Podstata medzinárodnoprávnych výhrad voči nezávislému Kosovu
Deklarovanie nezávislosti Kosova 17. februára 2008 vyvolalo protirečivé reakcie. Medzinárodnoprávne námietky proti takémuto aktu je možné zhrnúť do niekoľkých bodov. Predovšetkým s takýmto riešením nepočítala rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN číslo 1244 z 10. júna 1999, ktorá bola po vojne v roku 1999 právnym základom medzinárodnej prítomnosti a medzinárodnej správy v tejto juhosrbskej provincii. Nespochybňovala právnu príslušnosť Kosova k srbskému štátu. V dodatku 2, bode 8 sa potvrdzovala územná celistvosť Federálnej republiky Juhoslávie (rozumej aj jej nástupníckych štátov v zmysle pravidiel medzinárodného práva o sukcesii) a v bode 5 sa za riešenie danej situácie vyhlasovala rozsiahla autonómia provincie, a nie jej nezávislosť. Medzinárodná správa, ktorú reprezentoval UNMIK a KFOR, sa deklarovala ako dočasné riešenie slúžiace zastaveniu násilia a nastoleniu lepších vzťahov medzi kosovskými etnikami. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti je porušením tejto rezolúcie BR OSN. Z hľadiska medzinárodného práva je navyše každá vojenská okupácia cudzieho územia (k čomu túto medzinárodnú správu môžeme asi najskôr prirovnať) vnímaná ako prechodný jav, počas ktorého okupujúca mocnosť nesmie zásadným spôsobom meniť pomery na okupovanom území a je povinná rešpektovať doterajší právny poriadok. Normy vydané okupačnou mocnosťou nesmú zasahovať do existujúcich pomerov viac, ako je nevyhnutné na účely okupácie (č. 42- 56 dodatku Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny z roku 1907). Zmena štátoprávneho charakteru okupovaného územia proti vôli nominálneho suveréna je preto v nesúlade s medzinárodným vojnovým právom. Nejasné právo na sebaurčenie Predstavitelia kosovských Albáncov sa odvolávajú na právo národov na sebaurčenie. Tento právny princíp je však pomerne vágny. A čo je dôležité, akosi sa pozabudlo, že v rámci európskeho regionálneho systému medzinárodného práva je ako princíp č. VIII v Helsinskom záverečnom akte z roku 1975 presnejšie definovaný nasledovným spôsobom: „Účastnícke štáty uznávajú rovnoprávnosť národov a ich právo na sebaurčenie, ktoré sa však vždy uplatňuje v súlade s cieľmi a zásadami Charty OSN a s ostatnými príslušnými normami medzinárodného práva vrátane noriem týkajúcich sa územnej celistvosti štátov.“ Niet žiadneho všeobecne uznaného práva na vlastný štát pre každú etnickú skupinu! V európskom regionálnom systéme medzinárodného práva tomu bránia aj ďalšie princípy záverečného aktu: princíp neporušiteľnosti hraníc (III) a územnej celistvosti štátov (IV). Princíp sebaurčenia národov je síce deklarovaný aj v charte OSN, ale Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v odporúčaní XXI o sebaurčení zo dňa 8. 3. 1996 v paragrafe 6 k nemu podal interpretáciu, podľa ktorej „...medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie od existujúceho štátu.“ Podľa paragrafu 2 realizácia práva národov na sebaurčenie môže byť zabezpečená aj slobodným rešpektovaním národnostných, kultúrnych, jazykových a náboženských práv menšín. Oddelenie má byť až krajnou formou, ak tieto práva nie je možné zabezpečiť v normálnych demokratických podmienkach vo vnútri existujúcich hraníc. V kosovskom prípade to znamená, že kosovskí Albánci mohli žiadať rešpektovanie svojich menšinových práv i autonómie oprávnene, na základe medzinárodného práva. Pričom Belehrad bol po roku 1999 i v súčasnosti ochotný súhlasiť s veľmi vysokou mierou autonómie Kosova. Medzinárodné právo zaväzuje štáty poskytovať pomerne vysoký štandard dôstojného života príslušníkov národnostných menšín, neponúka však akési automatické právo na vlastný štát proti vôli existujúceho štátu vlastniaceho dané územie. Na svete sú stovky etník, ktoré nemajú vlastný štát. Kosovskí Albánci by jednoducho patrili medzi ne, podobne, ako napríklad početnejší Katalánci, Škóti, či Kurdi. Prach v súkolí dejín Napriek podpore USA a niektorých ďalších veľmocí sa vyhlásením nezávislosti kosovskí Albánci vlastne paradoxne dostali do situácie, ktorá pre nich môže byť v konečnom dôsledku veľmi nebezpečná. Pre každý malý národ je totiž vždy veľmi problematické, ak sa jeho záujmy dostávajú do súkolia veľkej hry o vznešené právne a politické princípy. Môže z toho samozrejme aj vyťažiť, ako sa podarilo Československu v roku 1918, keď Tomáš Garrigue Masaryk dokázal zosúladiť český a slovenský národný záujem so zámermi a zásadami víťazných mocností. Často však aj nie. Dnes v kosovskom prípade platí, že keďže sa z otázky uznania, alebo neuznania samostatného Kosova stala zásadná záležitosť týkajúca sa uplatnenia a interpretácie niektorých základných noriem medzinárodného práva, začnú zrazu do riešenia otázky statusu Kosova a jeho obyvateľov zasahovať aj tí, ktorým by normálne bolo jedno, či Kosovo patrí Srbsku, alebo nie. A vo veľkej hre na presadenie vlastných interpretácií noriem medzinárodného práva môžu ísť reálne záujmy a kvalita života obyvateľov Kosova niekam úplne bokom... Zaklínať sa tým, že Kosovo musí zostať srbské, nech to stojí, čo to stojí, bez ohľadu na to, čo sa stane s kosovskými Albáncami, sa môžu začať aj takí, od koho by to Srbi vlastne ani vôbec nečakali. Autor je právnik a politológ
