Škola má naučiť učiť sa
Predstava, že stačí jeden zákon a už máte za sebou reformu celého rezortu sa u nás udomácnila za druhej Dzurindovej vlády. Na dôchodkovú či zdravotnícku reformu stačila jedna nová právna norma a obrovský „humbuk“ okolo nej. Lenže takto „zreformovaný“ sektor je časovanou bombou, ktorej výhoda spočíva len v tom, že určite vybuchne až v ďalšej (politickej) generácii. Podobne naivné je nazývať prijatie školského zákona „reformou školstva“. Je to však jej dôležitý krok. Potešilo ma, keď poradca ministra školstva profesor Miron Zelina minulý týždeň v Slovenskom rozhlase jasne povedal, že týmto zákonom sa reforma nekončí. Netrúfam si plánované zmeny hodnotiť ako pedagóg, ale viem presne, čo od nich očakávam ako rodič a komunálny politik. Froncov návrat k boľševizmu Je dobré, že sa všetci zhodneme aspoň na tom, že nový školský zákon potrebujeme. Už táto zhoda by mala „veľkých“ politikov primäť k tomu, aby o ňom diskutovali seriózne. Predloženie alternatívy Martinom Froncom bolo smiešne gesto: jednak preto, že vládna koalícia už mala vlastný a schválenie oboch – bárs aj len v prvom čítaní – by bolo nezmyselné, jednak preto, že podpredseda KDH mal bezmála štyri roky ako minister a predtým štyri ako štátny tajomník, aby to urobil. Tvrdiť, že celých osem rokov ho pripravoval, aby bol dokonalý, si nedovolí ani on sám. Napokon, jediné naozaj „významné“, čo M. Fronc ako minister vo vzťahu k vyučovaniu na základných školách presadil, bolo povinné vyučovanie náboženstva od prvej triedy. Bolo to surové a degradujúce rozhodnutie, ktoré sa malo okamžite po voľbách zrušiť. Na samotnej výučbe náboženstva by nebolo nič zlé, ale keď prenikli na verejnosť informácie o didaktických textoch pre katechétov, podľa ktorých sa mali deti učiť o podradnom postavení ženy v rodine, zhrozil som sa, že by sa čosi takéto mali učiť aj moje deti. Ani si neviem predstaviť, že by som ich čosi také skúšal v rámci prípravy na vyučovanie. Lenže nasilu vymyslená alternatíva, len preto, aby nebola porušená ústava, ma ako rodiča uráža ešte viac. Otázka etiky je výsostne osobnou, intímnou záležitosťou. Odmietam rešpektovať Froncovu boľševickú predstavu, že by moje deti mala etike naučiť škola. Podpredseda KDH sa týmto nápadom postavil do jedného radu s najhoršími ideologickými diktátormi z totalitných čias, keď bola škola nástrojom „výchovy nového človeka“. Deťom vštepovala nielen vedomosti, ale aj „novú morálku“. V škole sa museli učiť, čo je a čo nie je etické, povinne preberať štátom nadiktované morálne hodnoty a princípy. Rodičia sa tak dostali pri výchove svojich detí na druhú koľaj, deti museli neraz prekonávať rozpor medzi tým, čo ich učia v škole a výchovou doma. Povinné vyučovanie náboženstva – či diktované cirkvou alebo štátom – je nemorálne, nedemokratické a pripomínajúce najhoršie praktiky boľševizmu. Jedinou úľavou je fakt, že na hodinách etiky sa žiadna etika neučí, lebo to bola len Froncova zámienka, ako obhájiť povinné náboženstvo. Obsahovo nebolo vyučovanie etiky vôbec pripravené. Zrušiť osemročné gymnáziá Reforma základného a stredného školstva by mala čo najskôr zjednotiť formu základných a stredných škôl. Popri jedných a druhých v ich klasickej podobe totiž ešte stále existuje nezmyselný hybrid, ktorým sú tzv. osemročné gymnáziá. Po nežnej revolúcii ich „obnovili“ v úsilí za každú cenu aspoň kozmeticky niečo zmeniť na „komunistickom“ školstve, lenže vtedy bolo toto jediné kritérium. Nikto nerozmýšľal, či zmeny, ktoré sa robia, povedú k modernizácii. Vytvorenie osemročných gymnázií však bolo motivované návratom do minulosti, do medzivojnovej éry, nie úsilím premeniť dovtedajší školský systém na lepší. Problém je v tom, že systém školstva vyzeral v medzivojnovom Československu úplne inak, ako v Československu na konci 80-tych rokov. Osemročné gymnáziá by mali význam iba v prípade, že by boli ďalším stupňom vzdelávania. To by však platilo len vtedy, keby sa základná školská dochádzka končila po štyroch rokoch. Kedysi to tak naozaj bolo, lebo do základného vzdelania patrilo vtedy len vedieť čítať, písať a počítať. Lenže dnes, keď máme deväťročnú povinnú školskú dochádzku, je ich existencia úplne nezmyselná. Ak máme školský systém, ktorý zabezpečuje základné, stredné a vysokoškolské vzdelanie, mali by tomu zodpovedať aj jednotlivé stupne škôl. Ale osemročné gymnázium nie je ani základná, ani stredná škola. Aký je rozdiel medzi žiakom, ktorý práve ukončil základnú školu a tým, ktorý sa „prehupol“ do druhej polovice osemročného gymnaziálneho štúdia? Existenciu týchto nezmyselných škôl nám navyše už dávnejšie vyčíta aj Európska komisia (EK). Na základe výskumu upozorňuje, že osemročné gymnázia poškodzujú celkovú výkonnosť slovenského školstva. Tieto školy sa totiž správajú ako výberové – hoci my na Slovensku sami dobre vieme, že to nie je synonymum kvality – a tak separujú lepších žiakov od slabších. Tí druhí sú takýmto systémom znevýhodnení, lebo spoločné prostredie s lepšími pôsobí na slabších demotivujúco. Slabší sa takto môžu porovnávať len s ešte slabšími, čo radikálne znižuje ich vyhliadky na zlepšenie vlastných výsledkov. EK sa teda tiež domnieva, že existencia osemročných gymnázií je škodlivá a mali by sme ich zrušiť. Myslím si, že už včera bolo neskoro. Povinná predškolská príprava Táto poznámka platí aj o znížení veku začiatku povinnej školskej dochádzky. Nemusí ísť o radikálnu zmenu, naozaj nechcem, aby do školy chodili už bábätká. Avšak do systému povinnej školskej dochádzky treba zaradiť aj predškolské zariadenia. Motivácia platením poplatkov za rodičov je dobrým krokom, ale nestačí. Deti by mali do materských škôl chodiť povinne najneskôr od piatich, ešte lepšie od štyroch rokov. Samozrejme, to neznamená, že by sa od tohto veku mali učiť to, čo sa dnes učia v prvej triede ZŠ a už vôbec nie rovnakým spôsobom. Ale dnes je už jednoznačne dokázané, že deti, ktoré sa na školu takto pripravujú, v nej potom dosahujú lepšie výsledky. Úlohou povinnej predškolskej prípravy by nemalo byť nahradiť školskú prípravu, ale zabezpečiť, aby sa deti naozaj mohli od prvej triedy sústrediť na prijímanie vedomostí. Predškolská príprava má dôležitú socializačnú funkciu, učí deti žiť v kolektíve, ale učí ich aj prvým skutočným pracovným (školským) návykom, učí ich prijímať vzdelanie. Osobitne je takáto príprava dôležitá pre deti z tzv. málo podnetného prostredia a je dôležitým nástrojom na vyrovnávanie šancí všetkých detí uspieť na základnej škole. Osobitne vítam návrhy, ktoré zmenia doterajšie pomery hodinovej dotácie medzi jednotlivými predmetmi. Rešpektujem právo každého odborníka cítiť sa dotknutý, že práve jeho predmet sa má učiť menej, než doteraz, ale ako rodič sa skutočne neraz presviedčam, že deti sa už na základnej škole učia veci, s ktorými sa neskôr nikdy nestretnú. Hoci musím priznať, že tento problém je vypuklejší na stredných školách. Predovšetkým však treba už na základnej škole dosiahnuť, aby sa deti naučili učiť sa. Vo všeobecnosti by mali žiaci menej ovládať fakty a viac by mali ovládať umenie nájsť si ich a pochopiť ich v súvislostiach. Dnes máme čoraz viac výkonných nástrojov, ktoré umožňujú rýchlo sa dostať k údajom, ktoré sú dôležité na prijímanie rozhodnutí. Dôležité je vedieť ich používať a vedieť, kde možno potrebné údaje nájsť. Aby zo základných škôl vychádzali deti schopné učiť sa, teda prijímať nové znalosti, po celý život. Autor je predsedom komisie školstva, mládeže a športu MsZ v Stupave
