Päť rokov vojnovej tragédie
Svet si pripomenul jedno zo smutných výročí 21. storočia. Prezident USA George W. Bush vyhlásil 20. marca 2003 začiatok vojny proti Iraku. Toto rozhodnutie, ktoré nebolo v úplnom súlade s viacerými princípmi a normami medzinárodného práva, podporilo takmer 50 štátov sveta, medzi nimi, žiaľ, aj vtedajšia vláda Slovenskej republiky. Vojna v Iraku sa zaradila medzi najkontroverznejšie bezpečnostné problémy súčasnosti a vzbudzuje čím ďalej tým väčšie rozpaky i obavy medzinárodného spoločenstva. Iracká vojna presvedčivo dokazuje, že bezohľadné použitie vojenskej sily v súčasných medzinárodných vzťahoch vedie len ku komplikáciám v zahraničnej (ale aj vnútornej) politike a môže destabilizovať bezpečnostnú situáciu v rôzne veľkých regionálnych rozmeroch, nevylučujúc ani globálnu dimenziu. Napätie na Blízkom východe vyvoláva najmä už vyše polstoročie sa tiahnuca otázka pôvodne izraelsko-arabského, dnes už viac izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorá zasahuje aj do okolitých štátov, predovšetkým do Libanonu, ale aj do Sýrie. Dlhodobo tam tlie aj kurdská otázka. Nedotýka sa len Iraku, ale najviac Turecka, čiastočne aj Iránu a Sýrie. Vojnová operácia v takomto citlivom regióne neostáva bez neočakávaných dôsledkov. Iracká vojna vyvolala viacero komplikácií. Prezident Bush ju vy-hlásil aj napriek najmohutnejším protivojnovým demonštráciám vo svete od čias hnutia proti vojne vo Vietname. Medzinárodné spoločenstvo je dodnes rozdelené v názore na to, či bol spôsob riešenia irackej krízy primeraný dobe a podmienkam. Prejavilo sa to aj v tom, že viaceré štáty, ktoré sa zapojili do tejto vojny, z nej po určitom čase svoje ozbrojené sily stiahli. Zaradilo sa k nim aj Slovensko. Vláda Róberta Fica mala na hodnotenie vojny v Iraku iný pohľad ako jej predchodkyňa. Vymyslené dôvody Ak prehliadanie svetovej verejnej mienky prispelo k spochybneniu medzinárodnej prestíže USA, ešte vážnejšie podlomenie dôvery k jedinej superveľmoci v dnešnom svete vyvolalo neskoršie priznanie washingtonskej administratívy, že hlavný dôvod útok na Irak – vlastníctvo zbraní hromadného ničenia – nebol vôbec dokázaný. K traume z tohto kroku vlády sa priznal aj vtedajší minister zahraničných vecí USA Colin Powell (ktorý bol predtým aj predsedom Zboru náčelníkov štábov USA). Pri fiktívnom zdôvodňovaní potreby útoku boli tiež zneužité spravodajské služby, najmä CIA. Ako vykonštruovaný sa ukázal aj ďalší argument – spojenie Saddáma Husajna s Al-Kajdou. Zrejme najlepšie by pre Washington bolo, ak by svet na jeho argumenty pred vojnou jednoducho zabudol. Predkladané dôkazy boli natoľko chatrné, že vyvolali roztržku aj medzi spojencami USA v radoch NATO. Jej následky nie sú dodnes prekonané, hoci na čele francúzskej i nemeckej vlády sa ocitli politici, ktorí sú voči G. Bushovi ústretovejší, ako ich predchodcovia. No počas jeho funkčného obdobia sa situácia úplne neznormalizuje. Iracká vojna sa už bežne označuje za druhý Vietnam. Rýchla vojna Na začiatku vojny mali USA v oblasti (najmä v Kuvajte) asi 255 tisíc, Veľká Británia asi 45-tisíc a Austrália zhruba 2000 vojakov. Z nich sa na bojoch priamo zúčastnilo asi 140-tisíc vojakov. Irak v tom čase disponoval ozbrojenými silami pozostávajúcimi asi z 350-tisícov mužov (podľa niektorých údajov to bolo až 430-tisíc). Vojna trvala 44 dní. Odhady o stratách sa rôznia, presné údaje sú asi len o amerických a britských vojakoch, ktorých zahynulo 171. Straty irackých ozbrojených síl sa uvádzajú v rozmedzí od 11 do 30-tisíc. V dôsledku bojov prišlo o život aj okolo 4 000 irackých civilistov. Z vojensko-odborného hľadiska išlo o relatívne jednoduchý scenár – operáciu. Vojna začala masívnym bombardovaním irackých cieľov (vrátane civilných). Uskutočnilo sa viac ako 41-tisíc leteckých útokov, pri ktorých bolo zvrhnutých vyše 27-tisíc ton bômb. Na rozbombardované územie sa postupne nasadzovali mechanizované jednotky. Vojenské víťazstvo bolo jednoznačné, lebo iracké vojská sa ani nepokúsili postaviť (až na malé výnimky) na systematický či aspoň trochu vážnejší odpor. Politická prehra Vojenské akcie sú len prológom k ďalším aktivitám, ktoré majú politický charakter, súvislosti a dôsledky. To je známa pravda minimálne od roku 1832, keď sa v posmrtne vydanom diele pruského generála C. von Clausewitza O vojne objavila známa myšlienka o tom, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, čo sa dnes učí na každej vojenskej akadémii v euro-atlantickej oblasti. A z politického hľadiska je dnes zrejmé, že USA v Iraku doteraz víťazstvo nedosiahli a ani ho nedosiahnu. No priznať sa k tomu asi neodhodlajú. Th. Ricks, vojenský dopisovateľ denníka Washington Post, už v roku 2006 vydal knižku s názvom Fiasko: Americké vojenské dobrodružstvo v Iraku. Jedenásteho marca 2008 oznámil rezignáciu na svoju funkciu ku koncu marca hlavný veliteľ ozbrojených síl USA na Blízkom východe (Stredné veliteľstvo – United States Central Command – CENTCOM) admirál W. Fallon, známy nesúhlasom so súčasnou blízkovýchodnou politikou USA. Časopis Esquire ho označil aj za odporcu bombardovania Iránu, čo sa stalo asi aj jedným z dôvodom jeho odstúpenia z funkcie, na ktorú bol vymenovaný len pred rokom – 16. marca 2007. Smutná štatistika Najsmutnejšiu kapitolu každej vojny predstavujú jej obete. Po skončení vojenskej operácie, ktorá sa označuje za prvú fázu irackej vojny v jej ďalších piatich fázach – ku dňu 15. marca 2008 – zahynulo 3988 amerických a 175 britských vojakov ako aj 133 vojakov z ďalších štátov (medzi nimi, žiaľ, aj 4 slovenskí). Počty ťažko ranených prekračujú vyše 30-tisíc osôb. Značná časť amerických vojakov (údajne až jedna tretina), ktorí sa vrátili z Iraku, trpí vážnymi psychickými následkami. Straty irackých bezpečnostných zložiek vytvorených po páde režimu Saddáma Husajna sa odhadujú na viac ako 8-tisíc osôb. Podľa vládnych zdrojov do konca júna 2007 zahynulo 1001 kontraktorov, ktorí mali pasy z niekoľkých desiatok štátov sveta. Odvtedy podľa neúplných údajov zomrelo ďalších najmenej 19 osôb, pôsobiacich v tejto oblasti. Ide o skutočnosť, ktorá ukazuje aj na rastúcu komercializáciu nielen vo vojenskej oblasti, ale aj priamo pri vedení ozbrojených konfliktov a vojen. Zhruba jednu pätinu padlých na strane okupačných vojsk v irackej vojne tvoria osoby, ktoré nie sú bojujúcimi vojakmi, ale sa podieľajú na podporných a doplnkových činnostiach vo vojne. Vo vojne doteraz zahynulo aj 127 novinárov, z ktorých výrazná väčšina – 105 – boli Iračania. Osemdesiatštyri novinárov zabili povstalci a 43 ich zomrelo pri prestrelkách a bombardovaní. V 14 prípadoch bola zavinenie smrti novinárov oficiálne pripísané vojskám USA. Bolo unesených 306 cudzincov, z ktorých 54 zabili a osud 89-ich je neznámy. Najhoršie sú údaje o počtoch civilistov, ktorí zomreli v dôsledku rozpútania tohto konfliktu. Priame obete vojny sa ku koncu februára odhadovali na viac ako 96-tisíc osôb. Situácia v Iraku má vo viacerých ohľadoch znaky humanitárnej katastrofy. Počet utečencov sa údajne blíži k počtu 4 miliónov. Z nich je 1, 4 miliónov vnútorných utečencov, najmä z miest bojov v mestách na vidiek. Do zahraničia utiekli vyše 2 milióny (podľa niektorých odhadov až 2, 4 milióny) ľudí, najmä do Jordánska a Sýrie. Najviac sú medzi nimi odborníci – Irak údajne opustilo až 40 percent lekárskeho personálu a technických špecialistov. Úroveň nezamestnanosti sa odhaduje na 25 – 40 percent, čo je oproti predchádzajúcich rokom zlepšenie, ale sociálno-ekonomická situácia obyvateľstva je stále mimoriadne ťažká. Povstanie Špecifickou stránkou vojny v Iraku je činnosť povstalcov, ktorá sa výrazne aktivizovala od konca roku 2003, pričom sa veľmi často uchyľujú k akciám teroristického charakteru. Po rozpútaní vojny v Iraku narástol počet teroristických akcií i ich obetí, na čo sa poukazuje vo viacerých prehľadoch spracovávaných renomovanými bezpečnostnými inštitúciami. Aj v tejto oblasti sú však údaje len relatívne a opierajú sa predovšetkým o rôzne odhady. Na konci roku 2007 sa počet povstalcov odhadoval na 20 až 25-tisíc osôb, z ktorých je asi 800 až 2 000 cudzincov. Hoci ide o relatívne malý počet osôb, údajne sa podieľajú na prevažnej väčšine samovražedných teroristických akcií. Ide najmä o bojovníkov zo Saudskej Arábie, Líbye, Maroka, Sýrie a Alžírska, na čo sa usudzuje predovšetkým na základe dokumentov, ktoré sa našli u zabitých či zajatých bojovníkov, alebo v počítačoch na ich základniach, ktoré boli obsadené. Každý mesiac prekračuje hranice Iraku okolo 40 nových zahraničných bojovníkov. Počet zabitých povstalcov od začiatku ich odporu sa odhaduje na 55-tisíc osôb. V irackých väzniciach sa nachádza 26-tisíc ľudí a ďalších 24-tisíc je zadržiavaných vo väzniciach, ktoré sú pod dozorom okupačných vojsk. Náboženské napätie V krajine narástlo náboženské napätie medzi sunitmi a šítmi, ktoré bolo do značnej miery podporované aj novou štátnou správou pod egidou USA. Za príčinu určitého upokojenia, ku ktorému došlo v posledných mesiacoch (čo je viditeľné najmä na poklese počtu atentátov a usmrtených Iračanov, ale aj vojakov okupačným armád) na rozdiel od oficiálnych washingtonských vyhlásení nemožno považovať politiku USA, ale predovšetkým to, že povstalci (najmä Al-Sadrove milície známe ako Mahdího armáda) obmedzili od augusta 2007 svoje aktivity a vyhlásili prímerie. Drahé dobrodružstvo Ako každá moderná vojna, aj iracká má veľmi vysoké náklady. Joseph Stiglitz (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2005, bývalý člen Rady ekonomických poradcov prezidenta Billa Clintona a bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky) vydal s profesorkou z Harvardskej univerzity L. Bilmesovou pred niekoľkými týždňami štúdiu Vojna za tritisíc miliárd dolárov („The Three Trillion Dollar War“). Výdavky na vojnu sú vyššie ako na 12 rokov trvajúcu vojnu vo Vietname. Otázne je, do akej miery tieto náklady zhoršujú ťažkú ekonomickú situáciu USA? Mnohokrát sa pri ekonomických (i politických) súvislostiach tejto vojny spomína ropa. Irak patrí k štátom s najväčšími zásobami ropy. Je táto skutočnosť skrytou príčinou toho, že USA sa ho v najbližších rokoch nechystá opustiť, pričom sa objavujú úvahy o možnej 10 až 12 ročnej prítomnosti ich vojsk? Je iracká vojna prvou z vojen o zdroje? Zisk či osoh z tejto vojny majú zatiaľ asi len ropné spoločnosti v dôsledku dramatického zvýšenia cien ropy, hoci jej aktuálna ponuka stále prevyšuje dopyt a, samozrejme, vojensko-priemyslový komplex. Bolo by možné pokračovať vo vymenovávaní sociálnych a morálnych aspektov tejto vojny, ktorá vzhľadom na to, že ešte pokračuje, nemôže byť komplexne analyzovaná. Skončíme pri zvýraznení dvoch okolností. Prvou je to, že v podmienkach súčasných medzinárodných vzťahov podmienených globalizáciou a postmodernou sa zmenili nielen technologické a ekonomické dimenzie vojen, ale aj ich politické, sociálne a morálne súvislosti, čo zrejme washingtonská elita vedená neokonzervatívcami nezobrala dostatočne do úvahy a precenila význam vysokej technologickej úrovne svojich ozbrojených síl a ich význam pre vedenie vojny v nedostatočne poznanom priestore. Nedeliteľnosť bezpečnosti sa prejavila pre USA vo veľmi neočakávanej podobe. Druhou je to, že asymetria súčasných vojen má tiež špecifické prejavy. Povstalci nemôžu donekonečna vzdorovať najmodernejšie vyzbrojeným vojskám, ale samotná technika priestor len obsadí a nedokáže ho politicky, ekonomicky, sociálne, kultúrne zmeniť. Následky sú však nesmierne ťažké – rastúce výdavky na vojnu, ktoré neposilnia ani najsilnejšie ekonomiky a spoločenský rozvrat, ktorý je o to ťažší, o čo je vojna dlhšia, intenzívnejšia a krutejšia. Na koniec možno ešte na zamyslenie: vo februári 2008 urobil časopis Foreign Policy anketu medzi viac ako 3 400 vysokopostavenými dôstojníkmi ozbrojených síl. Došiel pri tom k záverom, že vojna v Iraku podlomila americkú vojenskú moc. Šesťdesiat percent dôstojníkov zastáva názor, že americké vojsko je slabšie ako pred 5 rokmi (25 percent ich považuje za silnejšie), 42 percent sú tej mienky, že vojna v Iraku vážne znížila jeho bojaschopnosť a až 88 percent si myslí, že v jej dôsledku sa nachádzajú v stave zvýšeného napätia. Jedna z prvých vojen označovaných aj za postmodernú ukazuje, že ide o nástroj, ktorý je sociálnopoliticky prežitý. Vojna proti terorizmu nie je riešením bezpečnostných problémov súčasného sveta. Zmena významu nevojenskej bezpečnosti sa prejavuje v tom, že sa musia uplatňovať nástroje a postupy, ktoré sa odlišujú od nedávnej minulosti spojenej s modernou industriálnou spoločnosťou. Vzniká preto ďalšia nepríjemná ale mimoriadne horúca otázka – aký bude ďalší priebeh vojny v Afganistane, ktorá je formálne spojená síce s NATO, ale tiež vznikla ako reakcia na problémy bezpečnosti USA? Politický úspech aj v nej je zatiaľ v nedohľadne a navyše sa nad ňou sťahujú rôzne mraky, pričom najviac chmár sa objavuje nad Pakistanom. Autor je vysokoškolský pedagóg Vo februári 2008 bolo v Iraku približne 166 700 cudzích vojakov z 26 štátov. Okrem 157-tisíc osôb z USA mali najväčšie kontingenty Veľká Británia, Gruzínsko, Poľsko, Južná Kórea a Austrália. Podľa údajov New York Times je v Iraku 75 veľkých vojenských základní ozbrojených síl USA. Okrem toho sa podľa rôznych odhadov nachádza v Iraku asi 150 – 180 cudzích „kontraktorov“ – zamestnancov rôznych bezpečnostných a vojenských súkromných spoločností, ktorí sa podieľajú na zabezpečovacích a podporných činnostiach ozbrojených síl. Iracká polícia má dnes početný stav okolo 200-tisíc a v ozbrojených silách a Národnej garde je asi 195-tisíc osôb. Okrem toho k ozbrojeným zložkám patria aj pohraničníci v sile asi 28-tisíc osôb. Na zaistení bezpečnosti Iraku sa podieľa aj okolo 91-tisíc osôb, ktorí sa označujú za „znepokojených miestnych obyvateľov“ („concerned local civilians“). Z nich asi 72- tisíc pôsobí na základe zmlúv s americkými ozbrojenými silami (za mesačný plat vo výške okolo 300 USD) a zvyšných 19-tisíc je dobrovoľníkmi. Ide o akúsi ozbrojenú milíciu, lebo každý z týchto ľudí má právo nosiť zbraň a konať v záujme zaistenia pokoja a poriadku na teritóriu svojho bydliska.
