Krátka história európskej integrácie
Niektoré korene procesu zjednocovania Európy siahajú až do staroveku. Európa sa ako geografický, kultúrny a politický fenomén postupne vytvára na základe starogréckeho a rímskeho originálneho spracovania kultúrnych podnetov z najstarších stredomorských a blízkovýchodných civilizácií. Vzniká filozofia, základy európskeho práva a vedy, prvé politické útvary, ktoré integrujú južnú časť kontinentu, prvá podoba univerzalizmu, zvláštne umelecké formy a silné náboženské hnutie kresťanov. Starovek po sebe v Európe zanechal dve mocenské centrá, Konštantinopol a Rím, ktoré neskôr šírili stredomorskú kultúru ďalej na sever. Na troskách rímskej ríše vznikali germánske kráľovstvá, centrum zjednocovania Európy sa po vytvorení Franskej ríše presunulo na severozápad. Myšlienka integrácie má imperiálnu podobu a jej presadzovanie je násilné – Karol Veľký a neskôr Oto I. s podporou Ríma obnovili cisárstvo a rozširovali ho výbojmi. Do integrácie sa zapojili Slovania, o čosi neskôr aj Maďari. Integrácia prebieha za pomoci kristianizácie (írsko-škótske misie zo západu a zároveň pôsobenie Byzantskej ríše z juhovýchodu), diaľkového obchodu, lúpežných výprav, sobášnej politiky šľachticov či šírením kultúry do susediacich dedín za hranicami. Cisár Oto III. a pápež Silvester II. okolo roku 1000 vytvorili politický program Renovatio imperii Romanorum (Obnova rímskej ríše), ktorého cieľom bolo zjednotenie Európy na kresťanských základoch. Neskôr boli jednotlivé štátne útvary často prepojené osobami panovníkov alebo panovníckych rodov, Habsburgovci ovládali v 15. storočí obrovské územie kontinentu. K myšlienke jednotnej Európy sa začali hlásiť intelektuáli ako Ján Amos Komenský alebo Immanuel Kant. Ich predstava integrácie však preferuje spoluprácu štátov a odmieta vojny a násilie. S modernizáciou vzniká myšlienka národného štátu. Na jednej strane pomohla integrovať územia s etnicky a jazykovo príbuzným obyvateľstvom, zjednotilo sa Nemecko, Taliansko, na druhej strane vyvolala dezintegračne pôsobiace nacionalistické hnutie, vznikol tlak, ktorý postupne rozložil Habsburskú monarchiu. Na začiatku 19. storočia sa Napoleon Bonaparte, inšpirovaný starou predstavou impéria, vyhlásil za cisára a podnikol jeden z posledných veľmi krvavých pokusov o zjednotenie Európy násilím. Napoleon neuspel a hrôzy vojny donútili európske krajiny zvolať viedenský kongres, ktorý zabezpečil takmer na štyri desaťročia pokoj zbraní medzi veľmocami. Imperializmus na európskom území sa však zatiaľ definitívne neskončil. Čakal na posledného „cisára“, Adolfa Hitlera, s jeho predstavou Európy zjednotenej pod nadvládou nemeckej tretej ríše a očistenej od Židov, Rómov a Slovanov. Kataklizma, ktorú vyvolal, konečne donútila európskych politikov spustiť jedinečný projekt nenásilnej integrácie Európy – po druhej svetovej vojne vzniká základ budúcej Európskej únie. Začiatok mierovej spolupráce Európski politici boli po druhej svetovej vojne odhodlaní zabrániť opakovaniu tragických udalostí. Niektorí z nich už počas vojny deklarovali podporu vzniku európskych nadnárodných inštitúcií. V roku 1943 Winston Churchill vo svojom prejave v BBC navrhol zriadiť Radu Európy, ktorá mala brániť jednotlivé krajiny pred šírením nacistickej a boľševickej ideológie a o tri roky neskôr, v prednáške na univerzite v Zürichu, vyzýval k vytvoreniu Spojených štátov európskych. V povojnovej atmosfére začali vznikať organizácie, ktorých cieľom bolo zjednotenie Európy. Koncom roka 1946 vznikla Európska únia federalistov a v auguste roku 1947 sa v Montreux uskutočnil jej prvý kongres. S podporou Winstona Churchilla vzniklo tesne pred týmto kongresom unionistické Hnutie za zjednotenú Európu. Unionisti sa stavali k vytváraniu nadnárodných inštitúcií nepriateľsky a uprednostňovali medzivládnu spoluprácu. Začala sa aj integrácia politických síl. Francúzski kresťanskí demokrati založili Nouvelles Equipes Internationales, čo je neskoršia Európska únia kresťanských demokratov, vzniká Hnutie za socialistické spojené štáty európske, neskôr premenované na Európsku ľavicu. Napriek názorovým rozdielom sa na konci roku unionisti a federalisti spojili v Medzinárodnom výbore pre koordináciu hnutí za zjednotenie Európy, ktorý v máji roku 1948 zorganizoval Európsky kongres v Haagu. Osemsto delegátov pod Churchillovym predsedníctvom schválilo vznik organizácií, ktoré mali pripraviť ekonomickú a politickú integráciu Európy a odporučilo im prijať Listinu ľudských práv. Na dohľad nad jej dodržiavaním mal byť zriadený Súdny dvor. V roku 1949 vznikla Rada Európy. Studená vojna rozdelila kontinent na dve časti. Integrácia až do jej konca ďalej prebiehala len v jeho západnej časti. Schumanov plán Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predstavil 9. mája 1950 vo vládnom vyhlásení plán na zjednotenie Európy. Plán pripravil spoločne s Jeanom Monnetom a informoval o ňom nemeckého kancelára Konráda Adenauera. Zjednotenie Európy nebolo možné dosiahnuť bez prekonania francúzsko-nemeckého súperenia. Adenauer si uvedomil mierový potenciál plánu a súhlasil s ním. Monnet a Schuman navrhovali spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, ktoré boli základnými surovinami pre zbrojársky priemysel. Európske krajiny mali v záujme zachovania mieru vytvoriť spoločenstvo, v rámci ktorého by vznikol spoločný trh s uhlím a oceľou. Ten mal znemožniť ktorejkoľvek členskej krajine samostatnú kontrolu týchto zdrojov, čo znamenalo stratu prípadných výhod pri zbrojení. Schumanov plán sa stal základom pre tzv. Parížsku zmluvu, ktorú 18. apríla 1951 podpísalo šesť krajín – Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Vzniklo tak Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO). Deň, počas ktorého Schuman predstavil francúzsky plán, sa považuje za deň vzniku Európskej únie a 9. máj sa oslavuje ako „Deň Európy“. Ďalšie zmluvy, ďalší členovia Šesť zakladajúcich krajín hľadalo cesty k prehĺbeniu hospodárskej spolupráce. V roku 1956 belgický minister zahraničných vecí Paul-Henri Spaak predložil návrhy dvoch nových zmlúv, ktoré predpokladali založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Návrhy sa stali základom na medzivládne rokovania, ktoré vyústili do prijatia Rímskych zmlúv v roku 1957. Na ich základe od 1. januára 1958 vznikli EHS a Euratom so sídlom v Bruseli. Parlamentné zhromaždenie v Štrasburgu a Súdny dvor v Luxemburgu sa stali spoločnými inštitúciami pre všetky tri spoločenstvá. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začali častejšie objavovať snahy o politickú integráciu, Európa sa však stále zjednocovala predovšetkým v hospodárstve. Objavuje sa prvá úprava voľného pohybu pracovníkov, novou oblasťou spolupráce sa stáva poľnohospodárstvo a v roku 1962 vzniká tzv. „spoločná poľnohospodárska politika“. V roku 1967 vstúpila do platnosti Zmluva o európskych spoločenstvách alebo tiež Zlučovacia zmluva, ktorá prehĺbila inštitucionálnu integráciu spoločenstiev – zlúčila orgány EHS, ESUO a Euratom. Spoločenstvá začali používať spoločný rozpočet a spoločný názov Európske spoločenstvo (ES). Colná únia šestice štátov vznikla v júli 1968. Medzi jej členmi sa voľne cezhranične obchoduje a uplatňujú sa rovnaké clá na dovoz z nečlenských krajín. V roku 1970 sa stretávame s prvým plánom na zavedenie jednotnej meny. Prvým krokom k jej zavedeniu sa stalo zavedenie mechanizmu výmenných kurzov. Obmedzenie fluktuácie kurzov mien malo zabezpečiť menovú stabilitu. V osemdesiatych rokoch sa v hospodárskej politike dostali do centra pozornosti inovácie a technologický rozvoj. V snahe udržať vysokú úroveň inovácií vytvorilo Európske spoločenstvo v roku 1984 program Esprit, ktorý je prvým z programov výskumu a rozvoja. O členstvo v Európskom spoločenstve sa začali uchádzať aj ďalšie krajiny. Prvou z nich, ktorá podpísala so spoločenstvom asociačnú dohodu, bolo na konci roku 1962 Grécko. Spoločenstvo sa po prvýkrát rozšírilo 1. januára 1973, keď k pôvodnej šestke pribudli Dánsko, Írsko a Veľká Británia. Neskôr boli prijaté tri juhoeurópske krajiny, ktorým predtým v procese integrácie bránili autoritatívne režimy – v Grécku vojenská diktatúra, v Španielsku a Potugalsku fašistické vlády. Grécko vstúpilo do Európskeho spoločenstva 1. januára 1981, Španielsko a Portugalsko presne o päť rokov neskôr. Prehĺbila sa politická a kultúrna integrácia ES. Parlamentné zhromaždenie sa transformovalo na Európsky parlament a od 7. do 10. júna 1979 sa uskutočnili prvé priame voľby europoslancov. Dovtedy ich delegovali národné parlamenty. Paneurópska občianska identita v Európskom parlamente prevážila nad národnou – poslanci už nezasadajú v národných delegáciách, ale v paneurópskych politických skupinách (ako konzervatívci, socialisti, liberáli, zelení…). Po rozšírení spoločenstva v roku 1986 bol prijatý Jednotný európsky akt. I keď už v rámci spoločenstva neexistovali colné bariéry, rozvoju voľného obchodu prekážali rozdiely vo vnútroštátnych nariadeniach. Akt odštartoval šesťročný program zameraný na ich odstránenie a priznal väčšie právomoci Európskemu parlamentu. Prekonávanie rozdelenia Európy Perspektíva európskej integrácie sa úplne zmenila po kapitulácii Sovietskeho zväzu v studenej vojne. Bývalé satelity ZSSR rýchlo prijímali program európskej integrácie. Najrýchlejšie sa v ES ocitli obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky. Berlínsky múr padol v roku 1989. Východná časť Nemecka sa k západnej pripojila už v októbri 1990. Ostatné krajiny strednej a východnej Európy si na vstup do spoločenstva museli počkať. Západné krajiny pokračovali v politickej integrácii. V Maastrichte ich zástupcovia podpísali 7. februára 1992 Zmluvu o Európskej únii (EÚ). Maastrichtská zmluva vytvorila podmienky pre vznik spoločnej meny a spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Od 1. januára 1993 štáty EÚ vytvorili jednotný trh so štyrmi slobodami: voľným pohybom tovaru, služieb, osôb a peňazí. O dva roky do EÚ vstupujú Fínsko, Rakúsko a Švédsko. V júni roku 1997 pribudla k európskym zmluvám Amsterdamská zmluva, ktorá pripravovala Európsku úniu na reformu inštitúcií, s cieľom posilniť jej pozíciu vo svete a umožniť rozšírenie o východoeurópske krajiny. Postkomunistické štáty podstúpili „transformáciu“, na ktorej konci malo byť členstvo v Európskej únii. V decembri sa dohodli zástupcovia EÚ a desiatich postkomunistických krajín na začatí rokovaní o členstve. Zmluva z Nice z roku 2000 reformuje pravidlá hlasovania EÚ. Rozšírenie o desať krajín je stále reálnejšie. V roku 1999 jedenásť európskych krajín prijíma spoločnú menu – euro. Štrnásť rokov po Nemecku sa nakoniec podarí do EÚ 1. mája 2004 vstúpiť ôsmim krajinám: Českej republike, Cypru, Estónsku, Litve, Lotyšsku, Maďarsku, Malte, Poľsku, Slovensku a Slovinsku. Proces rozširovania EÚ stále pokračuje, od minulého roku sú jej členmi aj Rumunsko a Bulharsko. Hranice integrácie Rok 2004 nebol prelomový len prekonaním geopolitického rozdelenia Európy. V októbri 2004 podpísali zástupcovia 25-ich krajín Zmluvu o ústave pre Európu. Aby zmluva nadobudla účinnosť, museli ju vo všetkých krajinách ratifikovať. V niektorých z nich preto vyhlásili referendá. Proti ústavnej zmluve hlasovali občania Francúzska a Holandska. Proti ďalšej politickej a inštitucionálnej integrácii sa postavili rôznorodé politické skupiny. Objavila sa aj geografická hranica – v EÚ sa rozpútali spory o členstve Turecka.
