Verejný cintorín sôch nedávnej minulosti
Na periférii Budapešti, pätnásť minút cesty autom alebo autobusom z centra, je možné nájsť unikátne múzeum, jediné nielen vo východnej Európe, ale i na celom svete: Múzeum sôch. Maďari totiž zozbierali a zhromaždili sochy z éry socializmu a komunizmu na jednom verejnom mieste ako výstražné majáky politickej a ideologickej kultúry predošlého socialistického obdobia.
S myšlienkou vzniku Múzea sôch po prvýkrát prišiel literárny historik László Szörényi v článku publikovanom v periodiku Hitel v júli 1989. Navrhol založiť tzv. Leninovu záhradu, v ktorej by boli sústredené všetky variácie Leninových sôch z celého Maďarska. Sporná otázka, čo robiť so všetkými sochami predchádzajúceho politického systému, bola jednou z mnohých verejných debát po zmenách na prelome rokov 1989 a 1990. Piateho decembra 1991 budapeštiansky magistrát rozhodol o ich ďalšom osude - buď sa z Budapešti premiestnia na jedno miesto, alebo zostanú na svojom pôvodnom mieste, individuálne v každom mestskom obvode. Kultúrny odbor magistrátu teda vyhlásil súťaž nielen o budúcom osude, ale aj o vzhľade parku - múzea "konfliktných" a nechcených sôch. Na súťaži sa zúčastnili tri návrhy, z ktorých vyšlo víťazne Architektonické štúdio Vádasz & Partners so svojím spoločníkom Ákosom Eleôdom. Ako vhodný priestor na umiestnenie sôch sa priam ponúkala Tétényiho planina v 22. obvode. A tak štyridsaťjeden sôch známych i menej známych maďarských a svetových revolucionárov našlo svoj nový domov, vymenilo vysvietené bulváre a mosty za múrom obkolesený "tábor". Sú zvečnením slávy 50.- 80. rokov, jedna dokonca uzrela svetlo sveta v čase evolúcie konca 80. rokov. Nič nebránilo tomu, aby bolo na jeseň 1993 múzeum slávnostne otvorené, a to i napriek skutočnosti, že ešte nebolo úplne dokončené. Chýbal súvislý vstupný tehlový múr, ktorý akoby otváral priestor všetkých sústredených sôch, a mnoho ďalších drobností. Napriek týmto nedostatkom múzeum už v deň svojho otvorenia privítalo množstvo zvedavých návštevníkov. Naďalej prichádza množstvo turistov ako z Maďarska, tak i zo zahraničia. Mnohí za jeho bránu vstupujú so zatajeným dychom a s očakávaním bombastického zážitku, iní, tí, ktorí éru socializmu zažili na vlastnej koži, absolvujú prehliadku so skrytým úsmevom a neveriacky krútia hlavou. Dnes už prvotné vzrušenie z otvorenia opadlo a múzeum si vydobylo pevné miesto medzi ostatnými múzeami v Budapešti.
Toto múzeum je veľmi delikátnou záležitosťou. Pokúšam sa zo všetkých síl zaobchádzať s touto vážnou témou s čo najväčšou serióznosťou. Ale, čo je pravda? Samozrejme, neviem na to odpovedať. Ale mám množstvo času rozmýšľať o tom. Musel som si uvedomiť, že ak budem stavať tento park s mnohými tendenciami, extrémnymi či realistickými metódami, ako množstvo ľudí aj očakávalo, neurobil by som nič iné, len by som vybudoval svoj vlastný antipropagandistický park z týchto propagandistických sôch, nasledujúc rovnaké myšlienkové vzory diktátorstva, ktoré vystavalo tieto sochy na ich pôvodných miestach. Tento park je o diktatúre. A rovnako, pretože o tom vypovedá, je tento park aj o demokracii. Koniec - koncov, iba demokracia je schopná nám dať príležitosť myslieť slobodne o diktátorstve. Alebo o demokracii. Alebo o čomkoľvek!
Ákos Eleôd Junior Podľa www.szoborpark.hu spracovala Martina Pavlíková
