ňom Maxovi polievku. Práve o tom som im nikdy nehovorila. Že chcem byť ako Serkanova žena, čo každú nedeľu upiekla koláč. Dať z neho Maxovi na tanier a hnevať sa, keď minie priveľa peňazí. Robiť si s ním starosti o naše deti. Pri nedeľnej káve o deti, ktoré sa samy zatvárajú v izbe. To boli moje plány. Plány do budúcnosti, o ktorých som im nehovorila. A o ktorých som nehovorila ani Maxovi. Ktorý ma teraz čakal v plážovom bare uprostred Viedne. Cesta z kúpeľného mestečka netrvala ani hodinu. Z kúpeľného mestečka, v ktorom som mala stráviť svoj prvý večer. A už som bola tu. Vyzula som si topánky a bežala po teplom piesku. Pretekal mi pomedzi prsty ako morská voda. Ako ťažká slaná voda v mori. Sandále som držala v ruke a bosá som utekala medzi lehátkami. Medzi lehátkami, na ktorých sedeli ľudia s farebnými nápojmi v rukách. Ponorení do podjesenného ticha ako potápači v pokojnej lagúne. A na jednom z nich som zbadala Maxa. Maxa a oproti nemu Maxovho brata. Jeho malého syna, ktorý sa pri nich hral v piesku. Zakývala som im. Maxovi a jeho bratovi, na ktorého som sa tešila. A ktorý vôbec nevedel, že prídem. Pred ktorým ma Max nepobozkal na pery. Ktorý mi podal ruku a spýtal sa, odkiaľ sa s Maxom poznám. Vraj či sme kolegovia z práce a či som išla náhodou okolo. Lebo určite nie som jednou z nich. Jednou z ich rodiny, ktorá sa zadarmo vozí na lyžiarskych vlekoch. Ani ich nenapadlo, že patrím k nim. Oddelená od Maxovej usporiadanej rodiny nepriedušnou plachtou. Keď Max povedal bratovi, že som jeho známa. Že sme sa spoznali na vernisáži a odvtedy sa občas stretneme. A že som umelkyňa. Vraj som speváčka, vysvetľoval bratovi, ktorý o mne nemal ani páru. Brat Maxa, o ktorého som sa chcela v starobe starať. Podať mu okuliare, aby nemusel vstávať od stola. Robiť si s ním starosti o deti, čo sa sami zatvárajúv izbe. Nechávať na kúpeľni otvorené dvere, keby sa v sprche pošmykol. Max, ktorý ma chcel pred bratom skryť. (Novela Yesim vyšla vo vydavateľstve LCA v roku 2005)